Pýcha nie je v súlade s úmyslami milostí Božej, pretože milosť kladie dôraz na to, že všetko je z Boha. “Lebo kto ťa robí rozdielnym od iného? A čo máš, čo by si nebol dostal? A ak si aj dostal, prečo sa chváliš, ako keby si nebol dostal?" (I. Kor 4.7). “... a neurodzené u sveta a opovrhnuté si vyvolil Boh, a to čo nie je, aby zmaril to, čo je niečo; aby sa pred Bohom nechválilo žiadne telo" (I. Kor 1 : 28-29). Jedinou podmienkou, ktorú človek musí splniť aby sa stal účastným všetkých požehnaní milosti, je viera: “Preto z viery, aby bolo podľa milosti" (Rim 4 :16). Tento zákon viery, prostej závislosti na Bohu za účelom dosiahnutia požehnania Jeho milosti, ochromuje tendenciu myslieť si veľa o sebe a tým vylúči chválu človeka. “Kde je potom chvála človeka? Je vylúčená. Skrze aký zákon? Zákon skutkov? Nie! Ale skrze zákon viery" (Rim. 3 : 27). Postoj Pavlov bol: “Ale odo mňa nech je to preč, aby som sa chválil krome krížom nášho Pána Ježiša Krista" (Gal. 6 : 14). Sláva kríža je v tom, že umožňuje Bohu, aby v slobode mohol preukázať človeku milosť.
Kríž a milosť, ktorá z neho plynie, vzbudili v Pavlovi hlbokú pokoru, ktorá ho viedla k vyznaniu: “Lebo ja som najmenší z apoštolov, ktorý nie som hoden volať sa apoštolom... Ale milosťou Božou som, čo som" (I. Kor 15 : 9-10).
Milosť Božia však učila Pavla ešte väčšej pokore. Zjavenie plnosti milosti a povolanie zvestovať Evanjelium milosti našli vyjadrenie v jeho slovách: “Mne najmenšiemu od všetkých svätých daná je tá milosť zvestovať pohanom nevystihnuteľné bohatstvo Kristovo" (Ef 3.8). Je to hlboká pokora, ku ktorej bol privedený pravdou, ktorú mu Boh plne zjavil: “že sú pohania spoludedičmi a spolutelom a spoluúčastníkmi jeho zasľúbenia v Kristu Ježišovi skrze evanjelium" (Ef. 3.6). Telom, ktoré sa tu spomína, nie je nič iné, ako Telo, ktorého Hlavou je Kristus.
Toto vyjadrenie milosti Božej, zo všetkých najväčšie nebolo nikdy predtým zjavené človeku. Boh zasľúbil, že Semeno ženy rozdrtí hadovi hlavu (I. Mojž. 3 : 15). V obetiach pripravil opatrenie, aby milosť mohla pôsobiť aj keď, sa prestúpil zákon. Opäť a opäť zaľuboval vyslobodenie Izraelovi, a tiež aj celému stvorenstvu, z kliatby, ktorá na ňom spočívala ako dôsledok hriechu. Ba ešte viac; Syn Boží sa stal človekom a zomrel na kríži, vydobyjúc človeku vykúpenie a zmierenie. V tom všetkom je zahrnuté spasenie a všetko je z milosti Božej. Avšak i keď je to všetko akomkoľvek veľké, nesiaha ďalej, než po odstránenie následkov hriechu a prinavrátenie človeka tam, odkiaľ v Adamovi pre hriech vypadol. Toto spasenie nemení stav človeka ako takého.
Pravda, zjavená Pavlovi, že ako Židia, tak i pohania sú spoludedičmi a spoluúčastníkmi toho istého tela a účastníkmi zasľúbenia v Kristu, je nekonečne väčšia, než akákoľvek predstava o spasení, dovtedy človeku zjavená. Ako je vysoko nebo nad Zemou, ako je Boh vyšší od človeka, tak je i toto spasenie väčšie, než púhe vyslobodenie z trestu a následkov hriecha a prinavrátenie človeka do pôvodného stavu bezhriešnosti Adamovej. Že hriešnik a nepriateľ Boží je po rozriešení otázky hriecha pozdvihnutý na tú istú rovinu ako Syn Boží, to je kardinálna pravda tajomstva zjaveného Pavlovi. Toto je “nevystihnuteľné bohatstvo Kristovo".
Pri pohľade na div milosti, ktorá vyzdvihla hriešneho človeka do takého vyvýšeného postavenia, pociťoval Pavol vlastnú nehodnosť a naprostú neschopnosť prispieť niečim k uskutočneniu Božích úmyslov. Súc premožený touto milosťou Božou, stal sa sám sebe ničím a bol nútený zvolať: “Mne najmenšiemu od všetkých svätých".
Keď pred mnohými stáročiami vyšiel Dávid do hviezdnej noci, musel pri pohľade na nebeskú klenbu povedať: “Keď vidím tvoje nebesia, dielo tvojich prstov, mesiac a hviezdy, ktoré si postavil, myslím si: “Čo je smrteľný človek, že pamätáš na neho, a syn človeka, že ho navštevuješ!" (žalm 8.4-5).
Ak dielo prstov Stvoriteľových vyvoláva v duši človeka takú pokoru, o koľko viac dielo Jeho spasiteľnej milosti — dielo, pre ktorého uskutočnenie bola potrebná smrť Jeho vlastného Syna!
Keď Pavol vyzýval ku pokore, povedal: “nech je také zmýšľanie vo vás, aké bolo aj v Kristu Ježišovi, ktorý súc v podobe Boha... prijal podobu sluhu... a súc v spôsobe najdený ako človek ponížil sa stanúc sa poslušným až do smrti, a to do smrtí kríža" (Fil. 2 : 5-8).
Príklad pokory ukázal Ježiš svojim učeníkom tým, že im umyl nohy; vykonal pri nich On sám, ich Stvoriteľ a Majster, akt služby, aká bola vykázaná tým najnižším sluchom. Keď tak urobil, prikázal im, aby aj oni robili tak isto sebe navzájom.
Správu o tomto akte pokory (Ján 13 : 1-15) predchádzajú dva výroky, ktoré sa väčšinou prehliadajú, ale majú základný význam pre samotné vykonanie tohto činu. Oba sú v úzkom vzťahu k milosti. Prvý z nich hovorí o Ježišovej láske k učeníkom: “keď bol miloval svojich, ktorí boli na svete, až do konca ich miloval"; čiže až do krajnosti. Tu vidíme dokonalú lásku; táto Ho viedla k aktu pokory. Nič iné než láska to mohla urobiť a pamätajme, že milosť má svoje korene v Božej láske.
Druhý výrok: “vediac Ježiš, že mu dal Otec všetko do rúk, a že vyšiel od Boha a ide k Bohu..." Všimnime si, aký dôraz sa kladie na to, že Ježiš vedel o spomínaných skutočnostiach! Oddeliť toto vedomie Jeho vzťahu k Otcovi od aktu, ktorý nasledoval, znamená pripraviť ho o motív a moc, v akej bol vykonaný. Pretože Ježiš vedel. že má moc od Boha, že prišiel od Boha a že ide k Nemu, bol vstave takto sa ponížiť. Avšak toto všetko hovorí o milosti; moc z Boha, život z Boha a budúcnosť s Bohom. Keď' vyzval Ježiš Svojich učeníkov, aby nasledovali Jeho príklad, nepredpokladal, že by tak mohli konať bez tých istých pohnútok a z tej istej moci ako aj On sám; a to, sa týka každého veriaceho.
Veľké prikázanie, ktoré dal Ježiš Svojim učeníkom, znie: “aby ste sa milovali navzájom; tak ako som ja vás miloval, aby ste sa aj vy tak milovali navzájom" (Ján 13 : 34'). Toto je možné iba preto, lebo Duch Svätý prebýva v každom veriacom človeku a skrze neho je v srdciach všetkých veriacich vyliata láska Božia (Rim:5:5). Pavol vyzýva k pokore na báze lásky slovami: “Ak je teda nejaké... povzbudenie lásky... v pokore majte jedni druhých za vyšších od seba** (Fil. 2 : 1, 3).
Ježíš vedel, že Otec dal všetko do Jeho rúk. Môže toto vedieť aj veriaci? Isteže, pokiaľ ide o moc vykonať všetko, čo od neho Boh vyžaduje a očakáva. Pavol povedal: “Všetko vládzem v tom , ktorý ma zmocňuje, v Kristovi" (Pil. 4 :13). Toto povedal v spojitosti so slovami: “Viem byť aj poníženým". Pavol nielen že poznal túto moc Božiu pre seba, ale si bol vedomý, že všetci veriaci musia vedieť, že je tu nekonečná moc, ktorá pôsobí v ich prospech. Veriacim do Efezu napísal, že sa neprestáva modliť za nich; aby “vedeli... aká to nesmierna velikosť jeho moci, ktorá dokazuje naproti nám veriacim podľa pôsobenia sily jeho vlády, ktorú dokázal v Kristu vzkriesiac ho z mŕtvych a posadiac po svojej pravici v ponebeských oblastiach nad každé kniežatstvo a nad každú vrchnosť a moc a nad každé panstvo a nad každé meno, ktoré sa menuje nielen v tomto veku, ale i budúcom" (Ef. 1 :18-21). Nenájdeme výstižnejšieho popisu nekonečnej Božej moci. Nič menšieho, než Jeho všemohúcnosť, je k dispozícii “nám veriacim". Väčšina veriacich však toto nevie a takíto potrebujú modlitby nejakého Pavla, aby to poznali. Ježiš vedel, že prišiel od Otca. Pravá pokora nie je charakteristickou črtou padlého človeka. Samotnou podstatou prvotného hriechu, žiadosť byť podobný Bohu, bolo úsilie po vyvýšení seba samého. Sebaponíženie vyžaduje si Božiu povahu; kto chce nasledovať Ježišov príklad, musí vedieť, že prišiel od Boha. Toto je možné všetkým veriacim, pretože sú splodení z Boha (Ján 1 : 13). Apoštol Ján povedal: “Vieme, že sme z Boha" (I. Ján 5 : 19). Ježiš vedel, že ide k Bohu. Či to môže vedieť aj každý veriaci? Áno, a to na základe neklamného a prepevného slova nášho Pána; “prídem zase a poberiem si vás k sebe" (Ján 14 : 3). Vo svojej primluvnej modlitbe Ježiš prehlásil:“Otče, ktorých si mi dal, chcem, aby kde som ja, tam aj oni so mnou boli" (Ján 17 : 24). V tejto veci nemusí byť žiadna neistota. Do akej miery si človek uvedomuje, že prišiel od Otca a že jeho večné určenie je s Ním, do takej miery veci tohto sveta strácajú pre neho význam. Keďže pýcha má svoj pôvod v žiadosti niečo na tomto Svete znamenať, devalvácia vecí tohto sveta vedie k pokore.
Pokoru teda podporuje: hlboké vedomie úplnej závislosti na Bohu; poznanie nekonečne slávneho postavenia v Kristu; láska Božia, vyliata v srdci skrze Ducha Svätého; vedomie nekonečnej moci Otcovej naproti veriacemu a jasné poznanie, že je človek z Boha splodený a má večné, nebeské určenie v prítomnosti a v jednote s Otcom a Synom. Je to dielo milosti, a jedine milosti, že zjavuje človeku tieto slávne pravdy a tým ho vyučuje pokore.
Komentáre