Duchovný domov. Mnoho kresťanov si pod týmto pojmom predstavuje zbor kresťanov. A preto hľadajú a hľadajú zbor, v ktorom nájdu prijatie, zbor, v ktorom bude čo najmenej bludov proti tomu, čomu veria oni, zbor, v ktorom by mohli žiť pokojne a radostne, a pokiaľ bude možné, slúžiť. No v neposlednom rade miesto, kde nájdu duchovnú stravu.
Ako nesmierne ďaleko je toto od vôle nášho Otca! V prvom rade si potrebujeme uvedomiť, že náš duchovný domov je v nebi (Jn 14.2,3; 2Kor 5.1,6,8,9; Žid 13.14). Ak nevychádzame z tohoto, nikdy nenájdeme miesto, kde máme žiť svoj kresťanský život, pretože čas premrháme hľadaním.
Isteže tým domom Božím je cirkev, lenže problémov mnohých kresťanov je, že hľadajú de facto domov tu na zemi. Síce medzi kresťanmi, ale tu.
Dovoľte mi povedať, že to hlavné, o čo tu na zemi ide, je svietiť. Prečo vás zaujíma, kde budete chodiť, kde vás budú kŕmiť, kde budete chváliť Boha? Potrebujete na to tie správne podmienky?
Potreboval ich Pavol a Sílas, keď chválili Boha v klade vo väzení? Nehľadíte príliš na seba? Nie je to tak trochu o vás?
Nechcem sa nikoho dotknúť, len si myslím, že veľa kresťanov hľadá zbor PRE SEBA.
A nie preto, aby boli Bohu bližšie, hoci práve to si myslia. Ja si ale myslím opak - že je totiž treba byť v prvom rade blízko pri Pánovi a je na Ňom, kam nás zavedie a čo sa s nami udeje. Veď patríme Jemu. To nie my si máme vyberať.
Viete, ak nedokážete chváliť Boha osamote, vaše chválenie v zbore je fraška. Ak nepočúvate Jeho hlas v komôrke, nebudete ho počuť ani cez kázanie človeka. Budú to pre vás len informácie, ktoré naplnia váš rozum, intelekt, ale nie srdce. Môže byť kázané sebelepšie slovo milosti, vám sa do uší dostane len litera. Zákon.
Mnohí opúšťajú zbory preto, lebo majú problém s učením daného zboru či denominácie. Toto je svietiť? Prečo, ak veríte niečomu inému, nie ste dosť jasní a slaní a nevyznávate nahlas, čomu veríte? Ak je tá ktorá denominácia v bludoch, a vy v pravde, tak nech oni majú problém s vami, nie vy s nimi!
Je zakázané v nejakej denominácii napomínať vodcov za učenie? Zakázal vám to Boh alebo ľudia? Koho treba poslúchať viac? Ak máte Ducha Božieho, Ducha odvahy, Ducha Kristovho, prečo to neurobíte? Prečo radšej v tichosti odídete?
Toto je svietiť? Myslíte si, že tí, ktorí tam ostali sedieť v laviciach, vedia prečo ste odišli? Poslúžili ste im svetlom evanjelia?
Nie, vy nemajte problém s nimi, buďte tak jasní a radikálni v Božej pravde, že oni budú mať problém s vami a nestrpia vás u seba! Až potom hovorte: dobre Pane, tu neprijali, ideme ďalej.
A buďte rovnako otvorení napomenutiu od hocikoho v tom, čomu veríte, aby aj vás mohol Otec napraviť, keď treba. A to vám dá autoritu napomínať iných. Tým ale nehovorím, že musíte každé napomenutie prijať. Čím radikálnejší vo viere budete, tým viac ľudí vás bude chcieť napraviť na cestu falošnej milosti, na ktorej si môže každý veriť čomu chce. Alebo tomu, čo kážu autority. Čím radikálnejší vo vlastnom vzťahu s Pánom Ježišom budete, tým viac ľudí budete iritovať a to bez toho, že by ste chceli.
No ak nebudete mať v srdci ten pravý duchovný domov, ten v nebi, nadarmo budete hľadať tu na zemi. Nič vám nebude dosť dobré. A keď budete nosiť ten pravý domov vo svojich srdciach, pôjde s vami kamkoľvek by ste išli a okolnosti nebudú dôležité.
Som zhrozený a smutný z toho, ako sa kresťania nechali učičíkať v detskej viere. Detská viera je úžasná vec, keď človek prichádza k Bohu, keď Mu odovzdáva svoj život (Mt 18.3). Ale nikde v Písme nevidím, že by sme mali ostať deťmi vo viere, naopak, Písmo nás mnohokrát napomína, aby sme dospeli (1Kor 13.11). Kontext Pavlovho vyjadrenia je práve život viery, prichádza hneď po hymne lásky.
Ako má teda dospieť naša viera?
Viera je prejav duchovného človeka. Tak, ako sú telesné skutky prejavom človeka v tele, tak aj skutky viery sú prejavom človeka, ktorý kráča a žije z viery a vierou v Ježiša Krista, svojho Pána. Na začiatku duchovného života má každý kresťan vieru detskú, ako Písmo hovorí - nezvládne tvrdú stravu, iba duchovné mlieko.
Mladý kresťan sa učí veriť tomu, že je Božie dieťa. Učí sa dôverovať Bohu.
Prichádza k Bohu skrze kríž Ježiša Krista a učí sa postupne pevnejšie a pevnejšie zakoreňovať v tejto pravde, že totiž skrze kríž Ježiša Krista, na ktorom pribil jeho hriechy, sa neodvratne stal znovuzrodením z Ducha Svätého Božím dieťaťom... a podľa toho žiť. Učí sa základom viery (Žid 6.1-2).
Je normálne, že sa každý mladý kresťan mnoho modlí za seba, prosí o posvätenie, o Božiu pomoc, o nasmerovanie v živote, atď. atď.
Ale povedzte mi, je normálne, aby napr. 10-15 ročný kresťan prosil stále hlavne za seba? Čo hovorí o tom Písmo? Prečítajte si Žid 5.12! Po toľkom čase by ste mali byť všetci učiteľmi!!!
Tým nechcem stanoviť hranicu 10-15 rokov, hovorím to ako príklad. Aj u telesného dospievania je určitý rozsah rokov, v ktorých človek dospieva, jednak sa to líši telesne, ale pri duševnom dospievaní ešte viac.
Chcem len povedať, že zostávať v detskej viere normálne nie je!
Bolo by normálne, keby sa 30 ročný muž pýtal rodičov, či má ísť pracovať? Alebo akú prácu si má nájsť? Kde má ísť na dovolenku?
Ale takto žije obrovský počet mnohoročných kresťanov! Na všetko, na každú maličkosť, sa neustále pýtajú Otca. A prečo?
Pretože neveria, že pôjde s nimi kamkoľvek, okrem hriechu. Abrahám to vedel, preto slobodne dal na výber Lótovi, aby si vybral smer, ktorým pôjde. Pretože on vedel, že Boh bude s ním, nech pôjde ktoroukoľvek stranou.
Viete, v záhrade Eden nebol jeden strom, z ktorého mal človek dovolené jesť a tisíce, z ktorým to mal zakázané. Bolo to presne naopak. Lenže mnohí kresťania žijú tak, že dokážu celé dni, ba i týždne či mesiace stráviť v modlitbách a pôste, aby im ukázal, kam majú vykročiť! Hľadajú ten jediný strom, z ktorého môžu jesť.
Ale ten už predsa máte! Ten strom života je Ježiš Kristus a pôjde s vami všade, pretože je vo vás. To je to tajomstvo (Kol 1.27)! Nehľadajte teda, čo smiete, veď smiete všetko (1Kor 3.21-32; 1Kor 6.12). Doporučujem aj kapitolu 14 z listu Rimanom, a súďte sami seba, či ste silní alebo slabí vo viere podľa nej. A namiesto jedla, alebo svätenia dní, si tam pokojne doplňte "chodenie do toho ktorého zboru".
Do akého zboru chodil Pán Ježiš? Do každého! Chodil do synagóg, a tam s Ním mali problém. A chodil aj medzi hriešnikov. Kto z vás by dokázal prijať od Pána zjavenie, že má chodiť k ľuďom do krčiem, alebo medzi new age partie? Chcete svietiť, alebo sa nechať kŕmiť? Ste deťmi, alebo chcete slúžiť?
Dieťa nemôže slúžiť, nemá ani autoritu, ani poznanie, ani skúsenosti. Lenže to vy sa rozhodujete byť deťmi! Dieťa je na tom rovnako ako sluha, otrok (Gal 4.1). A to aj znovuzrodené dieťa!
Mnohí kresťania vyzerajú ako 30-40 ročný človek, ktorý má na chrbte aktovku a ponáhľa sa do školy, pretože to robil od malička a to je predsa správne. A doma sa hrá so skladačkou a vymaľovávankami.
KDE SÚ TÍ MNOHOROČNÍ KRESŤANIA, KTORÍ BY MALI DNES VYHÁŇAŤ DÉMONOV, PRESÚVAŤ VRCHY A KRIESIŤ MŔTVYCH?
Poviem vám kde. Sedia v laviciach a učia sa. A mnohí z nich majú stále pero a papier a zapisujú si učivo.
Ako sa vlastne prejavuje dospelá viera?
Veľmi jednoducho - Gal 2.20. Dospelý (nehovorím dokonalý) kresťan už nehľadí na seba. Prijal kríž nielen PRE SEBA, ale predovšetkým NAD SEBOU. Vždy je to o kríži.
Práve neprijatie kríža zabraňuje kresťanom rásť do duchovnej zrelosti.
Všimli ste si, že Mojžiš a Pavol mali taký postoj, že - ak by to bolo možné - boli ochotní vzdať sa aj VEČNÉHO ŽIVOTA, aby boli zachránení iní (Ex 32.32; Rim 9.3)?
O tom je duchovná zrelosť. 1Kor 13 v reále. Nie náhodou hneď po tejto hymne lásky Pavol píše o dospelosti vo viere.
Lenže toto je problém mnohých - chcú žiť. Nechcú prísť o svoj život. O to, čo si naplánovali, o to, čo ich teší. A preto nadarmo hľadajú dokonalý zbor, dokonalé miesto, dokonalú prácu, dokonalých priateľov a podobne, pretože sami odmietajú dokonalý kríž nad svojimi životmi.
Uvedomte si, že v momente, keď vás Pán spasil, mohol vás okamžite vziať k sebe. Buďto nadprirodzeným vytrhnutím, alebo tak jednoducho, že by vaše telo proste padlo na zem a vaša duša by bola hneď s Pánom. Ale neurobil to. Prečo?
Pretože On chce svietiť srkze vás. Nie sme tu na to, aby sme si žili pokojný a krásny život, ale aby sa na nás a skrze nás zjavila Jeho sláva a moc.
A toto je aj odpoveď na istotu spasenia - myslíte si, že by Boh niekoho spasil, a potom sa len tak prizeral, ako stratí spasenie, keď vo svojej vševedúcnosti vedel, že ten človek padne? Ja v takého Boha neverím.
Ja verím v Boha, ktorému patrím bezo zbytku a to aj chcem, a v tom, v čom som sa Mu ešte nedokázal odovzdať, ma vychováva a láme, aby sa to stalo. Nikdy sa ma nevzdal a nevzdá.
A spôsob, ktorým ma vedie je - láska a sloboda.
Božie kráľovstvo je spravodlivosť, pokoj a radosť. Ak budete konať spravodlivo, hľadať pokoj (a to predovšetkým s Pánom, s ľuďmi sa vám to nie vždy podarí) a radovať sa z toho, čo vám každý deň Otec dáva (a tým nemyslím hlavne hmotné veci, ale najmä Jeho lásku a prítomnosť), tak Mu pokojne dôverujte, že kamkoľvek pôjdete, pôjde s vami.
Pretože je to o Ňom, nie o vás.
Ja sa už roky modlím tak, že počúvam hnutie svojho srdca a kam cítim volanie (aj keď je to bláznivé), tak tam vykročím a modlím sa: Pane, ak tam nemám ísť, zastav ma, alebo ma presmeruj. Takýmto spôsobom chodil aj Pavol na svojich cestách. Išiel proste vpred. A keď Pán chcel, presmeroval ho (Sk 16.6-10).
Prosím vás teda a napomínam - nehľadajte, kde môžu poslúžiť vám, ale kde môžete poslúžiť vy. Buďte slobodní ísť kamkoľvek, okrem hriechu. Buďte slobodní od organizovaných denominácii, pokojne môžete slúžiť v malej skupinke. Alebo dokonca doma. (Častým javom je navštevovanie zboru ako útek pred životom s ľuďmi, ktorých máme vôkol seba). Isteže potrebujeme spoločenstvo, ale predovšetkým spoločenstvo s Pánom.
Ak nemáme to, spoločenstvo ľudí je povrchnou náhražkou a Boh je žiarlivý. Nebuďte prekvapení, keď s tým niečo urobí.
Komentáre