Vlastne, ešte skočím k niečomu... viete o tom, že nie sme povolaní byť iba levítmi?
Levíti neboli kňazi. Boli to tí, ktorí nosili Boží chrám, slúžili pri chráme a nosili všetko jeho vybavenie a hlavne archu. Sú nádherný predobraz toho ako kresťania majú niesť obraz Pánov na svojich životoch.
Ale povolanie byť novozmluvnými levítmi je len zlomok toho, čo túži v našich životoch Pán vypôsobiť.
Poďme trochu do predobrazov...
Ak sa pozeráme na seba ako na levítov, tak Ježiš je kňaz, ktorý obetuje.
Ak uvidíme, že sme povolaní byť kňazmi, ktorí obetujú (opakujem – nie spasiteľské obete), tak Ježiš je veľkňaz ako Áron, ktorý prináša naše životy Otcovi za oponu. No kňazi obetovali na nádvorí, upotili sa a de facto slúžili ľuďom.
No ak uvidíme aj to, že Pán nás volá byť kňazmi, ktorí majú právo vchádzať za oponu, pretože tá bola roztrhnutá, tak ak je v tomto význame Áron predobrazom nás, predobrazom Ježiša je Mojžiš, ktorý vždy Árona viedol slovom od Boha a prikazoval mu, čo má robiť.
Je to veľké tajomstvo. Je nesmierna česť povolania, ktoré pre nás Pán má. Je to obrovské povolanie. Nie sme povolaní byť iba prizerajúcim sa Božím ľudom, nie sme povolaní iba slúžiť chrámu (cirkvi) ako levíti, nie sme povolaní iba slúžiť ľuďom ako kňazi, ale sme povolaní vchádzať do Božej prítomnosti a prebývať v láske nášho Boha, ktorý sa stal našim vlastným Otcom, keď nás znovuzrodil v Kristovi a dal nám podiel na svojej božskej prirodzenosti.
A teraz sa vrátim k tomu dňu zmierenia.
Písmo na mnohých miestach hovorí, že sa máme Bohu obetovať ako živé obete. Lenže je obrovský počet kresťanov, ktorí si myslia, že obetovať sa znamená vzdať sa zlých vecí zo života.
To je nielen nedostatočné, to je úplne nebiblické.
Obeť Bohu musela byť vždy čistá, dokonalá a bez vady. Žiadne krívajúce či choré zviera. Dokonalé, mladé, v rozpuku života s celou budúcnosťou pred sebou.
Mnohí kresťania však obetujú Bohu nečisté obete.
Nevynímam sa z toho, neberte to, prosím ako ukazovanie prstom. Hovorím, čo mi ukazuje v srdci Duch a Písmo, nestaviam sa mimo toho všetkého.
Tak často si myslíme, keď robíme pokánie, že Bohu niečo vzácne obetujeme!
Ale o tom zachvíľu...
Teraz sa vráťme zase k tým piatim zvieratám v deň zmierenia ako ho vidíme v Starej zmluve.
Kňaz obetuje za seba junca ako obeť za hriech a barana ako obeť spaľovanú. Za hriechy ľudu kozla a ako spaľovanú obeť za ľud ďalšieho barana a nakoniec kozla, ktorý, po zložení rúk na jeho hlavu a vyznaní hriechov ľudu nad ním, je vyhnaný na púšť na istú smrť.
Keď sa na kňaza pozeráme ako na predobraz kráľovského kňazstva, teda kresťana, je výklad pre Novú zmluvu, teda duchovnú skutočnosť podobný ako v prípade, keď v kňazovi vidíme predobraz Pána Ježiša Krista. Rozdiel tu však je podstatný.
Ten mladý býk, to je opäť o zlomení našej vlastnej sily. Ísť vpred vlastnou silou a vlastnou múdrosťou je hriech, ktorým zacláňame Božej moci. Nie silou, ani mocou, ale mojím Duchom, – hovorí Hospodin v Zachariášovi.
Božie kráľovstvo (a jeho rozširovanie) nie je múdrosti reči ale v Božej moci, - píše Pavol.
Baran, spaľovaná obeť, to sme my ako obeť živá, horiaca pre Krista. Obeť, na ktorej žiari sláva Jeho lásky a milosti a Jeho láska k nám sa odráža v našej k Nemu.
Podobne baran za ľud je obeťou spaľovanou, kde sme to opäť my, kto máme horieť vrúcnosťou Božieho srdca za dospievajúcu cirkev i za spásu stratených.
Kozol za hriechy ľudu, to sme opäť my, keď znášame protivenstvá. Kozol nemá povahu baránka. Kozol je divoké stvorenie aj vtedy, keď je pri človeku. Táto obeť predstavuje našu smrť, keď sa rozhodujeme znášať krivdy. Keď dobrým premáhame zlé.
Rovnako tak v tom vidím ale aj obraz toho, keď pravdou umlčujeme lož. Je to obeť, pretože častokrát strácame úctu ľudí, priateľov, a pod.
A čo ten kozol vyhnaný na púšť? To je lámanie zmlúv s diablom v ľudských životoch, vyháňanie démonov, ale aj pastorovanie ľudí a pomoc im očisťovať ich životy.
Verím, že tieto dva pohľady na obete dňa zmierenia, keď v kňazovi vidíme Pána, alebo kresťanov, sú si veľmi podobné, rozdiel je však v moci obete. My sme konečné stvorenia a naše obete nemajú možnosť nikoho spasiť.
No naše obete sú dôležité k tomu, aby Boh jednal na zemi, pretože On chce konať skrze nás. On si nás chce použiť ako nástroje, a nástroje musia byť povoľné a poslušné Majstrovi, ak má tvoriť svoje umelecké dielo.
Ale k tomu všetkému sú tu ešte ďalšie dva pohľady, kvôli ktorým som článok nazval DVE obete.
Ten prvý je: Ježišova obeť na kríži má byť viditeľná v našich životoch. Naše životy majú byť AKOBY druhou obeťou, v duchovnej pravde však nerozlučne spojenou s tou Jeho obeťou, majú ODZKRADLOVAŤ tú Jeho obeť. Máme byť stelesnením toho, čo Jeho obeť priniesla. Podobne ako môžeme Jeho vidieť ako kňaza obetujúceho v deň zmierenia, aj nás môžeme vidieť v tomto predobraze.
Naše životy tu na zemi majú byť hmateteľnou obeťou Kristovho kríža. Ak sa my nebudeme klásť Bohu ako živé obete, ľudia skrze nás nebudú vidieť obeť, ktorú vykonal On na kríži.
A tým druhým je niečo, čo vo mne začalo znieť, rásť a dozrievať vtedy, keď som napísal článok Evanjelium smrti.
My kresťania potrebuje prijať DVE obete.
Nestačí nám prijať obeť Pána Ježiša na kríži. Potrebujeme prijať DVE obete. Určite sa pýtate, ktorá je to tá druhá. Máte ju celú dobu pred očami. Stále o nej píšem. Nevidíte?
Tou druhou obeťou SME MY!
Viete o tom, že ako v Matúšovom evanjeliu, tak aj v Lukášovom, Pán Ježiš hovorí: „Kto nájde svoj život , stratí ho, a kto stratí život pre mňa, nájde ho“ až DVAKRÁT?
Je to v Mt 10.39 a neskôr opäť v Mt 16.25!
Je to v Lk 9.24 a neskôr opäť v Lk 17.33!
Prečo to Pán Ježiš hovoril DVAKRÁT?!
Pretože prvýkrát sme sa prijali spravodlivosť kríža, keď sme vyznali, že to my sme zaslúžili trest smrti za hriechy, keď sme uverili v Ježiša Krista, a to bolo prvýkrát. Vzdali sme sa toho nášho starého hriešneho života.
Ale druhýkrát hovorí Písmo o tom, že máme odovzdať Bohu aj ten nový život!
Keď Mária rozbila nad Pánom alabastrovú nádobu naplnenú drahocennou vonnou masťou, to nebolo obraz o zrieknutí sa starého ja, náš starý život bol hnoj, alabaster je vzácny. To je naše nové srdce! A tá vonná masť je Duch Svätý.
Našim životom môžeme vyznať, že Kristus je Pomazaný, pomazať Ho iba niečím vzácnym. My nemáme právo pomazať Ho, na to má právo iba Boh so svojím Duchom!
Keď semeno padne do zeme a neumrie, nedonesie úrodu – aké semeno má umrieť? Staré? Čakáme vari úrodu starého? Veď všetko nesie ovocie podľa svojho druhu!
Zasaď nečisté, zožneš nečisté, veď kto čo seje, to bude aj žať!
Druhýkrát Ježiš hovorí „kto stratí svoj život, nájde ho“ práve vtedy, keď Petra napomína, že nemyslí na veci Božie ale na ľudské. Starý život nikdy ani len náhodou nemohol myslieť na Božie veci, pretože bol od Boha oddelený a mŕtvy.
O tomto to je rozdiel medzi duchovným detstvom a duchovnou dospelosťou v Kristu. Dieťa sa vytešuje z Otca, pretože hľadí na seba, dospelý nehľadí na seba.
Je čas byť dieťaťom. Je čas, keď kresťan, ktorý uveril, sa potrebuje zakoreniť v Božej láske, uistiť Duchom Božím v srdci, že je navždy Božím dieťaťom a dedičstvo mu nebude odňaté, ABY MAL ČO OBETOVAŤ! Lepšie povedané, aby uvidel, že to má.
Ak si niekto nie je istý dedičstvom, nemôže ho ani položiť na oltár. Potrebujeme k tomu istotu spasenia. Spasenie nie je všetko, čo Boh pre nás má, On má pre nás oveľa viac! Ani ucho nepočulo, ani oko nevidelo, ani do srdca nevstúpilo...
Spasenie znamená záchrana. Samotné spasenie je len postavenie do pozície, z ktorej vyšiel Adam. Ale Boh nás nepostavil po pozície Adama, ale do Krista! V Ňom sme s Ním jedno a On s nami rovnako ako On s Otcom. Niet rozdelenia.
Iba kresťan, ktorý uverí v nemennosť Božej milosti, kresťan, v ktorom žije dokonalá láska Božia, ktorá vyháňa strach, má moc obetovať seba ako živú obeť o ktorej som hovoril o dni zmierenia.
Ako niekto, kto neverí v svoje spasenie by mohol povedať: „Miesto Krista sme teda poslovia, akoby (vás) Boh napomínal skrze nás. Miesto Krista prosíme: Zmierte sa s Bohom!“ (2Kor 5.20), ak by sám si nebol istý, že zmierenie mu je pripísané? Nemôžeme dať nikomu, čo nemáme. Nemôžeme obetovať seba, ak neveríme, že sme dokonale očistení a prijatí.
Opakujem – iba čistá obeť je Bohu ľúba. Dokedy sa kresťania budú vytešovať z toho, že sú Božie deti a tam to končí? Vďaka Bohu za tú malú menšinu tých, ktorí žijú ako živé obete a nehľadia stále na vlastnú spásu.
Nie sme povolaní žiť. Sme povolaní umrieť s Ním a žiť v Ňom! Či Písmo nadarmo hovorí, že tak máme o sebe zmýšľať ako On, ktorý zmaril sám seba pokoriac sa až na smrť?! (Fil 2.5-8) Vari toto sa nás netýka? Vari je sluha viacej ako jeho Pán?
Dokedy sa kresťania budú tváriť, že pokánie z hriechov a z mŕtvych skutkov je obeť? To je obeť leda tak pre nás, ktorí milujeme to, z čoho robíme pokánie, ale nie pre Boha!
Veď čo dávaš Bohu tým, keď si spravodlivý? (Jób 35.7)
A čo ty, priateľu? Prijal si už obidve obete?
Komentáre