V tejto poslednej časti o Otcovej výchove by som rád povedal niečo o tom, ako ja vnímam choroby, nemoci, utrpenie ale napríklad aj zranenia.
Téma druhá – Choroby za hriech
Je nepopierateľné, že všetko zlé prišlo do tohto sveta skrze hriech človeka, čoby autoritu nad stvorením. Hriechom bola uvoľnená moc smrti, chorôb, utrpenia telesného i duševného, strádania hmotného i citového. Nazvime to kliatba hriechu.
A Ježiš sa na kríži stal kliatbou za nás. Znova a znova nás Písmo povzbudzuje vo viere, že Kristus nás vykúpil svojím krížom spod akéhokoľvek zlorečenstva – kliatby. Kliatba hriechu viac nad nami nemá moci, sme oslobodení. Kristus nám daroval vďaka krížu a zmŕtvychvstaniu celé svoje víťazstvo.
Avšak...
...ponechal nás v tele. V tele, ktoré je stále v moci smrti. Sme si istí, pretože Božie slovo to tak hovorí, že dostaneme nové, oslávené telá, ktoré budú vytrhnuté aj spod nadvlády smrti a už nebude žiadne utrpenie, žiadna bolesť, žiadna slza. Ale to ešte len príde.
Ten čas zatiaľ nenastal.
Naše telo je do tejto chvíle otrokom únavy, bolesti, chorôb i smrti. Prečo to tak spravil? Prečo nám ponechal tieto slabé a chatrné telá?
Preto, aby sme žili síce v tele, ale naučili sa nežiť PODĽA tela. Aby sme sa naučili chodiť vierou, nie videním a cítením, aby sme svojim duchom vládli svojej duši a nevládli jej slabosti tela. Preto.
V mnohých kresťanských prúdoch panujú učenia, že keď je niekto chorý, nutne musel spáchať nejaký hriech. Myslím, že Jóbov príklad, ktorý som už rozviedol, to dostatočne vyvracia. Nie, kresťan nemusí mať žiadny vedomý hriech, dokonca ani pri sebe poctivejšom skúmaní svojho srdca, života a svedomia nemusí nájsť žiadny hriech.
Prvé, čo si treba uvedomiť, je, že ten hriech vôbec nemusí byť v živote toho konkrétneho kresťana, on môže znášať dôsledky hriechu iných súrodencov. Píšem o tom v článku Duchovne spojení. V Kristovi sme všetci znovuzrodení jedno Telo a presne tak, ako to funguje v telesnej anatómii, aj v duchovnej môže jeden úd trpieť kvôli zlej funkcii iného údu.
O to viac sa javí bezcitným chovanie niektorých kresťanov, ktorí chorým rozprávajú, aby robili pokánie, alebo že nemajú dostatok viery v Božie slovo, ktoré hovorí, že naše uzdravenie je v Ježišových ranách.
Druhá vec je, že utrpenie, ktorým kresťan prechádza, nemusí byť trestom za nejaký hriech vôbec. Písmo nám ukazuje Epafrodita alebo Timoteja, dvoch úžasných a verných kresťanov, ktorí prechádzali ťažkými a bolestivými chorobami, a nikde ani len nenaznačuje čosi o hriechu, za ktorý by to malo byť.
Ba dokonca v Timotejovom prípade sa jedná o permanentnú záležitosť.
1Tim 5.32 Nepi už viac vodu, ale pre svoj žalúdok a časté choroby požívaj trochu vína.
Ef 2.25-30 Uznali sme však za potrebné poslať k vám Epafrodita, svojho brata, spolupracovníka a spolubojovníka, ktorého ste poslali, aby mi poslúžil v núdzi; lebo už túžil po vás všetkých a trápil sa, keďže ste sa dopočuli, že bol chorý. Lebo aj bol chorý a už blízky smrti, ale Boh sa zmiloval nad ním, a nielen nad ním, ale aj nado mnou, aby som nemal zármutok nad zármutok. Preto tým skôr som ho poslal, aby ste ho opäť uvideli a radovali sa, a ja aby som mal menej trápenia. Prijmite ho teda v Pánovi s veľkou radosťou a uctite si takýchto ľudí. Lebo on sa v práci pre Krista priblížil až k smrti a aj život si vystavil nebezpečenstvu, aby doplnil, v čom ste mi vy nemohli dostatočne poslúžiť.
Myslím si, že presne to, čo sa dialo Jóbovi, Boh koná aj v životoch mnohých svojich detí podobným spôsobom, i keď častokrát menším utrpením než Jóbovým. A tým je tento dôvod – Boh túži vyprodukovať v srdci kresťana ovocie trpezlivosti, zhovievavosti, vieru v neustálu Božiu starostlivosť a vernosť, či pokoru. Utrpenie, ktorým prechádzajú, vôbec nemusí byť trestom za hriech, ale zvláštnym požehnaním, aby otváralo človeku tie zákutia ľudského srdca, ktoré by inak ostali skryté a zamknuté.
Teraz nechcem vôbec popierať, že neexistujú prípady, keď choroba je jednoznačnou žatvou toho, čo človek zasial, ale tejto otázke sa nechcem venovať z toho dôvodu, že je v skutočnosti úplne nepodstatné, čo tomu predchádzalo, najskôr treba zaujať správny postoj k tomu, čo je práve teraz. A tým je človek v utrpení.
Ježiš nikdy žiadnemu chorému nepovedal „To máš za hriech! Prestaň hrešiť a nechoď s tým za mnou!“! Bol plný ľútosti a súcitu k chorým, bezvládnym, chromým a posadnutými démonmi a uzdravoval ich. AŽ POTOM, keď ich uzdravil, AŽ POTOM, keď zjavil svoju starostlivosť a bezpodmienečné prijatie, AŽ POTOM povedal niektorým „choď a už nehreš“!!!
My, ľudia, sme tak bezohľadne rýchli vo vynášaní súdu preto, lebo si myslíme, že rozumieme Bohu. Že sme zožrali všetku múdrosť a poznáme všetky princípy, na základe ktorých Boh jedná.
Poviem vám jeden dôvod, prečo môže napríklad dať Boh rodičom postihnuté dieťa. A tým je premena srdca rodičov. A toto je už kríž. Rodič sa môže rozhodnúť, že to dieťa neprijme. Môže ísť na potrat alebo sa môže dieťaťa zrieknuť a dať ho do ústavu. Je však úžasným rozhodnutím, ak to dieťa prijme ako zvláštny dar, ktorým chce Boh premeniť jeho rodičovské srdca, aby z neho vytvaroval studnicu súcitu, lásky, nehy a nesmiernej starostlivosti. Aby sa to ľudské srdce viac podobalo tomu Božiemu.
Vziať kríž, ktorý nám Pán ponúka, je naša smrť a zároveň požehnanie nového života. Života inej kvality a rozmerov.
A teraz si tento prípad prenesieme do duchovnej oblasti – Boh dáva postihnutých do Božej rodiny. Duchovne postihnutých, duchovne chorých. Duchovná nemoc – to je hriech so všetkým, čo prináša. Boh dovoľuje, aby kresťania boli chorí a aby padali do hriechov aj z iného dôvodu, než „iba“ preto, aby premenil ich samých.
Boh chce premeniť cirkev. Srdcia zdravých. Túži vyprodukovať v nich lásku, súcit a bezpodmienečné prijatie, starostlivosť o duchovne nevládnych. Myslíte si, že cirkev dobre nesie tento kríž?
Alebo to vyzerá v mnohých prípadoch takto?::
Slabé ste neposilňovali a choré neliečili, poranené neobväzovali a porozháňané nezavracali, ani stratené nevyhľadávali, ale ovládali ste ich mocou a násilím. (Ez 34.4)
Správa sa cirkev podľa Iz 16?
Iz 16.3-5 Daj radu, urob rozhodnutie, svoj tieň obráť na noc za jasného poludnia; ukry zahnaných a uprchlíkov nevyzraď! Nech sa zdržujú pri tebe ako hostia zahnaní Moábci, buď im skrýšou pred ničiteľom. Keď prestane útlak a skončí sa pustošenie, preč bude z krajiny ten, čo deptá. Trón bude upevnený dobrotou, verne bude na ňom sedieť v stane Dávidovom sudca, ktorý hľadá právo a vyniká spravodlivosťou.
Moábci znamená hriešnici.
Vravím vám, veľmi sme sa Bohu spreneverili! V histórii Boh najčastejšie karhal ústami prorokov svoj ľud kvôli hriechom, ktoré mali tento spoločný menovateľ – zle zaobchádzanie so slabými, upieranie práva, nespravodlivý súd, a podobne.
Cirkev je zrelá na pokánie. – a hľa, ja som prvý, vykrikujem pokánie, pokánie. Áno, som. Som vinný. Som jeden z cirkvi. Aj ja som súhlasil s odchodom mojich bratov a sestier, s vylučovaním mojich rodných v krvi Krista Ježiša.
Tak veľmi vo mne horí krv, až mám chvíle, kedy s horlivosťou kričím k Bohu, aby konal. Pred niekoľkými dňami sme mali s manželkou požehnaný čas uprostred noci, keď sme rozjímali o Bohu a Božom konaní a Duch Pánov bol s nami, a ja premknutý bolesťou za našu tuposť, pýchu a pretvárku pred samými sebou, a myslím tým celú cirkev, som v slzách a chvení povedal manželke:
Ja nechcem uzdravenia, ak sa nemajú ľudia obracať k Bohu! Ja nechcem uzdravenia, ak nemajú byť premieňané ľudské srdcia!
A Duch Boží sa ma dotýkal a dosvedčoval, ako rozumie môjmu srdcu. Tak veľmi úprimne som to myslel! Tak zbožná myšlienka to je! Vlastne zdala sa.
Ale len do nasledujúceho dňa, keď som si vzal do rúk jednu knihu, aby som si prečítal niečo o tom, čo zažil s Pánom autor tej knihy. No nestihol som ju ani otvoriť, keď som započul tichý hlas vo svojom srdci, ktorý som mohol úplne s prehľadom umlčať a –
- a nikdy by som vám nemohol napísať toto:
Zazdalo sa mi, že v mojom vnútri zazneli potichu a jemne slová:
„Takže ty chceš, aby uzdravenie nebol dar? Aby uzdravenie bolo ZA spasenie? Aby som neuzdravoval bezpodmienečne?“
V momente, ako som sa započúval do tých slov, ostal som ako prikovaný. Niekoľkými slovami zbúral moju novú zbožnú teológiu. Taký je Boh. Odrazu som si opäť uvedomil, aký je štedrý, tak štedrý, až je rozhadzovačný. Neľutuje svoje dary, miluje obdarovávať.
Tak som sa začal pýtať.
(Viete, môj kolega, ktorý hľadá Boha, započul, ako sa ho Pán pýta: Čomu veríš? – a celý roztrasený mi hneď zavolal s otázkou: čo som Mu mal odpovedať? Ja viem, ty by si vedel odpovedať, že veríš v Neho, ale čo som Mu mal odpovedať ja?
Odvetil som mu: Nie, to by som Mu nepovedal. Keď sa ťa Boh spýta otázku, On nečaká odpoveď, On pozná všetky správne odpovede. Ak sa ťa pýta, tak preto, lebo ťa chce priviesť k zamysleniu a teda, aby si sa pýtal ty Jeho. Ja by som sa spýtal: Pane, čomu verím? Ty vieš lepšie ako ja, ukáž mi, prosím.)
Tak som sa teda aj ja v mojej situácii začal pýtať: Dobre Pane, a prečo teda neuzdravuješ tak riadne, vo veľkom?
A Boh mi povedal:
Chcem uzdravovať rukami mojich detí, skrze cirkev. Chcem zjaviť svoju slávu nad svojim ľudom a pred svojim ľudom. Neželiem darovať uzdravenie niekomu, kto zaň nebude vďačný, pretože aj tak moju slávu uvidí môj ľud a môj ľud ma bude chváliť.
Ale môj ľud by mi dnes slávu nedal.
Skutky moci, ktoré by som teraz konal, by chápali a vydávali za potvrdenie svojich teologických učení, ako súhlas s ich nasmerovaním a používali by to ako argument jedny proti druhým.
Milovaní, Boh kašle na teologické mudrovanie a napína Ho na zvracanie z našej samospravodlivosti, keď sa snažíme karhať tých, ktorí umierajú. Lásku chcem a nie obete, hovorí Pán.
Jeho srdce plače za tým, kedy Mu už konečne dovolíme premeniť naše srdcia, aby z nich vytiekol olej súcitu, milosrdenstva, milosti a lásky k biednym. Prestaňme už hľadieť stále na seba. Prestaňme sa nadúvať za to, aký skvelý život vedieme my sami, a nevidíme vôkol nás iných, ktorí sa trápia, lebo to nedokážu.
Jk 1.27 Čisté a nepoškvrnené uctievanie Boha pred Bohom a Otcom je: navštevovať siroty a vdovy v ich tiesni a seba zachovávať nepoškvrneného svetom.
Dlho som nerozumel tomu, prečo nie je v tomto verši napísané „navštevovať hriešnikov“, keď druhá polovica hovorí o tom, že seba máme udržať v čistote. Veď ako by inak hrozilo pošpinenie?
Ale dnes som mu porozumel – tie siroty, to sú deti bez Otca a vdovy tí, ktorí sa cítia vylúčení z Nevesty Ženíchovej. To je aj o hriešnikoch.
Komentáre