Dlhý zoznam vecí, ktoré tvoria toto povolanie, je uvedený slovami: „Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás požehnal každým požehnaním duchovným v ponebeských oblastiach v Kristovi" (Ef. 1 :3). Toto hneď' na počiatku identifikuje ono povolanie ako duchovné a majúce vzťah k nebeským veciam. Chodiť hodne musí byť preto záležitosť duchovného rázu a na nebeskej rovine. Toto je viac než ušľachtilý a morálny život.
„Tak, ako si nás (Boh) v ňom (v Kristu) vyvolil pred založením sveta, aby sme boli svätí a bezvadní pred ním, v láske" (v. 4). Toto nie je nič menšieho, než večná radosť v bezhraničnej Božej láske. Toto postavenie v Jeho prítomnosti je postavenie syna, pretože Boh nás „predurčil k synovstvu skrze Ježiša Krista cieľom neho podľa ľúbosti svojej vôle" (v. 5). Boh sám rozhodol podľa ľúbosti Svojej vôle, že vo večnosti budú všetci veriaci Jeho synmi. Toto je rodinný vzťah, postavenie vyššie než akejkoľvek inej nebeskej bytosti. A to všetko preto, lebo nás omilostil v tom Milovanom (v. 6). To je tak, ako keď syn privedie do domu nevestu. Predtým bola úplne cudzou, ale teraz je prijatá do rodiny, pretože je jedno so synom. V tom milovanom Synovi má veriaci aj vykúpenie skrze Jeho krv, odpustenie hriechov podľa bohatstva nekonečnej milosti Božej (v. 7) a okrem toho aj dedičstvo podľa rady Božej vôle (v. 11). Dostal Svätého Ducha, ktorý je závdavkom jeho dedičstva (v. 14). Potom je uvedené, ako a prečo toto všetko Boh urobil. „Ale Boh, súc bohatý v milosrdenstve, pre mnohú svoju lásku, ktorou nás zamiloval, keď sme aj boli mŕtvi v previneniach, spolu nás oživil s Kristom — milosťou ste spasení — a spolu vzkriesil a spolu posadil v ponebeských oblastiach v Kristu Ježišovi" (Ef. 2 :4-6). Boh toto všetko vykonal čiste zo svojej milosti a veľkej lásky. Bez ľudských zásluh — ,,keď sme boli (duchovne) mŕtvi v previneniach". Nielen že nás vzkriesil, ale nás aj „spolu posadí v ponebeských oblastiach v Kristu Ježišovi"; na tých istých miestach, kde Boh posadil Krista po tom, čo Ho vzkriesil z mŕtvych. Toto postavenie je ,,nad každé kniežatstvo a nad každú vrchnosť a rnoc a nad každé panstvo a nad každé meno, ktoré sa menuje nielen v tomto veku, ale i v budúcom" (Ef. 1 : 20-21). Tu sa opäť kladie dôraz na vyvýšené postavenie veriaceho.
Cieľ Boží pri nás je, „aby ukázal v nasledujúcich vekoch prenesmierne bohatstvo svojej milosti dobrotou na nás v Kristu Ježišovi" (2 :7). Len si pomyslime! Po celú večnosť byť predmetom prenesmierneho bohatstva milosti Božej! Aká to večnosť! Aké to postavenie! Aké to povolanie! Je nekonečné vo svojej sláve, ako aj vo svojom trvaní. Veriacim sa pripomína, že na rozdiel od tohto slávneho, vyvýšeného postavenia boli kedysi „bez Krista ... cudzí ... nemajúci nádeje a bez Boha na svete" (Ef. 2 : 12). Ale teraz v Kristu sa stali blízkymi (v. 13). Nie sú preto už pohostínmi a bezprávnymi príšelcami, ale „spoluobčanmi svätých a domácimi Božími" (v. 19) a v Pánovi sa spolu budujú v príbytok Boží v Duchu (v. 22). Toto všetko je zahrnuté v Božom povolaní a každý veriaci by mal chodiť hodne tohto povolania. Občas počujeme otázku: „Je tvoj život v súlade s tým, čo vyznávaš?" Ale je tu otázka oveľa významnejšia: ,,Žiješ život hodný svojho postavenia?" Toto je jediná správna miera pre život veriaceho. Najprv musí byť človek postavený do tohto vyvýšeného postavenia, a až potom prichádza výzva chodiť hodne tohto postavenia. Prvou podmienkou takéhoto chodenia nie je činnosť, skutky, ale stav mysle a srdca. Malo by to byť „s celou pokorou a krotkosťou, so zhovievavosťou znášajúci sa navzájom v láske, usilujúci sa zachovávať jednotu ducha v zväzku pokoja" (Ef. 4 : 2, 3). Toto nie sú vlastnosti prirodzeného človeka, ale života, ktorý je hodný vysokého povolania v Kristu.
Priviesť veriaceho k tomu, aby videl — tak ako Pavol — že iba z milosti Božej je tým, čím je, a že slávne Božie povolanie je úplne z milosti, a nie zo seba samého — to je Božia metóda, ktorou nás vyučuje pokore, krotkosti, zhovievavosti, znášanlivosti a jednote ducha.
Ďalšou podmienkou života hodného povolania Božieho je rast a vývoj duchovného života. Milosť činí zvláštne opatrenia aj v tejto veci, v tom, že dala niektorých za apoštolov, prorokov, evanjelistov, pastierov a učiteľov; „na zdokonaľovanie svätých ku dielu služby, na budovanie tela Kristovho, až by sme všetci dospeli v jednotu viery a plného poznania Syna Božieho, v dokonalého muža, k miere dospelostí Kristovej, aby sme neboli viacej nedospelými, zmietaní vlnami a sem a ta nosení každým vetrom učenia, závratníctvom ľudí, schytralosťou mámiť do bludu" (4 : 7, 11-14). Pretože je tu také opatrenie milosti, zostávať nedospelým a zaostávať v známosti o veciach, ktoré súvisia s Kristom, znamená chodiť nehodne povolania Božieho.
Iba po tom, čo Pavol rozobral stav mysle a srdca, ako sme si práve ukázali, pristúpil k jednotlivým bodom kresťanského chovania a aj tu ich uvádza do vzťahu k „odkladaniu,, vecí patriacich k ,,starému človeku" a k „obliekaniu" vecí nového človeka. ,,Starý človek" je prirodzený, neobrátený človek; tento chodí v márnosti svojej mysle. Nechápe vecí Božích. Je odcudzený Božiemu životu, je duchovne porušený v klamných žiadostiach (verše: 17, 18;
22). Nový človek pozná Krista a je stvorený „podľa Boha v spravodlivosti a v svätosti pravdy" (verše: 20, 24). Skušobným kameňom jednotlivých činov je to, či sú zo starého, alebo nového človeka. Ak sú zo starého, majú sa zložiť. Ale každú vec starého človeka, ktorú sme zložili, máme vyvážiť oblečením nejakej, ktorá patrí k novému. Chodenie kresťana sa nestáva hodným jeho povolania iba púhym vyzliekaním toho, čo patrí k starému človeku, pretože toto chodenie nemá iba svoju negatívnu stránku, ale je definitívne pozitívne.
Učenie o tomto vyzliekaní a obliekaní vecí patriacich k starému resp. novému človeku je jedným z najdôležitejších princípov vyučovania milosťou. Je odôvodnené, aby ten, kto bol vytrhnutý zo sveta a prenesený do kráľovstva Božieho Syna, nežil viac ako žije svet, ale ako nové stvorenie. Keby mali kresťania jasnú predstavu o povahe starého človeka, nového človeka a o veciach, ktoré k týmto dvom patria, vedeli by, aká nedôslednosť je to, zostávať vo veciach toho starého človeka. Iba ak sa kresťanské chodenie uvedie do vzťahu k vysokému povolaniu v Kristu Ježišovi, môžu mať kresťania jasné poznanie o mnohých „prečo?" a „prečo nie?"
Až po tom, čo bol postavený kontrast medzi starým a novým človekom, prichádzajú napomenutia o špecifických, jednotlivých skutkoch. „Preto zložiac lož hovorte jeden každý pravdu so svojím blížnym" (v. 25). „Kto kradnul, nech už viac nekradne, ale radšej nech pracuje a robí dobré vlastnými rukami, aby mal čo udieľať núdznemu" (v. 28). „Nech nevychádza z vašich úst nijaké mrzké slovo, ale ak je nejaké dobré na vzdelanie, ktoré je práve potrebné, aby dalo milosť tým, ktorí čujú" (v. 29). „Každá horkosť a prchkosť a hnev a krik a rúhanie nech je odňaté od vás so všetkým, čo je nešľachetné a zlé. Ale si buďte navzájom naproti sebe dobrotiví, ľútostiví, odpúšťajúci si" (v. 31-32).
Ďalší charakteristický rys chodenia hodného povolania je vyjadrený v slovách „buďte napodobňovateľmi Božími, ako milované deti a choďte v láske" (5 :1-2). Veriaci sa majú zdržať vecí, patriacich k tme a majú žiť ako deti svetla, lebo sú svetlom v dôsledku svojho povolania (verš 8).
„A neopíjajte sa vínom, v ktorom je prostopaš, ale buďte plnení Duchom" (v. 18) — to je ďalšia dôležitá zásada tohto chodenia. Kto je plnený Duchom, bude žiť život radostný — „ďakujúc vždy za všetko v mene Pána Ježiša Krista Bohu a Otcovi" (v. 20). Ak majú byť vzťahy k iným hodné povolania kresťanovho, majú mať takú povahu, akoby boli v skutočnosti medzi ním a Pánom. Ženy sa majú podriaďovať svojim mužom ako Pánovi (v. 22). Muži majú milovať svoje ženy ako Kristus miloval cirkev a vydal sám seba za ňu (v. 25). Sluhovia, alebo — ako v tých časoch boli ešte — otroci, majú slúžiť svojim pánom „s dobrou mysľou a s chuťou, slúžiaci ako Pánovi, a nie ľuďom"; páni majú činiť to isté im (6 :7, 9).
Nakoniec toto chodenie je, podľa Písma, konfliktom so Satanom a duchovnými mocami zlosti a temnosti tohto sveta. Pre tento zápas musí byť veriaci opásaný pravdou, oblečený v pancier spravodlivosti, majúc nohy obuté v hotovosti evanjelia pokoja, vyzbrojený štítom viery, prilbou spasenia a mečom Ducha, ktorým je Slovo Božie (6 :12-17). +
Napomenutie končí slovami: „modliac sa každou modlitbou a prosbou každého času v Duchu... bdejúc s celou vytrvalosťou a prosbou za všetkých svätých" (v. 18). Všetko, čo sme na tomto mieste uviedli, tvorí základ chodenia, hodného vysokého povolania Božieho v Kristu. Tento život je na nekonečne vyššej rovine, než život ovládaný iba morálnymi normami. Je to život na Božej rovine, žitý tu na Zemi. Iba povolanie je dostatočným argumentom k výzve.
J.F.Strombeck
Komentáre