Vtedy riekol Ježiš učeníkom: Ak niekto chce prísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž na seba a nasleduje ma! (Mt 16.24)
A kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden. (Mt 10.38)
Tento článok som sa rozhodol napísať ako odpoveď niektorým ľuďom, ktorí ale otázku nepoložili a ja si myslím, že by mali. Rád by som napísal niečo o kríži.
Nechystám sa písať ale o Pánovom kríži, to je téma na celú knihu, ale o našom kríži. O kríži, ktorý nás Pán povoláva a pozýva niesť. Chcem opísať ako ja vnímam tento kríž, pretože my ľudia sme tak skazení, že častokrát potrebujeme počuť z Pánových úst slová: Lásku chcem a nie obete!
Prečo to Pán hovorí, keď Písmo nás mnohokrát vyzýva, aby sme svoje telá i svoje duše kládli za obeť Pánovi? Neodporuje si to?
Som hlboko presvedčený, že vôbec nie. Jadro problému je v tom, že to, čo je obeť milá Pánovi, sa snažíme určovať my sami. To je koreň problému. Tým však len dokazujeme, že sme nezapreli sami seba, ale naopak, tlačíme vpred svoje vlastné ja, keď sa snažíme Boha presvedčiť, aby prijal ako obeť to, čo my chceme predložiť.
Radi predkladáme to, čoho sa chceme zbaviť.
No Boh odjakživa žiadal obetovať dobrú a dokonalú obeť bez vady, nie to, čo nám je v živote prekážkou, čoho sa chceme zbaviť, čo je nám na obtiaž. To nemôže byť obeťou milou Bohu, to je choré, krívajúce a nečisté.
Preto Pán hovorí: Lásku chcem a nie obete!
Obeť ako kríž nemoci, utrpenia a nedostatku
Mnohí kresťania nazývajú svojím krížom napríklad choroby, zranenia, chudobu a podobne, s tým sa však nielenže nestotožňujem, ale vidím to ako úplné nepochopenie kríža a scestné pobožkárstvo, keď všetko nepríjemné v živote chce človek nazvať krížom, aby si pripadal zbožnejší. Takéto veci síce môžu byť naozaj akýmsi darom daným do našich životov, ale nemajú čo dočinenia s obeťou, ale nanajvýš s výchovou. Pán nás túži premeniť, aby sme boli naozaj čistí od žiadostí tohto sveta, pokorní a plní milosti voči iným, atď. Ale nie je to kríž. Je to zväčša Otcova výchova (Žid 12.5-11).
V prvom rade kríž vidím ako niečo dobrovoľné, niečo, čo môže človek odmietnuť, rovnako, ako aj Pán mohol odmietnuť golgotský kríž. Neodmietol ho z lásky k Otcovi a z lásky k nám. Ale mohol! ...a to je podstatné na kríži.
Nikto totiž nemôže obetovať niečo, nad čím nemá moc, niečo, pre čo sa slobodne nerozhodol. Obeť je dobrovoľná.
Nemôžeme krížom nazvať chorobu alebo postihnutie, pretože sme to nedali Bohu dobrovoľne, nemali sme moc odmietnuť vstup tej veci do nášho života.
Tiež som si všimol, že množstvo kresťanov choroby vníma ako dôsledok niečoho. Buď ako ovocie hriechu v živote alebo ako dôsledok nesprávneho vzťahu s Bohom, či dokonca so samým sebou. Ani nemám chuť rozpitvávať, že tá posledná vec zachádza častokrát do učenia new age a pozitívneho myslenia, ktoré vyučuje, že všetky nemoci, neduhy a neúspechy v živote sú len dôsledkom nesprávneho prístupu k sebe samému, k životu a pod.
Mnohí veriaci preferujú rovnaký princíp, ktorý ale zbožne zakrývajú tým, že ovocie nielen za skutky, ale aj za vieru vyžadujú od Boha a tvrdia, že keď je niekto chorý, alebo chudobný, má buď hriech v živote, alebo nemá dostatok viery, aby si privlastnil Ježišovo víťazstvo do života.
K tomuto všetkému by som sa vyjadril len veľmi krátko – ak by sme sa týmto pohľadom pozreli na pozemský život Ježiša Krista a na jeho (v ľudských očiach) neúspešné zakončenie drastickou smrťou, potom to musel byť ten najväčší hriešnik, s nesprávnym postojom k samému sebe, veď koniec-koncov to, čo sa Mu udialo, musela byť spravodlivá žatva toho, čo zasial.
Kto sa však skloní pred Bohom vo svojej pokore schopnej uznať, že Jeho myšlienky a cesty ďaleko prevyšujú tie naše, ako nebesá presahujú zem, tak zistí, že zákon akcie a reakcie vôbec nemusí byť naplnený tu na zemi a počas fyzického života.
Boh vo svojej nekonečnej múdrosti dovoľuje chorobám a chudobe trápiť životy Jeho detí, aby svoje vlastné deti prepálil ohňom. Nie, to nie je obeť a kríž, to je výchova.
To je prepálenie viery, ktorá sa naučí nespoliehať na Pána len v časoch hojných a pohodlných, premena srdca, ktoré sa naučí vidieť slávu Božiu nie v tom, čo dáva, ale v tom aký a kto naozaj On je.
Boh si k tomu dokonca použije aj hriech. Odtiahne svoju moc od kresťana, aby dovolil satanovi povláčiť kresťana po hlbinách špiny ako smradľavú handru. Satan sa vytešuje, ako môže človeku poubližovať, ale opäť mu je zakryté, že to poslúži len ako tréning – pocvičenie v pobožnosti – pre kresťana, ktorý vo svojich najúbohejších chvíľach o to úzkostlivejšie a úprimnejšie začne volať k Bohu.
A Boh zase prejaví svoju predivnosť, ked častokrát nevytrhne svoje dieťa zo súženia, ale zjaví mu, že je napriek všetkých trápeniam stále s Ním.
Poznáte to? Ten pokoj, ktorý nedokážete pochopiť, vo chvíľach, keď by ste to už najradšej všetko vzdali? Boh je verný...
Pokoruje kresťana jeho vlastným hriechom, aby zmenil jeho srdce a rozbil všetku jeho chuť namýšľať si, že je v ňom čo i len kúsok dobra a spravodlivosti, ak len nie to Božie v ňom. A človek už netúži po ničom inom, než len po milosti. A už nielen voči sebe...
Ó, aká úžasná je predivnosť Božia!
Dôvod obete
Druhá vec, na ktorú by som chcel upriamiť pozornosť, je dôvod kríža, motív, kvôli ktorému Pán Ježiš kríž prijal, niesol a umrel na ňom. Ten dôvod je láska.
Láska Jeho Otca k Nemu a Jeho láska k Otcovi ako odpoveď... a: Božia láska k beznádejne strateným hriešnikom (Jn 3.16). Je iba jeden jediný dôvod, prečo Boh zostúpil z nebies, stal sa slabým človekom a umrel ukrutnou smrťou na kríži – láska k hriešnikom.
Láska, ktorá sa počas Jeho života prejavovala v tom, ako sedával pri stole s nimi, až Ho všetci „pobožní“ volali priateľ hriešnikov. Láska, ktorá bola ochotná zniesť aj takéto nactiutŕhanie, nebudoval si dobrú povesť. Jeho povesť bola: prijíma všetkých bez rozdielu.
Prečo to hovorím? Pretože mnohí kresťania kladú na prvé miesto poslušnosť. Iste, poslušnosť je prekrásnym ovocím, ale mnohým je skryté, že dôležitejšie než poslušnosť sama, je jej dôvod, motív.
Farizeji sa zo všetkých síl snažili byť poslušní tomu, o čom úprimne verili, že sú Božie požiadavky.
Ak však nedovolíme Bohu, aby nám ukázal celú hĺbku nášho srdca, nájdeme sa v situácii, keď my sami začneme určovať, čo je dobré a čo nie. Ale poviem vám tajomstvo: všetci veriaci, ktorí v tomto uviazli, SI ÚPRIMNE MYSLIA, ŽE VERNE A POSLUŠNE SLÚŽIA Bohu.
Ak položíme poslušnosť na prvé miesto, stane sa totiž jediné – prídeme do bodu, kedy začneme súdiť tých, ktorí (v našich očiach) poslušní Bohu nie sú. Požiadavka na svätosť sa môže stať modlou.
Človek, ktorý nie je poslušný, nezapiera sám seba a nenesie svoj kríž, to je pravda. Ak ale niekto chce pomôcť kresťanovi, ktorý padol, potrebuje sa skloniť a umyť mu nohy, očistiť jeho CHODENIE vo viere. Potrebuje byť ako náš Pán, Ježiš Kristus, ktorý sedával s hriešnikmi a dotýkal sa malomocných.
Potrebuje znovu zbudovať LÁSKU padnutého, nie jeho poslušnosť. Kto miluje, bude poslušný; kto sa však celou silou snaží byť poslušný, nemusí ešte milovať. Naopak, vo svojej pýche, že on poslušný je, môže začať súdiť neposlušných zabúdajúc, že aj jeho poslušnosť v ňom budoval Boh láskou.
Ako často nepoložíme svoj skvelý a čistý život za bratov a sestry... a prečo? Pretože ich nevidíme ako hodnejších než seba.
Kríž
A tu sa dostávam k tomu, ako ja vnímam kríž v živote kresťana. Podľa mňa je kríž predovšetkým o vzťahoch. Iste aj o práci, o hospodárení a podobne, ale to je len príprava k tomu najdôležitejšiemu. Kríž je predovšetkým o vzťahoch, ktoré kresťan v živote má s inými. Ako s kresťanmi, tak aj s pohanmi. Ide o to, či je ochotný milovať tak veľmi, ako jeho Pán. Že je ochotný mať aj zlú povesť, či je ochotný ponížiť sa a prijímať za priateľov tých, ktorých všetci zbožní majú za skazených, či je ochotný odpúšťať bez výhrad, či je ochotný nastaviť aj druhé líce, ísť aj ďaľšiu míľu, a podobne...
...ak by som mal povedať príklad z môjho života, tak by som spomenul asi jedného kolegu v práci, ktorý mi robil prieky, zhadzoval ma za mojím chrbtom, štval iných proti mne a priživoval sa na mojej práci. Robil som všetko pre to, aby sme sa zmierili. Ale nerozumel som tomu, že to je kríž, ktorý ma Pán pozval niesť. V istom momente kdesi vo mne zaznelo „dosť“ a moja snaha o zmierenie s tým človekom skončila. Potom som sa už len snažil pracovať tak, ako som najlepšie vedel a spory s ním som nechal na vedľajšej koľaji. Lenže on nie... až som napokon padol do toho, že som začal obhajovať svoju prácu, poukazovať na jeho skutočné skutky, atď. ...a nabalilo sa toho na mňa naozaj veľa, dokonca aj iné veci sa primiešali. Nezvládol som to a z práce som odišiel.
Lenže Boh mi tento kríž neprestal ponúkať. V ďaľšom zamestnaní ma čakali traja takí istí kolegovia, ktorí mali teraz navrch, pretože vo firme boli starí mazáci a ja mladé ucho. Nerád by som sa rozpisoval, do akých intríg som vhupol a čo všetko som bol schopný postvárať. Vďaka Pánovi za Jeho milosť a odpustenie. Aj z tejto práce som odišiel, viac menej bez svojho pričinenia, bol som totiž dlhodobo PN a firma prejavila záujem ukončiť náš vzájomný vzťah. Avšak počas tej doby, ktorú som strávil doma mi Pán dával spoznávať, ako sa veci majú, aké je moje vnútro, moje motívy, atď.
Vôbec nezáležalo na tom, že ja som chcel pre firmu dobre, že ja som chcel odviesť dobrú prácu napriek polenám, ktoré mi kládli iní. To pre Pána vôbec nebolo dôležité. Jemu nešlo o to, aby som si ja vybudoval meno a povesť, ale aby som dokázal položiť svoje meno, povesť, ba i život za tých hriešnikov. Aby som ich miloval, aj keď oni mňa nenávideli.
Toto je kríž.
Pán hovorí: „lásku chcem a nie obete.“ O tom je kríž. Láska sa obetuje, kdežto my veľmi často radšej vykonávame obete, ktoré majú s láskou spoločné len to, že je to láska k sebe samým.
Viete, kto miluje, obetuje sa, hoci o tom niekedy ani nevie.
Kto sa však z celých síl snaží obetovať, je na to patrične pyšný.
Preto je dôležité, na čo sa zameriame: láska či obeť.
Snaha obetovať sa, má brutálne spoločné korene s postojom Kaina, ktorý veľmi dobre vedel, koľko potu a námahy ho stálo to, čo obetoval Bohu.
Možno teraz budem vyzerať ako niekto opovážlivý, ale poviem, čo si myslím: v písme je zopárkrát napísané, že si máme držať odstup od bratov a sestier, ktorí nechcú žiť poriadne a čisto, ale NESPOČETNE VIACKRÁT je napísané, aby sme sa navzájom prijímali a milovali praktickou láskou, ktorá prikrýva prestúpenia. A kresťania sú oveľa rýchlejší do toho prvého, než do toho druhého. Prečo? Pretože nepoložili svoj život za iných. Nevzdali sa sami seba pre iných, ako to urobil náš Pán. Nevzali na seba kríž.
A prečo? Pretože sami seba príliš milujeme. Očakávame milosť od Pána pre seba a spravodlivosť od Pána pre iných.
A ešte niečo: ten, kto nesie kríž, vykročí prvý. Bol to Boh, kto sa vydal na cestu za nami, nie my sme Ho hľadali ako prví. A tak aj kresťan, ktorý prijíma kríž, ktorý mu Pán ponúka, vykročí ako prvý na cestu zmierenia sa so svojím bratom, sestrou, alebo pri prejavovaní milosti hriešnikom.
Neviem ako vás, ale mňa nepriviedol k Bohu zákon, ale milosť. Láska, ktorá sa ma neštítila dotknúť aj vtedy, keď všetci okolo mňa áno. Tejto láske chcem patriť celým svojím ja, a ak bude treba, položiť pre ňu aj život. Aj keď by to nemalo vyzerať, že ho kladiem pre Neho, ale pre najskazenejšieho hriešnika.
Túžim, aby sa Jeho láska skrze mňa prejavovala bez obmedzení. A viem, že preto, aby to tak bolo, musím vydať život. Celý...
Iste, náš kríž má čo dočinenia s poslušnosťou. Presne podľa Pánových slov k Otcovi v getsemanskej záhrade: Nie tak ako ja chcem, ale ako ty!
Je to miesto, kde prichádza k prekríženiu mojej vôle s Božou. Zobrať kríž znamená vtedy vzdať sa tej svojej a prijať Božiu vôľu – A – vykročiť na tú cestu.
Mnohí s Božou vôľou aj vcelku súhlasia, no idú ďalej po tej svojej ceste. A viete, čoho sa to najčastejšie týka?
Lásky.
Lásky k hriešnikom.
Iné obete
Ďalšou vecou, v ktorej sa môže a má prejavovať naše nesenie kríža sú mnohoraké situácie počas všedných dní, kedy sa rozhodujeme.
Obeť môže byť napríklad aj o vykonaní obyčajnej praktickej práce, keď zápasíme s lenivosťou, a podobne. V týchto momentoch je to vlastne o premene nášho charakteru, o akomsi tréningu duchovnej sviežosti, aby sme boli vždy čerství vkročiť do vecí, do ktorých nás Pán povoláva.
Ak totiž niekto ani len nepracuje podľa Božej vôle, takého ťažko môže Boh povolať do vznešenejšej služby. Kto nie je verný v mále, nemôže dostať viac.
A tak to všetko nakoniec opäť smeruje k tomu, o čom som hovoril na začiatku – k tomu najpodstatnejšiemu – k otázke vzťahov s ostatnými ľuďmi a k ich záchrane, pretože – zopakujem sa – práve a iba kvôli ľuďom zostúpil Boh z neba.
Rád by som podotkol jednu vec, a to totiž to, v čom kresťania najčastejšie robia chybu, keď sa snažia niesť svoj kríž. Chybu, kvôli ktorej to pre nich býva častokrát ťažko znesiteľné trápenie. Robia to z vlastných síl.
Tak veľmi chcú byť poslušní, že zabúdajú milovať. Tak veľmi sa chcú dokázať ako dobrí sluhovia, že zabúdajú na fakt, že nežijú už oni, ale Kristus v nich. Tak veľmi sa snažia, až prestávajú dávať priestor Pánovmu Duchu.
A búšenie ich snahy im zapcháva uši, aby nepočuli jemný hlas, ktorý hovorí: Stíš sa. Dovoľ, odstúp, ja to urobím. Ty sa upokoj a raduj sa z Mojej lásky.
História zaznamenáva prípady, keď sa kresťania naschvál nechali chytiť a mučiť, aby sa stali mučeníkmi. Domnievali sa, že sa tak stanú svätejšími. Keď prenasledovanie ustalo, mnohí snaživci prešli do mučenia samých seba, bičovania sa, plazenia sa po kolenách a podobne. Domnievali sa, že tak prinesú Bohu dostatočné obete. Domnievali sa, že milujú Jeho, z hĺbky srdca však milovali samých seba, svoju svätosť, boli pyšní na svoju pokoru, keď sa ani len neodvážili zdvihnúť zrak k nebu a jednoducho sa opýtať dobrého a milujúceho Otca: Čo chceš, aby sme robili?
Dnes sa mnohí kresťania mučia podobným spôsobom, nie síce mnohí telesne, no väčšina duševne. Snažia sa driapať na Mount Everest svätosti a poslušnosti, zabudli sa však cestou spýtať na cestu.
Ježiš je cesta. Všetko, čo potrebujeme, je MILOVAŤ HO.
Ale nie z vlastných síl, nie tak, že o tom sami sema presvedčíme. Potrebujeme jednoducho spoznať Jeho lásku, ktorá nás zlomí a premení.
Človek premenený Božou láskou ani nevie, že poslúcha Boha, dokonca si to ani nemyslí. V prítomnosti Jeho dokonalosti a svätosti nemá šancu obhájiť svoje najžiarivejšie snaženia a ani na to nemá chuť. Jednoducho sa kochá Ním samým.
Niesť kríž znamená prichádzať k Nemu. Pretože iba On vie, kam ho máme niesť.
Je bláznostvo spýtať sa Boha na Jeho vôľu, otočiť sa na päte a snažiť sa tú Jeho vôľu naplniť svojimi silami. Tým len tvrdíme, že Ho nepotrebujeme, že to zvládneme bez Neho. Všimnite si v úvodných citátoch, čo hovorí Pán: s tým naším krížom máme nasledovať Jeho.
Keď nad tým porozmýšľate, On vlastne hovorí, že máme ísť s Ním, spolu s Ním, vedľa seba. On túži ísť s nami.
Mt 11.29-30 Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci, a nájdete si odpočinutie duše; lebo moje jarmo je lahodné a moje bremeno ľahké!
Jarmo je zariadenie, do ktorého sa dobytok zapriahal zväčša v páre jeden vedľa druhého. A presne toto chce Pán, aby sme urobili – niesli JEHO jarmo, totiž to, v ktorom On nás už čaká „zapriahnutý“ po našom boku.
Preto je to ľahké. Nehovorím, že to nemôže byť bolestivé. Môže. Ale aj v tej bolesti a trápení môžete mať radosť, keď On je vedľa vás.
Alebo... nesiete nejaké iné jarmo...
Komentáre