selah

Po mnohých rokoch, počas prehlbujúcej sa manželskej krízy a ubíjajúcej práce, Pán ale dovolil, aby prišiel útok. Nenápadný, na prvý pohľad nevtieravý... dokonca skrze kresťana... pri rozhovore s jedným novoobráteným vo viere mladučkým kresťanom ten povedal, že si občas zapáli cigaretu a nechá ju len tak vyhorieť v popolníku... len pretože mu to vonia... odrazu sa vo mne objavili spomienky... áno, pamätám sa, ako dobre to chutilo a voňalo...

Ani som sa nezbadal ako sa to stalo a už som bol v tom až po uši. Šesť rokov som s tým márne bojoval. Po niekoľkých rokoch utajovaného fajčenia po nociach či mimo domu, som pred rodinou vyšiel s farbou von. Nikomu neprajem vidieť tak sklamané detské tváre.
Svedomie kričalo ako besné čo som to za kresťana... až som sa našiel v mieste, keď som neveril, že sa k Bohu ešte niekedy môžem vrátiť. Manželstvo bolo v koncoch, prácu som stratil, dokonca viackrát, stratil som aj spoločenstvo kresťanov, zdravotný stav, ktorý aj dovtedy býval všelijaký, bol poznamenaný riadnym úderom... na poradí nezáleží, ale podstatné je, že som bol na dne... zradca, pre ktorého niet ďaľšej šance...

... lenže Boh to videl inak. Boh nepotrebuje vašu vieru, aby mohol jednať. Postupne konal veci, na ktorých sa ukázal ako verný Pán, ktorý nezanechá ani jedinú zo svojich stratených ovečiek... zázračne obnovil náš vzťah s manželkou, previedol ma cez moje zranenie, dal mi novu prácu, prostredníctvom ktorej mi ukázal jeden z hlavných mojich problémov... a dal nám spoločenstvo kresťanov, v ktorom ma dokonca postavil do služby slovom. Ale stále som fajčil.

Kdesi vo vnútri som vedel, že mi niečo chýba, niečo z poznania Pána, niečo z Jeho mocnej lásky. Už dávno som sa prestal snažiť vyhrať nad cigaretami... ja nie som víťaz nad hriechom. To Ježiš je. On zvíťazil. Pane, ale ako uchopiť Tvoje víťazstvo, aby sa stalo súčasťou môjho života? ... vierou... hm... lenže ja verím, že môžeš, len neviem, či chceš...

Viete, poviete si, určite chce, čo je toto za blbú otázku... lenže Pán mi za posledné roky dosť podstatne prekopal poznanie, ktoré som o Ňom mal... už si nemyslím, že Bohu ide hlavne o to, aby nám bolo fajn na tomto svete, aby sme boli požehnaní a zdraví... a veľakrát si pri tom použil hriech, ktorému dovolil na mňa siahnuť, aby ma pokoril a vyučil niečo o Jeho milosti. Tak preto taká otázka...

Bytostne som cítil, že mi chýba jeden kúsok zo skladačky. Strašne strašne moc som túžil, aby to bolo niečo, čo pomôže aj iným, ktorí sa boria s podobnými problémami vo svojom kresťanskom živote. S hriechom, s prehrami, sklamaniami...

Ale čím viac som sa modlil, aby mi Pán hovoril do života, aby jednal s mojími problémami, tým viac mi ukazoval veci, ktoré ani nechcem hľadať... ukazoval mi problémy cirkvi, čo stratila, čo príde, otváral mi porozumenie na veci okolo proroctiev... ale to ja vôbec nepotrebujem vedieť! Vôbec, vôbec, vôbec po týchto pravdách netúžim!
Ja chcem len počuť tlkot srdca môjho Pána, cítiť každý Jeho poryv, plakať ako On za stratených... poznať Jeho lásku...
... ale Boh bol vytrvalý... postupne malými krokmi prechádzal k osobnejším veciam. Dnes trochu rozumiem tomu, prečo mi hovoril, čo hovoril, ale netrúfam si povedať, že mám v tom poznanie úplné. Okrem iného Pán vytrvalo povzbudzoval moju vieru, že je stále so mnou. A to je niečo, čo ma naozaj zráža na kolená, lebo ak bol so mnou vtedy, keď som bol v očividnom hriechu... tak aká je Jeho milosť obrovská????

Ale aj to malo svoj význam. Ukázal mi, čo stratila cirkev. Myslel som si, že snívam... ale o tom nabudúce. Teraz sa vrátime k pôvodnej téme. V podstate aj tá súvisí s tým, čo cirkev stratila kvôli tomu, že spyšnela v teologickom nadúvaní sa...

Snáď milión krát som sa modlil, aby ma Pán oslobodil z toho otroctva, aby očistil moje srdce, aby mi odpustil, že som taký hriešnik.... donemoty, donemoty, a zase a zase... vedel som, že takto to nemôžem nechať... až nadišiel deň D... počúvam kázeň o pokúšaní Krista diablom... a aby som uľahčil svojej boľavej chrbtici, ľahnem si na posteľ a zmocňujú sa ma driemoty, keď odrazu v kázni zaznejú slová, ktoré hovoria niečo v zmysle “Pána lákal hriech“... čo je toto za kravinu? Ešte povedz, že sa Mu hriech páčil... a vtedy ku mne prehovoril Pán:“áno, páčil sa mi. Podstatou hriechu je páčiť sa, lákať, byť príťažlivý na pohľad...“ V tom momente som sedel...

Viete, posadil som sa v sekunde. Ale než som si stihol sadnúť, počas toho zlomku sekundy mi akoby odznela celá teologická prednáška od Pána.
To, že hriech sa Mu páčil, ešte neznamená, že ho chcel urobiť. Iste bojoval s tým, ale vedel jasne, že jedna vec je, keď je niečo pekné... a iná, keď je niečo dobré. Ježiš BOJOVAL s pokušením.

A keď On, úplne čistý a svätý, povie, že hriech ho lákal, že sa mu zdal na pohľad pekný a žiadúci... Jeho čisté srdce bolo priťahované hriechom a musel proti tomu bojovať... ale to znamená, že...

... že to, keď sa mi páči hriech, ešte automaticky neznamená, že mám zlé a hriešne srdce? Pán s úžasnou láskou povedal: Presne tak! Vložil som do teba svoje čisté srdce, jadro tvojej bytosti je čisté. A nielen to. Veril si klamstvu, že to tvoje staré hriešne srdce, tvoje staré jadro bytosti, ktorého prirodzenosť patrila hriechu, je v tebe. Ale to je lož. To staré hriešne ja som z teba vytrhol a pribil ho na kríž. Oddelil som ho od teba tak, ako keď sa oddelí duša od tela pri fyzickej smrti. Ty si ho už nevieš a nemáš ako vsadiť naspäť. V tebe je len jedno miesto na srdce a tam je teraz moje srdce. Moj život, ja, Ježiš Kristus, môj Svätý Duch.

V tom momente som akurát dokončil posadenie sa a vedel som, že ja som čistý. Že jadro mojej bytosti nepodlieha moci hriechu, to víťazstvo nad hriechom, ktoré som toľko rokov hľadal bolo stále bližšie ako som si myslel... bolo vo mne. V srdci Ježiša Krista, ktoré mi dal prostredníctvom svojho Ducha.

Viete, odrazu som tomu celému rozumel... človek je stvorený z troch častí, ktoré vie oddeliť iba Boh... telo, duša a duch (= srdce). To som všetko vedel. A keď sa človek narodí, je v moci hriechu, pretože jeho duch je v moci hriechu. Hovoríme, že je mŕtvy... ale to neznamená, že neexistuje. Smrť je existencia bez života. A tak aj náš hriešny duch existuje v nás a ako samotné jadro našej bytosti vedie naše myslenie, správanie a postupne nás prekvasuje hriechom, ktorý je jeho podstatou skrz naskrz.

A práve toto jadro našej bytosti je vytrhnuté z nás, keď uveríme v Krista a On do nás vloží skrze Svätého Ducha sám seba, svoje čisté a spravodlivé srdce. A potom – v krste pod vodou – je to naše staré hriešne ja pribité na kríž. Učili ma, že moje staré ja je vo mne a odtŕha sa z kríža.
Nie, nie, je odo mňa ako východ od západu.

Odrazu zapadli do seba všetky biblické verše... veď ste UMRELI a váš život je schovaný v Kristu... NEŽIJEM už ja, ale žije vo mne Kristus... to nie je naša snaha, milovaní! To je Jeho dielo!
Snáď najtrefnejšie to vystihuje Ezechiel: Potom im dám jedno srdce a nového ducha vložím do ich vnútra; odstránim kamenné srdce z ich tela a vložím im srdce mäsité (Ez 11.19)

Od toho momentu nemusím fajčiť. Absolútne. Chvála Pánovi.
Veril som klamstvu, že som hriešny. Ale čo Boh očistil, človek nech nenazýva nečistým. Boh hovorí o tých, ktorí odovzdali svoje životy Ježišovi, že ich ospravedlnil. Vyhlásil ich za spravodlivých. Isteže nie za ich spravodlivosť, ale kvôli spravodlivosti Ježiša Krista, ktorá bola do nich vložená darom, zadarmo. Z milosti.

Keď Boh povie o niekom, že je spravodlivý, to nie je len nejaké vyhlásenie za spravodlivého niekoho, kto v skutočnosti spravodlivý nie je. To by bola lož. Boh si to môže dovoliť vyhlásiť preto, lebo On tú svoju dokonalú spravodlivosť VLOŽIL do toho človeka a je si istý tým, že jadro toho človeka je teraz dobré, čisté a sväté a postupne prekvasí celú jeho bytosť.

A to už hovorím o tom, prečo stále môže zhrešiť spravodlivý. Boh nám neodňal našu osobnosť, naše telo, myseľ a dušu. Keby to urobil, neboli by sme to už my...
A tak do nás vložil čisté srdce svojho Syna a ono prekvasí celú našu bytosť. Preto sú písané veci ako: premeňte sa obnovením svojej mysle, choďte duchom a nebudete robiť skutky tela, a pod...
A keď si uvedomíme aké je to všetko úžasné, zistíme, že bojovať proti telu začína mať úplne iný charakter: stíšenie sa pred Bohom a uvoľnenie priestoru pre to čisté jadro v nás...

Hrešíme, pretože naša telesnosť je poznačená starým srdcom. Je nakvasená. Ale víťazstvo je v nás skrze život Krista Ježiša, ktorý je nám daný v Duchu Svätom.