Tieto tri verše obsahujú jednu zo zanedbávaných právd Biblie. Pravdepodobne žiadna iná časť v celom Písme nepodáva taký súhrnný výrok o chodení kresťanovom. Zdá sa divným, že by táto pravda mala byť zanedbávaná práve dnes, keď sa tak veľa hovorí o “praktickom kresťanstve”, na ktoré sa kladie väčší dôraz, ako na doktrínu (učenie). Mnohé však v tzv. praktickom kresťanstve nie je, žiaľ, to, čo je obsahom vyššie uvedeného textu. Uvádzajú sa tu tri aspekty chodenia kresťanovho: 1. Pravý kresťanský život sa odrieka bezbožnosti a svetských žiadostí. Všetko, čo sa koná bez Boha a predstavuje žiadosť po pôžitkoch tohto sveta ako takých, je vylúčené. 2. Máme na tomto svete žiť zbožne, rozumne a spravodlivo. 3. Celý život máme žiť v znamení a očakávaní slávneho príchodu Ježiša Krista.
Každé “praktické kresťanstvo”, ktoré neobsahuje tieto tri podmienky, nie je pravé kresťanské chodenie. Súčasný dôraz na “praktické kresťanstvo”, zdá sa, úplne postráda čo i len zmienku o týchto troch veciach, ako o podstate kresťanského chodenie. Tieto tri aspekty pravého kresťanského života . sa širšie rozvádzajú v ďalších kapitolách. I keď význam toho, čo tvorí podstatu kresťanského obcovania, je hrubo nedocenený, ešte viac sa toto nedocenenie pozoruje pokiaľ ide o to, čo veriaceho vyučuje pravému kresťanskému životu. Pravda, že milosť Božia — tá istá milosť, ktorá prináša spasenie — aj vyučuje tých, ktorí sú spasení, ako žiť život Bohu ľúby, zdá sa byť mnohými úplne prehliadaná. Ak niekto hovorí: “Ja verím v milosť, ale nemyslím, že by mala byť príliš zdôrazňovaná, lebo by to viedlo k bezstarostnému životu", nepochopil dielo milosti, ktoré Boh koná vo všetkých, ktorých z milosti zachránil od budúceho hnevu.
Ešte aj medzi tými, ktorí uznávajú milosť ako jediný prostriedok a spôsob vykúpenia, za vylúčenia všetkých zásluh zo strany človeka, pozorovať žalostné zanedbávanie skutočnosti, že duchovný život sa môže udržiavať, rozvíjať a priviesť k dokonalosti iba pôsobením tej istej milosti. Rast v duchovnom živote prichádza jedine skrze milosť Božiu. Peter napomína: "rastite v milosti" (2. Petr. 3 : 18). Pociťujeme veľkú potrebu plnšieho vyzdvihnutia milosti; nielen v zmysle pravdy, že spasenie (ako záchrana pred zahynutím) je iba z milosti, ale tým viac, že tá istá milosť tiež aj vyučuje, ako žiť zbožne na tomto svete.
Náš text zdôrazňuje toto vyučujúce pôsobenie milosti. V pôvodnom texte ide o význam "cvičiť dieťa, kázniť ho, inštruovať, vyučovať". To isté slovo je v Žid. 12 : 6, 7, 10 preložené ako kázniť, takže keď milosť vyučuje, koná viac ako púhe udeľovanie instrukcií. Vyučuje v tom zmysle, ako keď múdry rodič cvičí a vychováva dieťa. Toto sa musí diať predovšetkým v láske a nie s hrozením; poukazovaním na to, čo je dobré a užitočné a vystríhaním pred tým, čo je zlé a deštruktívne. Môže to znamenať odoprenie vecí, ktoré sú nanajvýš žiaduce, ale znamená to tiež povzbudenie slovom, či skutočnou pomocou v skúškach a pokleskoch. Okrem toho znamená to káznenie keď je pohrebné, a môže mať i charakter švihania, ako je tomu napr. v Žid:12:6. V žiadnom prípade to však neznamená opustenie dieťaťa.
Každé zjavovanie duchovných právd, všetko vystríhanie a káznenie, všetky inštrukcie, pokarhania a napomenutia tvoria súčasť vyučovania milosťou. Prevláda chybný názor, že Zákon Boží učí ľudí ako žiť zbožným životom. Či to nie je Zákon, ktorý človeku predkladá najvyššie normy morálneho života? Nielen neobrátení, ale aj obrovská väčšina veriacich zastáva vo väčšej alebo menšej miere tento názor, ktorý však nie je v súlade s naším textom. Milosť zaiste nevyučuje k spravodlivosti nevykúpených. Keby však toto bolo poslaním zákona, ako by sme si vysvetlili slová: "všetko, čo hovorí zákon, hovorí tým, ktorí sú pod zákonom, aby boli zapchané každé ústa, a celý svet aby bol vinný Bohu?" (Rim. 3 : 19). Ani jeden človek sa nenaučil pravej zbožnosti z prikázaní Zákona. Či ale nebol daný Zákon Mojžišov ľudu Božiemu, Izraelovi, aby ho vyučoval chodeniu aké Boh požadoval? Zaiste, ale pri ustanovení Zákona dal Boh zároveň i nariadenia o obetiach, ako základ pre zvrchovanú milosť pri prestúpení Zákona. Toto dokazuje, že Boh vedel, že Zákon nemôže vyučovať spravodlivosti tak, aby pôsobil zbožný život.
Dva omyly sa vlúdili do zboru Galatských, jedným z nich bol názor, že ospravedlnený veriaci je zdokonalený zachovávaním Zákona. Ak by toto tvrdenie bolo pravdivé, mohlo by sa prehlásiť, že Zákon je učiteľom zbožnosti. Pavol však v polemike s týmto názorom píše: "zákon bol naším pestúnom, vedúcim nás ku Kristovi, aby sme boli ospravedlnení z viery. Ale odkedy prišla viera, nie sme viac pod pestúnom" (Gal. 3 : 24-25). Všimnime si, že Zákon bol naším pestúnom, vedúcim nás ku Kristovi. Inými slovami: práve skrze Zákon a z neschopnosti naplniť jeho požiadavky je človek privedený ku Kristu, zdroju milostí. Keď už k Nemu raz prišiel, potom viac nepotrebuje Zákon ako pestúna.
Ešte iný výrok s konečnou platnosťou potvrdzuje, že Zákon nie je učiteľom zbožnosti: ,,lebo hriech nebude panovať nad vami, lebo nie ste pod zákonom, ale pod milosťou" (Rim. 6 : 14). Z toho vyplýva, že ten, kto je pod Zákonom, je ovládaný hriechom. Je preto naskrze zrejmé, že zatiaľ čo Boh v Zákone predložil človeku normy zbožného života, neočakávalo sa od Zákona, že nastolí spravodlivosť v živote ľudí. Je to tým, že Zákon človeku iba hovorí, čo musí robiť; splnenie jeho nárokov je však ponechané na vlastnú silu človeka. Toto je však v dôsledku jeho hriešnej prirodzenosti nemožné. Tu je dôvod, prečo Zákon nemôže byť prostriedkom pôsobiacim zbožnosť v človeku. Potvrdzujú to i slová: "Lebo to, čo bolo nemožné zákonu, pretože bol slabý skrze telo..." (Rim:8:3). Je preto základnou podmienkou uvedomiť si, že všetko učenie o spravodlivom a zbožnom živote, ak má byť účinné, nesmie sa zakladať na Zákone, ale milosti. Každé vyzývanie k zbožnosti, ktoré nie je vo vzťahu k milosti, je založené na mylnom predpoklade.
Zamietnuť Zákon ako učiteľa však neznamená, že by vôbec neexistovali normy pre kresťanské chodenie. Milosť tiež stavia normy, ale tieto sú na oveľa vyššej rovine. Tie podľa Zákona sú na vysokej rovine ľudskej, tie, ktoré sú podľa milosti na rovine Božej. Nadto ešte milosť aj dáva to, čo je potrebné pre život podľa týchto ideálov. 0 Svätom Duchu, ktorý je darom Božej milosti, hovorí Ježiš "uvedie vás do každej pravdy" (Ján 16 :13). On nie je iba púhym ukazovateľom na ceste, odkazujúcim smer k vysokým ideálom. On je Božia Osoba prebývajúca vo veriacom, aby ho uviedla do "každej pravdy". Zákon takéto niečo vôbec nepozná.
Ježíš hovorí: "Ja som prišiel na to, aby mali život a hojnosť" (Ján:10:10). Prišiel "plný milosti a pravdy" (Ján 1 : 14). Milosť, ktorá sa stala skrze Neho, dáva duchovný život a vyučovaním robí tento život bohatším. Pavol píše Filipänom: "Ďakujem svojmu Bohu pri každej rozpomienke na vás... dôverujem, že ten, ktorý započal vo vás dobré dielo, ho aj dokoná a zachová až do dňa Ježiša Krista" (Fil. 1 : 3, 6). Počiatkom tohto diela bolo spasenie z milosti, jeho dokonaním - vyučovanie milosťou. Keď Boh spasí človeka, nikdy ho neponechá jeho vlastnému úsiliu dokonať to dobré dielo. On sám dokoná to, čo započal. V oboch prípadoch je milosť rovnako dôležitá, rovnako potrebná a On ju rovnako hojne poskytuje. Aké nádherné vedomie - tá istá milosť, to isté milosrdenstvo Božie, v ktorom poslal Boh Syna na kríž - a pripravil spasenie, vyučuje a zdokonaľuje život, ktorý bol splodený z Boha ! V našom texte si vyžaduje pozornosť ešte jedno slovo - slovo nás. Milosť vyučuje nás, nie všetkých ľudí. Milosť prináša spasenie všetkým ľuďom, ale iba tí, ktorí prijali Toho, skrze ktorého prišla, sú ňou vyučovaní. Milosť nevyučuje neznovuzrodených; tí sú ,,mŕtvi vo vinách a hriechoch" (Ef:2:1) a pokým sa duchovne nenarodia, nemôžu byť vyučovaní ako žiť.
Komentáre