selah

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

10. Postavenie a stav veriaceho (J.F.Strombeck)

Zdalo by sa, že niektoré časti Písma, najmä v listoch Pavlových, si navzájom odporujú. Jeden verš hovorí o veci ako plne uskutočnenej, zatiaľ čo iný ju popisuje ako v procese dokonávania — ešte neukončenom. V Žid. 10 :10 čítame: ,,v ktorej vôli sme posvätení donesenou obeťou tela Ježiša Krista, raz navždy". Toto je dokonané dielo. V I. Tes. 5 : 23 píše Pavol: “A on sám, Boh pokoja, nech vás ráči celých posvätiť." Tu je posvätenie nedokončeným dejom.Opäť v Žid. 10 :14 čítame: „Lebo jednou obeťou zdokonalil navždy tých, ktorí sa posväcujú"; naproti tomu Pavol napomína: „zdokonaľujte sa" (II. Kor. 13 : 11). Ako to, že tí, ktorí boli navždy zdokonalení, majú sa ešte zdokonaľovať? Mohli by sme uviesť ešte viac príkladov, ale pre nás účel postačia aj vyššie uvedené .Tieto zdanlivé protiklady zmiznú, keď porozumieme, že v každom z uvedených príkladov prvý verš sa týka postavenia veriaceho v Kristu, alebo jeho postavenia pred Bohom. Veriaci je pozične posvätený, alebo oddelený pre večné Božie zámery a ciele. Je dokonalý v Božích očiach, lebo je v Kristu. V každom z našich príkladov druhý citovaný verš sa týka života veriaceho na tomto svete; jeho chodenia, obcovania, čiže jeho stavu. Jeho pozemský život by mal byť úplne oddelený pre Boha. Mal by chodiť v dokonalostí pred Bohom.

Postavenie veriaceho je teda to postavenie, do ktorého ho Boh uviedol a v ktorom ho Boh vidí preto, lebo prijal Ježiša Krista ako Spasiteľa. Je to jeho prijatie Bohom v Kristu, prijatie za domáceho Božieho. Stav veriaceho je stav jeho pozemského života. Je to výraz, alebo tiež nedostatok výrazu jeho duchovného života v jeho pozemskom tele a skrze toto telo. Je to súhrn jeho skúseností a keď sú tieto v súlade s Božím plánom, pozostáva z obecenstva s Bohom, radosti, pokoja, obecenstva s veriacimi, práce lásky pre Boha a blížnych a z prinášania ovocia Bohu. Ak tieto vecí v nejakej miere chýbajú, stav nie je v súlade s postavením. Účelom vyučovania milosťou je uvádzať stav do súladu s postavením, ktoré je dokonalé a nezmeniteľné.

Nie je potrebné na tomto mieste spomínať všetko, čo je zahrnuté v postavení veriaceho pred Bohom; stačí ukázať, že toto postavenie je nekonečne slávne a že je nezmeniteľné a človek ani v najmenšom k nemu nič pridať nemôže. Ak máme porozumieť vyučovaniu milosťou, nevyhnutným predpokladom je mať v tejto veci jasno. Najvšeobecnejší a najsúhrnnejší výrok o tom, čo sa odohrá vtedy, keď' človek vstúpi do postavenia v Kristu, nachádzame v slovách: „Ktorý (Boh-Otec) nás vytrhnul z moci temností a premiestil do kráľovstva Syna svojej lásky" (Kol. 1 : 13). Toto nie je nič menšie, než vytrhnutie zo sféry, nad ktorou panuje satan a prenesenie do sféry Syna Božieho. Od okamihu, keď človek uverí v Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa, aj keď je ešte stále na svete, nie je už viac zo sveta (Ján 17 : 11, 14). Toto je zmena nanajvýš významná. Všetci, ktorí sú z tohto sveta, nachádzajú sa v postavení nepriateľov Božích; sú Mu odcudzení (Kol. 1 : 21). Naproti tomu všetci, ktorí sú účastní kráľovstva Syna Božieho, sú zmierení s Bohom. „Keď sme boli nepriateľmi, boli sme zmierení s Bohom skrze smrť jeho Syna" (Rim. 5 :10). Stali sa tiež blízkymi Bohu: „Ale teraz v Kristu Ježišovi vy, ktorí ste boli kedysi ďalekí, stali ste sa blízkymi v krvi Kristovej" (Ef. 2 : 13). Už nie sú „pohostínmi a bezprávnymi prišelcami, ale spoluobčanmi svätých a domácimi Božími" (Ef. 2 : 19).

Aby sa uskutočnila táto veľká zmena — predtým „bez Boha" (Ef. 2 : 12), teraz v tom najdôvernejšom postavení aké môže tvorstvo zaujať — musel Boh vykonať niekoľko vecí. Všetky sa stávajú účinnými v živote človeka v okamihu keď uverí. Prvou z nich, ktorú uvedieme, je vykúpenie spod Zákona (Gal 4.5). „Kristus nás vykúpil zo zlorečenstva zákona tým, že sa bol sám stal za nás zlorečenstvom" (Gal. 3.13). Bola to drahocenná krv Kristova, ktorou sme boli vykúpení (I. Petr. 1 : 19). „A tak teraz už nieto nijakého odsúdenia tým, ktorí sú v Kristu Ježišovi" (Rim. 8.1).

Spolu s vykúpením spod Zákona máme úplné odpustenie všetkých hriechov proti tomuto Zákonu. „V ktorom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov podľa bohatstva jeho milostí, ktorú rozhojnil oproti nám v každej múdrosti a rozumnosti" (Ef. 1 : 7-8). Očistenie od našich hriechov sa pripisuje samému Synovi Božiemu (Žid. 1.3). Toto dokonalé odpustenie hriechov oproti Zákonu sa nesmie zamieňať s odpustením hriechov proti Bohu — Otcovi, ktoré je podmienené vyznávaním (I. Ján. 1.9). Prvé sa týka postavenia, druhé stavu.

Ďalším prvkom vystupujúcim v postavení veriaceho v priamom  vzťahu k vykúpeniu, je ospravedlnenie: „ospravedlňovaní súc darmo, jeho milosťou skrze vykúpenie v Kristu Ježišovi" (Rim. 3 :24). Toto je dar z milosti, ktorý umožnila spravodlivosť Ježiša Krista a skutočnosť, že On „naše hriechy sám vyniesol na svojom tele na drevo" (I. Petr. 2 : 24). „Lebo toho, ktorý nepoznal hriechu, učinil (Boh) za nás hriechom, aby sme my boli spravodlivosťou Božou v ňom" (II. Kor. 5 :21). Ospravedlnenie je viac, než odpustenie hriechov. Znamená to byť v Kristu, zaodiaty do Jeho spravodlivosti, stáť pred Bohom tak, akoby človek nikdy nebol zhrešil.

Toto postavenie zahrňuje vzťah dieťaťa k svojmu otcovi. „Ale všetkým, ktorí ho prijali (Syna Božieho), dal právo a moc stať sa deťmi Božími... ktorí... z Boha sú splodení" (Ján 1 : 12, 13). Duchovný vzťah k Bohu skrze splodenie z Neho je tu tak reálny a nezmeniteľný, ako vzťah dieťaťa k svojmu telesnému otcovi skrze fyzické narodenie. Ba čo viac, tento život z Boha je život večný. „Kto verí v Syna, má večný život" (Ján 3 : 36). Tento večný život je darom Božím v Kristu Ježišovi v našom Pánovi (Rim. 6 :23). Keď si pripomenieme, že „za žiadnych okolností neželie Boh darov svojej milosti" (Rim. 11 : 29), je zrejmé, že postavenie veriaceho pred Bohom má platnosť pre časnosť i večnosť.

Kto je Božím dieťaťom, je aj Božím dedičom: „A tak už nie si sluha, ale syn, a ak syn, aj dedič Boží skrze Krista** (Gal. 4.7). Všetkých veriacich učinil Otec „hodnými k podielu na lose svätých vo svetle" (Kol. 1 : 12), a dal svojho Svätého Ducha ako závdavok dedičstva (Ef. 1 : 14). Každý veriaci je omilostený v tom milovanom Synovi Božom (Ef 1.6) a je „naplnený v ňom, ktorý je hlavou každého kniežatstva a každej vrchnosti" (Kol. 2 : 10).

Okrem toho, veriaci sú objektom nikdy nezlyhajúcej opatery Božej: „Keď sme my ešte boli hriešnici, Kristus zomrel za nás. A tak tedy je oveľa istejšie, že teraz, keď sme ospravedlnení jeho krvou, budeme zachránení skrze neho od budúceho hnevu. Lebo ak vtedy, keď sme boli nepriateľmi, boli sme zmierení s Bohom skrze smrť jeho Syna, tak je omnoho istejšie, že súc zmierení budeme spasení jeho životom" (Rim. 5 :8-10). Jeho životom — to nie je Jeho pozemský život, ale ten život, ktorý Syn Boží žije teraz v nebesiach po pravici Otcovej. Byť spasený týmto životom je, podľa nášho textu, viac, než byť zmierený skrze Jeho smrť. To znamená, že opatrenia, ktoré Boh urobil preto, aby priviedol veriacich do slávy, znamenajú viac než to, čo podnikol, aby ich ospravedlnil a zmieril so Sebou. Okrem toho, že sú veriaci objektom Božej starostlivosti, všetci sú aj predmetom Jeho nikdy neprestávajúcej lásky. „Lebo som presvedčený, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani vrchnosti, ani moci, ani prítomné ani budúce veci, ani vysokosť, ani hlbokosť, ani ktorékoľvek iné stvorenie nebude môcť nás odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristu Ježišovi, v našom Pánovi" (Rim. 8 : 38-39).

Pri pozornom štúdiu všetkých výrokov o postavení veriaceho pred Bohom sa ukáže, že tu je všetko z Boha. Všetko je skrze Ježiša Krista. V žiadnom prípade nezostáva priestor pre človeka, aby niečím k tomu prispel; jedinou podmienkou je uveriť. Keďže viera je závislosťou na Bohu, nepridáva ničoho k tomu čo Boh koná. Poskytuje Mu iba príležitosť' konať. Je taktiež zrejmé, že všetko vyššie uvedené, s výnimkou trvalej opatery a lásky Božej, je prehlásené za dokonané dielo, a nie niečo, čo by bolo iba v procese uskutočňovania. Toto postavenie pred Bohom bolo zapečatené Duchom Svätým ku dňu vykúpenia tela (Ef. 4 : 30). Pečať znamená ukončenú dohodu (Jer. 32 : 10), ako aj istotu a nezmeniteľnosť postavenia (Dan. 6 :17', Zjav. 20 : 3).

Hoci postavenie veriaceho v ničom nie je podmienené jeho stavom, predsa je medzi týmito dvomi úzky vzťah. Je to postavenie, od ktorého závisí existencia stavu. Aby mohol človek žiť duchovným životom, musí sa najprv z Ducha narodiť. Je nemožné žiť život Bohu ľúby, pokým je človek mŕtvy vo vinách a hriechoch a vo vzbure proti Nemu. Najprv musí nastať zmierenie a prijatie v tom Milovanom. Metóda milosti vyučujúcej (o čom bude ešte reč v ďalšom) spočíva v tom, že milosť najprv poukazuje na to, čo Boh vykonal pre naše postavenie pred Ním a potom vyzýva k životu, ktorý má byť s týmto postavením v súlade. Z toho vyplýva, že toto postavenie musí Boh najprv úplne popraviť a realizovať a až potom ho môže uplatniť ako motív k zbožnému chodeniu — stavu veriaceho. Ďalej toto postavenie musí byť dokonalé vo všetkých detailoch. Toto vylučuje akúkoľvek možnosť prispenia zo strany človeka, ktoré by bolo vždy poznačené nedokonalosťou. Tvrdiť, že „stav je nutný, aby sa konečne mohlo uskutočniť aj postavenie", znamená trvať na prispievaní ľudských zásluh Božiemu dokonalému dielu a poprieť absolútnu dokonalosť toho, čo Boh uvádza ako argument, keď vyzýva k stavu, ktorý je ľúby v Jeho očiach. Je nemožné dospieť k jasnému porozumeniu diela milosti Božej pri vykúpení a pri vyučovaní vykúpených, ak sa nedospeje najprv k poznaniu, že postavenie v žiadnom prípade nezávisí od stavu, ale že stav je úplne závislý od postavenia.


...od inych | stály odkaz

Komentáre

Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014