selah

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

5. Vyučovanie pobožnosti (J.F.Strombeck)

Pobožnosť je definovaná ako “starostlivé zachovávanie a podriaďovanie sa Božím zákonom". Táto definícia by však mohla viesť k mylnému chápaniu, pretože puntičkárske zachovávanie Božích zákonov vo vlastnom telesnom úsilí a pre vlastnú slávu sa stáva samospravodlivosťou. Farizeovia boli strážcami litery zákonov Božích a predsa im Ježiš povedal, že sú z otca diabla.

Ak bezbožnosť znamená nebrať Boha do úvahy, pobožnosť je práve opak, vrátane dobrovoľnej závislosti na Ňom. Zbožný život je prostý pochybovania o Božej múdrosti, Jeho láske, dobrote a starostlivosti. Závislosť na Bohu vylučuje všetku závislosť na sebe samom. Veriaci je na Bohu závislý v dvojakom zmysle: Keď sa človek znovuzrodí, koná pri ňom Boh oveľa viac, než uvedenie do pôvodného postavenia Adamovho, stáva sa novým stvorením s Božou prirodzenosťou (II. Kor. 5 : 17). Adam bol stvorený všemohúcnosťou Božou. Nové stvorenie však nie je iba výsledkom Jeho moci, ale aj Jeho zvrchovanej milostí, ktorá bola umožnená smrťou Jeho Syna. Je preto dvojakým spôsobom zaručená zo strany Boha ako schopnosť, tak aj ochota poskytnúť všetko, čo Jeho nové stvorenie potrebuje. “Ktorý neušetril ani len svojho vlastného Syna, ale ho ta dal za nás za všetkých, ako by nám s ním potom i všetkého nedaroval?" (Rim:8:32). Tu vidíme ničím neobmedzené uistenie, že On naplní každú našu potrebu. Zaiste, každé dieťa Božie by malo žiť v naprostej závislosti na Jeho moci a láske, vyjadrenej v Jeho milosti.

Je eminentne dôležité uvedomiť si, že pobožný život zahrňuje túto bezvýhradnú závislosť na milosti Božej, kontrolujúcej každý aspekt jeho života. Pokým veriaci v Krista neskloní svoju hlavu a srdce pred suverénnou milosťou, nemožno o ňom povedať, že by žil opravdivým zbožným životom.

Pokorná, úplná závislosť na Bohu zaiste nachádza svoj výraz v tom, že sa dobrovoľne podriaďuje Jeho vôli; potom i napomenutie “čokoľvek činíte, čiňte všetko na slávu Božiu" sa stane životným pravidlom. Tu slovo “všetko" vylučuje zo zbožného života dokonca aj tú najmenšiu vec, ktorá by sme mali vykonať pre uspokojenie túžby po osobnej pocte a sláve. Keďže Božím úmyslom pri spasení človeka je chvála slávy Jeho milosti, aj objektom všetkého zbožného života musí byť chvála slávy Jeho milosti. Stvoriteľ má byť oslavovaný svojimi dielami, a to tým viac, že (vo svojom Synovi) opustil svoju slávu a zomrel, aby spasil stvorenstvo z večného zatratenia. Mal by byť preto oslavovaný tými, ktorých vykúpil.

Nemusí byť nutne pobožným životom všetko, čo ináč znesie kritiku aj podľa vysokých mravných noriem, i keď to, čo je pobožné, je zároveň i mravné. Svetské náboženstva majú mravné normy, ale ich zachovávanie nie je ešte zbožným životom. Podriadenie sa Mojžišovmu Zákonu by bolo zbožným životom iba vtedy, keby mohlo byť v plnej závislosti na Bohu a konané na Jeho slávu. Nábožný puritánsky život akokoľvek obetavý, nie je ešte nutne zbožnosťou. Život závislosti na Bohu bude sa vyznačovať aj tým, že v ňom bude veľa sebazapierania a bude prostý mnohých svetských pôžitkov, ale samotný fakt, že tieto pôžitky nie sú prítomné, nepredstavuje ešte skušobný kameň zbožnosti. Môže tu byť samospravodlivosť a duchovná pýcha.

Pobožný život nie je iba púhou službou iným. Sociálne zameraná služba, ktorú dnes konajú mnohé denominácie, ak nie je konaná v závislosti na Bohu a na Jeho slávu, nie je zbožnosťou, má iba dočasnú hodnotu.

Z rôznych hľadísk môžeme dotvrdiť, že život veriaceho by sa mal vyznačovať úplnou závislosťou na Bohu. Najstručnejšie výroky v tomto ohľade znejú takto: “Spravodlivý bude žiť' z viery" (Žid. 10 : 38); “... bez viery nie je možné ľúbiť sa Bohu" (Žid. 11 : 6); “A všetko, čo nie je z viery, je hriech" (Rím. 14 : 23). Aby sme prenikli k jadru týchto citátov, je potrebné poznať význam pojmu viera. Jedno z najjasnejších vysvetlení sa nachádza v texte Rím. 4 :

18-21. Tu sa o Abrahámovi hovorí: “...ktorý tam, kde nebolo nádeje, uveril v nádeji, aby bol otcom mnohých národov podľa povedaného: Tak bude tvoje semä; a neoslabnúc vo viere nehľadel na svoje až umŕtvené telo majúc okolo sto rokov, ani na umŕtvenie života Sáry a nepochyboval v nevere o zasľúbení Božom, ale bol posilnený vo viere dajúc slávu Bohu a súc cele istý toho, že to, čo zasľúbil, má moc aj učiniť." Abrahám bol silný vo viere, lebo bol plne presvedčený, že čo Boh zasľúbil, má moc aj učiniť. Viera Abrahámova bola nad všetko povznesená závislosť na Bohu, ktorý plní svoje sľuby. Viera v Boha je teda úplná závislosť na Ňom. Negatívne vyjadrené — viera je tam, kde sa človek zbaví svojich vlastných ciest, úsilia zo samého seba a akejkoľvek dôvery v seba samého.

Ale viera je viac, než dôvera, že Boh vykoná to, o čo sme ho požiadali; je to dôvera, že On urobí to, čo vo svojej nekonečnej múdrosti uzná za najlepšie, aj keby to znamenalo odoprenie vecí, o ktoré sme Ho prosili. Niektorí učia, že každá nemoc by sa dala vyliečiť, keby mal nemocný dosť viery v Boha. Takíto sa odvažujú vlastne Bohu diktovať čo by bolo najlepšie, a úplne ignorujú skutočnosť, že závislosť na Božej múdrosti je práve tak dôležitá, ako závislosť na Jeho moci.

Viera nie je nejaká tajomná energia, vyžarujúca z človeka, ktorou by sa okolité veci uvádzali do chodu. V žiadnom prípade nemá charakter skutkov, ale naopak, je to skôr ustanie od skutkov, alebo úsilia zo samého seba.

Žiť vierou nie je chodiť podľa videnia. Žiť podľa videnia znamená závisieť od okolností, akými sú napr. dobré postavenie, zdravie, vkladná knižka, priatelia, rodinné zväzky a mnohé iné veci. Tieto síce majú aj pre veriaceho veľkú cenu, ale závisieť od nich a dôverovať v ne — to nie je žiť vierou. Žiť vierou nie je tiež žiť podľa rozumu. Podstatou rozumu je závislosť na vlastnom intelekte, s jeho schopnosťou plánovať a rozhodovať. Nahradiť vieru v Boha rozumom znamená dôverovať kapacite vlastného intelektu viac než múdrostí a moci Božej.

“Spravodlivý bude žiť z viery" znamená, že spravodlivý bude žiť zo závislosti na Bohu.

Vernosť Bohu by mala byť významným podnetom k závislosti na Ňom. “Verný je ten, ktorý vás volá, ktorý aj učiní" (I. Tes:5:24). “...lebo je verný ten, ktorý zasľúbil" (Žid:10:23). “Veľká je tvoja vernosť" (Plač:3:23). “Každú svoju starosť uhod'te na neho, lebo on má starosť o vás" (I. Petr:5:7). “A môj Boh naplní každú vašu potrebu podľa svojho bohatstva v sláve v Kristu Ježišovi" (Filip. 4 : 19). Zasľúbenia Božie a Jeho vernosť nás naozaj vedú k úplnej závislosti na Ňom.

Aj posväcovanie v našom každodennom živote nás učí úplnej závislosti na Ňom. Posvätiť znamená oddeliť pre určitý účel. Ten, kto sa posväcuje pre Boha, oddeľuje svoj život pre Jeho cieľ. Tento akt je uznaním, že v tomto živote rozhoduje a panuje vôľa Božia a je preto vyjadrením závislosti na Bohu. Vo svojom veľkom pojednaní o posvätení apoštol Pavol použil slová, ktoré nádherne vyjadrujú myšlienku závislosti na Bohu: “... ale sa oddajte Bohu ako živí, vzkriesení z mŕtvych, a svoje údy za nástroje spravodlivosti Bohu" (Rim. 6 : 13). Oddanie sa—to je kľúčové slovo posvätenia. V oddanom človeku nieto odporu proti Božej vôli, samostatného plánovania, ani trvania na vlastných predstavách alebo právach, ale plná závislosť na Bohu. Slovo “nástroje" tiež vyjadruje závislosť. Nástroj sám osebe je neaktívny; závisí na tom, kto ho používa. Všetky nástroje, či harfa, či skalpel chirurga, majú cenu iba vtedy, ak sa ich dotkne ruka majstra. Toto mal Pavol na mysli vo vyššie uvedených slovách.

Opätovné napomínanie k modlitbám znova a znova pripomína veriacemu jeho závislosť na Bohu. “Neprestajne sa modlite" (I. Tes. 5 : 17). “Chcem tedy, aby sa mužovia modlili na každom mieste" (I. Tim:2:8). “Modliac sa každou modlitbou a prosbou každého času v Duchu" (Ef. 6 :18). V modlitbe človek vyjadruje potrebu, ktorú on sám nie je v stave naplniť a vyznáva svoju závislosť na Bohu, ktorý poskytne to, čo je potrebné. Jadrom modlitby je uznanie bezmocnosti spojenej s dôverou v Boha, ktorý naplní potrebu modlitebníka. Modliť sa bez prestania znamená udržiavať trvalý postoj závislosti na Bohu.

Pavol napomína: ,,... ďakujúc vždycky za všetko v mene nášho Pána Ježiša Krista" (Ef. 5 : 20). Iba ten, kto je úplne závislý na Bohu, môže ďakovať vždy a za všetko. Toto je možné iba vtedy, keď máme plnú dôveru nielen v Jeho moc a ochotu, ale aj v Jeho lásku a múdrosť, v ktorej každého času koná to, čo je najlepšie. Nieto nežnejšieho vyjadrenia závislosti na Bohu než v ďakovaní.

Prosba je výrazom závislosti na Bohu v čase potreby; ďakovanie túto závislosť vyjadruje po jej uspokojení. Desať malomocných prosilo: ,,Pane, zmiluj sa nad nami"; iba jeden sa vrátil, aby poďakoval. Deväť z nich zabudlo na svoju závislosť na Ježišovi len čo boli uzdravení.

A nakoniec, samotná podstata milosti si vyžaduje závislosť na Bohu. “Preto z viery, aby bolo podľa milosti" (Rim. 4 :16). Milosť je úplná sama v sebe, je to nezaslúžená, nekonečná priazeň Boha pre každú potrebu a nepotrebuje žiadne doplnenie zo strany človeka. Je to iba Jeho milosťou, a kvôli tejto milosti, že Boh požaduje od človeka, aby žil v závislosti na Ňom. Milosť na strane Boha a závislosť na strane človeka sú neoddeliteľné. Je preto pobožný život v tejto dobe možný iba pod milosťou. Život v úplnej závislosti na Bohu nie je ovládaný hriechom, pretože podstatou hriecha je závislosť na sebe samom namiesto na Bohu. Preto Pavol mohol napísať: “... lebo hriech nebude panovať nad vami, pretože nie ste pod zákonom, ale pod milosťou" (Rim. 6 : 14). Byť úplne závislým na Bohu a túžiť po konaní Jeho vôle a Jeho oslave — to sú fundamentálne princípy zbožného života. Je to jedine milosť vyučujúca, ktorá môže v živote človeka vypestovať tieto charakteristické rysy.


...od inych | stály odkaz

Komentáre

Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014