Slovo bezbožnosť je definované ako to, čo je "bez ohľadu na Boha". Zahrňuje všetko, čo sa koná bez toho, aby bol pritom braný Boh do úvahy. Mnohí hovoria o nevykúpených ako o bezbožných, ale pritom zabúdajú, že všetko, čo spasený človek robí bez Boha, je rovnako bezbožné. Spasení sú zbožní v dôsledku ich postavenia v Kristu, ale mnohí pritom tolerujú vo svojich životoch veľa bezbožnosti. Každý čin v živote veriaceho, pri ktorom sa nepočíta s Bohom, je bezbožný.
Pravá tvár bezbožnosti sa najlepšie odhalí pri vzťahu k Bohu. Človek bol stvorený tvorčím činom Boha (I. M. 1 :27); preto všetko, čím je a čo má, je od Boha. Ten, ktorý stvoril, môže aj poskytnúť všetko potrebné pre stvorenstvo. Pretože Stvoriteľ je láska, je jeho starostlivosť a opatera zaručená. Jediný správny postoj stvorenstva k svojmu Stvoriteľovi je postoj absolútnej závislostí na ňom vo všetkých veciach. Toto si vyžaduje vziať Boha za slovo v každej podrobnosti života. Je tedy závislosť na Stvoriteľovi základným zákonom pre človeka, ako aj pre všetko ostatné stvorenstvo.
Avšak v otázke závislosti na Bohu je tu základný rozdiel medzi človekom a väčšinou ostatného stvorenstva. Celý vesmír je závislý na Bohu, ktorý ho udržiava. Všetko povstalo a stojí v Kristu (Kol. 1 : 17). Vesmír je stvorený z hmoty, majúcej natrvalo dané vlastnosti. Tieto vlastnosti zodpovedajú fyzikálnym zákonom, ktorými Boh kontroluje a udržiava všetku hmotu a energiu. Pretože materiálny vesmír je anorganický, jeho závislosť na Bohu-Stvoriteľovi je nezmeniteľná.
Podobne aj rastlinstvo — je závislé na Stvoriteľovi a je ovládané nemeniteľnými zákonmi. Sú to zákony, podľa ktorých je rastlinstvo udržiavané pôsobením slnka, vody, vzduchu a chemických prvkov zo zeme. Stvoriteľ' ustanovil tieto zákony a rastlina prijíma na ich základe svoj život automaticky. Aj živočíchy sú závislé na Stvoriteľovi cez Jeho zákony, ktoré sú však na vyššej úrovni a zahrňujú inštinkt. Toto všetko jasne hovorí o závislosti tvorstva na svojom Stvoriteľovi — ale táto závislosť má povahu reflexívnu; nie je tu možnosť voľby.
V prípade človeka — rozumom obdarenej bytosti — ktorý disponuje slobodou vôle a voľby, musí byť závislosť na Bohu čosi viac než nedobrovoľná reakcia na fixné zákony alebo dokonca pudová činnosť. Tu závislosť na Bohu zahrňuje pochopenie Jeho všetko zahrňujúcej starostlivostí a opatery a postoj dôvery a viery. Pretože má slobodnú vôľu, jeho závislosť musí mať charakter dobrovoľností. Musí to byť vedomé podriadenie samého seba Bohu v uznaní Jeho nekonečných zdrojov a lásky. V dôsledku slobody vôle môže človek žiť bez ohľadu na Boha a podľa toho i konať. Takéto konanie je v skutočnosti — ako dôsledok prvotného hriechu človeka — časťou jeho najvlastnejšej prirodzenosti. Prvou skúškou, ktorej bol človek vystavený, bola skúška jeho dobrovoľnej závislosti na Bohu (I. M. 3 :1-7). Had povedal žene: "Či naozaj riekol Boh, nebudete jesť z niktorého stromu rajského?" Bola to záludná otázka, ktorá mala vzbudiť pochybnosť o plnosti a dobrote Božích opatrení. Naznačovala, že Boh pred človekom zadržiaval nejakú prežiadúcu vec. Bol to priamy útok na uznanie plnej závislosti človeka na jeho Stvoriteľovi a jeho potreby brať Ho do úvahy vo všetkých záležitostiach života. Bol to prvý náznak, že by mohol človek, vo svoj prospech, konať nezávisle na Bohu.
Odpoveď ženy hadovi, prvé slová človeka, ktoré boli zaznamenané, naznačuje, že prvý krok na ceste preč od dobrovoľnej závislosti na Bohu bol urobený. Žena povedala;
“Z ovocia rajských stromov jeme. Ale z ovocia stromu, ktorý je naprostred raja, riekol Boh: Nebudete jesť z neho ani sa ho nedotknete, aby ste nezomreli !" Štyri slová tu boli pridané k Božiemu príkazu a naznačujú pocit obmedzenia, ktoré bolo nadbytočné, akoby Jeho príkaz nebol odôvodnený. Tieto slová vyjadrujú tiež túžbu po väčšom sebauplatnení. Ukazujú tiež, že Eva opustila cestu bezvýhradnej viery a uchýlila sa k rozumu. Začala sa ohliadať po svojej vlastnej inteligencii namiesto nekonečnej múdrostí Božej.
Uchýliac sa z cesty bezvýhradného prijímania Božieho Slova, bola žena pripravená pre ďalší výrok hada: “Iste nezomriete." Toto bolo priame popieranie Božieho slova. Za tým nasledovala lož, zo všetkých najväčšia, “budete ako bohovia, vadiaci dobré i zlé." Táto ponuka — byť Bohu podobným, znamenala — byť na Bohu nezávislým. Znamenala slobodu voľby a konanie podľa rozumu a žiadosti Evy;možnosť nebyť vo všetkých veciach na Bohu závislým.
Po tom, čo Eva zamenila vieru za rozum a namiesto na Boha začala sa dívať na samú seba, dostavil sa v jej srdci odpor, ktorý bol okamžite spečatený prvým činom človeka, ktorý je vôbec zaznamenaný. Žena vzala z ovocia a jedla a dala aj svojmu mužovi a jedol aj on. Týmto Jednoduchým aktom vyhlásil človek svoju nezávislosť na Bohu. Stvorenie, ktoré bolo za všetko povinné vďakou svojmu Stvoriteľovi, vzbúrilo sa proti nemu. Prvý bezbožný skutok bol vykonaný. Tento duch nezávislosti na Bohu sa stal najvlastnejšou prirodzenosťou človeka a dedičnosťou sa prenáša z pokolenia na pokolenie činiac celé ľudstvo spoločnosťou rebelov proti Bohu. I keď sa človek vzbúril proti Bohu, nikdy si nevybudoval svoju nezávislosť. Je stále na Bohu závislý, ale neochotný to priznať. Je to závislosť nedobrovoľná, čosi podobné ako závislosť živočíchov, avšak v duchu vzbury.
História človeka od Adama až po dnešok je históriou závislosti na sebe samom a nezávislosti na Bohu, ktorý bol z ľudského myslenia z veľkej miery vypustený. Človek plánuje, koná a žije tak, akoby Boh neexistoval. Všetko toto je bezbožnosť.
Blízko pred zakončením prediluviálnej* epochy Hospodin povedal: “Nebude sa môj Duch prieť s človekom na veky"(I. Mojž:6:3). Toto naznačuje všeobecné ignorovanie Boha zo strany človeka. V Babylone, krátko po potope, povedali ľudia: “Nože si vystavme mesto a vežu, ktorej vrchol bude siahať až do nebies. A učiňme si meno"(I. Mojž. 11 : 4). Tu nie je zmienka o niečom zvrhlom, nemorálnom, nízkom. Všetko tu poukazuje na veľký ľudský pokrok, ale všetko bolo z človeka samého a pre jeho slávu. Neberúc Boha do úvahy konali bezbožné dielo, ktoré vyvolalo súd Boží.
Pretože Ho ľudstvo opustilo, povolal Boh Abrama z jeho ľudu do zeme, kde by ho požehnal a taktiež aj jeho potomstvo, a kde by si vychoval ľud pre Svoju slávu. Ale aj oni zabudli na Boha. Hospodin im vyčíta: “Izrael zabudol na svojho Učiniteľa" (Hoz. 8 : 14). “Nasýtili sa a pozdvihlo sa ich srdce, preto zabudli na mňa" (Hoz. 13 : 6).
A tak Boh odstavil Izraela ako vedúci národ rukou Nabuchodonozora, ktorého učinil prvým vládcom za čias pohanov. Ale aj on, ako tí, ktorí boli pred ním, vypustil Boha zo svojich plánov. Jedného dňa, prechádzajúc sa po múroch Babylona, povedal: ,,Či nie je toto on, ten veľký Babylon, ktorý som ja vystavil... v sile svojej moci, a aby bol na ozdobu mojej slávy?" (Dan. 4 : 27). Tu opäť vo svojom
konaní človek ignoroval Boha. Všetko bolo z neho samého, jeho vlastnou mocou a pre jeho vlastnú slávu. Toto je prapodstata a duch, ktorým sa — až na malé výnimky — vyznačovala vláda pohanov od vtedy až po dnešnú dobu.
Je to ťažké obvinenie, ktoré Pavol vzniesol proti bezbožnému ľudskému pokoleniu: “Pretože poznajúc Boha neoslavovali ho ako Boha, ani mu neďakovali, ale zmárniveli vo svojich myšlienkach a zatemnilo sa ich nerozumné srdce, hovoriac o sebe, že sú múdri, stali sa bláznami" (Rim. I :21-22).
Dejiny uzreli veľké výsledky ľudského pokroku, ktorý by nebol možný bez Bohom danej inteligencie. Tento pokrok sám osebe nie je bezbožnosťou, avšak všetko podnikanie človeka sa stalo bezbožným preto, lebo z jeho myslenia a plánovania bol Boh vynechaný a jeho oslava zanedbaná. Milosť Božia vyučuje všetkých, ktorí prijali z milosti nový život s novou prirodzenosťou, aby sa odriekali všetkej tejto bezbožnosti.
Milosť nás tiež vyučuje odriekať sa svetských žiadostí. Žiadosť znamená túžbu, veľkú žiadostivosť po niečom. Svetské žiadosti sú veci tohto sveta, po ktorých človek túži a žiada si ich pre svoje sebecké uspokojenie a pôžitok. Svet, alebo kozmos, je skutočne proti Bohu, pretože je stolicou Satanovou; “celý svet leží vo zlom" (I. Ján. 5 : 19). 1 keď Satan prichádza z času na čas ako anjel svetla (II. Kor.II : 14) a to, čo ponúka, môže sa zdať veľmi atraktívnym, všetka jeho činnosť smeruje k tomu, aby odviedol veriaceho od Boha. Keď' veriaci nejakým spôsobom zlyhá vo svojej závislosti na Bohu, veci tohto sveta sa mu stanú príťažlivými a k slovu prichádza žiadosť po pôžitkoch z nich plynúcich.
Vyučovanie milosťou predkladá mysli a duši dobrotu a nádheru Boha, Jeho nehynúcu lásku a všetko zahrňujúcu opateru. Keď' srdce vidí túto dobrotu Boha a bohatstvo Jeho milostí, potom radosti, pôžitky, výhody, sláva a bohatstvo sveta strácajú svoje kúzlo. Javia sa v pravom svetle — ako dočasné, na rozdiel od večných hodnôt, majúcich svoj pôvod v Bohu. Veriaci, ktorý si uvedomuje, že bol púhou milosťou vytrhnutý a spasený z tohto strateného sveta, aby bol účastný nepredstaviteľne slávnej večnosti s Bohom, usmerňuje svoje túžby na veci, ktoré sú hore a nie tie, ktoré sú na Zemi. Je to dielo milosti — vytvoriť a udržiavať v človeku takýto postoj.
Etika môže človeka učiť, aby sa zriekol nečestnosti, nemravnosti a nízkych vecí tohto sveta, ale iba milosť môže naučiť veriaceho, aby si odoprel krásne, príťažlivé a príjemné veci ak sa s nimi nestotožňuje Boh.
Milosťou je veriaci povolaný z tohto bezbožného sveta a vyslobodený z odsúdenia, ktorému svet podlieha. Milosťou je tiež vyslobodzovaný od žiadostí po veciach tohto sveta a jeho žiadosti sa sústreďujú na Krista a Jeho veci.
Učenie o milosti nie je kompromisom so svetom, ani povoľovaním bezstarostného života. Nanešťastie niektorí sa nazdávajú, že existuje sloboda kresťana, ktorá dovoľuje účasť na svetských pôžitkoch. Toto nie je sloboda, ale neviazanosť, ktorá je úplne v rozpore s učením milosti, že sa máme odriekať svetských žiadostí. Pravá sloboda kresťana je vyslobodenie spod zákona hriechu v tele s jeho žiadosťami po veciach a pôžitkoch sveta.
Komentáre