selah

Kedysi na sklonku minulého roka som si túžil vyhradiť víkend pre Pána. Ale nie taký obyčajný. Rozhodol som sa Ho hľadať nie v modlitbách, ale v úplnom stíšení a pôste. Nazval som to výstižne: konferencia ticha. Prečo výstižne, dozviete sa neskôr. Konferencia, ktorú som neorganizoval ja, ale naopak, cítil som sa byť pozvaný.

A naozaj... Pán sám upratal všetky záležitosti a povinnosti a naklonil srdcia členov mojej rodiny, takže všetci mi svorne povedali: choď. Vzal som si pár vecí a vydal sa do nášho bývalého bytu, ktorý je prázdny a čaká na predaj. Až keď som prišiel tam, tak som si uvedomil, že nemám žiadnu posteľnú bielizeň, iba čo je na starej posteli, jedna plachta a tým to skončilo. Ale veď nech, možno nebudem ani spať. Očakával som, že Boh bude ku mne mocne hovoriť.
A pravdu povediac, skôr ako radostné očakávanie, som prežíval trasenie sa v bázni. Veril som, že sa niečo bude diať.

Keď som za sebou v piatok predvečer zatvoril dvere, rozhodnutý, že ich otvorím až v nedeľu poobede, rozhostilo sa prázdnym bytom hlboké ticho. Deň sa pomaly chýlil ku koncu a farby na stenách tmavli s ubúdajúcim svetlom. Po niekoľkých hodinách som si uvedomil desivú skutočnosť: Nie som vôbec ticho! Celú dobu sa modlím! Aj v jazykoch, aj v slovenčine. Ó, Pane, moje srdce nie je stíšené!
Tak som zamĺkol.

Žiaľ, zamĺkol som iba ústami. Moje nepokojné srdce sa nie a nie upokojiť, nech som sa ako snažil. Po niekoľkých ďalších hodinách som nakoniec zlyhal a vyšiel z domu. Oproti som si kúpil bagetu a colu. Čo som to spravil?! Som otrasný!

Vyznal som Bohu svoj hriech, že som totiž porušil slovo a bol som rozhodnutý pokračovať ďalej v tom, pre čo som sa rozhodol sem prísť. Čas plynul. Ani neviem, či pomaly alebo rýchlo, ale na tom, ako som chodil hore dole po byte som sa zase prichytil, že k stíšeniu v srdci mám asi tak ďaleko ako k titulu modlitebník roka.

Znova a znova som sa pristihol, že sa modlím. To fakt neviem na chvíľu zavrieť hubu? To naozaj nedokážem utíšiť svoje srdce, aby očakávalo na Hospodina?

Kapituloval som. Zabalil som sa do posteľnej plachty, pod hlavu si uložil zložený sveter a zaspal som. Druhý deň sa situácia zopakovala od A po Z. Sám neviem, ako som tam vydržal celú sobotu a neušiel domov, pretože som s tým, že to úplne vzdám, bojoval celú dobu. Jeden rozdiel tu však bol - prisnil sa mi sen.

Taký hlúpy a banálny sen, že som si celú dobu myslel, že určite nie je od Pána. Snívalo sa mi, že som dostal slovo hovoriť na zasadnutí vlády. Nie ako poslanec, ale ako hlas z ľudu. V tom sne som vedel, že mám posolstvo od Boha, ale mám ho podať tak, aby ho prijali aj neveriaci, že v ňom nemám apelovať na Boha, nemám sa v ňom odvolávať na Božie videnie veci, ale ho mám podať z pohľadu štátu.

Hovoril som, že nikto nemá právo predávať zem. Nikto nemá právo predávať lesy, keď patria štátu. Štát, to sú všetci ľudia. Mňa sa nikto nepýtal, či chcel ten a ten les odpredať nejakému zbohatlíkovi, ktorý bude potom v prechádzkach lesom ľuďom brániť pod hrozbou strelnej zbrane. Vláda tu nie je na to, aby rozpredala národné bohatstvo s úmyslom získať peniaze, ale ochraňovať, čo máme, aby to slúžilo všetkým ľuďom štátu.

Zobudil som sa s pocitom obrovského odporu. Nech ma Boh ochraňuje, aby som ja niekedy mal chuť kibicovať vo vláde. Fuj! Toto bola haluz! A že aká riadna?!

Nakoniec ubehla aj väčšina nedele a ja som sa pobral domov. Celou cestou autom som sa nevedel vynadívať na krásu prírody, ktorá sa mi premietala za oknami uháňajúceho auta. Nádhera! Veru tak, nikto nemá právo toto predávať a kupovať, patrí to Bohu! Všetko patrí Jemu! Všetko!

Lenže toto všetko som pripisoval svojej mysli. To nebolo zjavenie od Boha. Určite nie. Toto bola proste holá pravda, ktorú som už dávno vedel.
Vo dverách ma privítala manželka a pýta sa: Tak ako bolo?
- Ako na konferencii ticha. – odpovedal som. – Boh bol celú dobu ticho. Lepšie som to stretnutie nazvať nemohol. To je ten Pánov zmysel pre humor.

Bolo približne desať hodín večer, a my s manželkou sme ešte viedli krásnu debatu v posteli, keď som sa započúval do vlastných slov, ako som jej rozprával o tom mále, čo som cez víkend zažil - všetko patrí Hospodinovi.
A vtedy to prišlo!

Odrazu sa počujem, ako vravím: A tento Boh, ktorému všetko patrí, sa sám dáva ako dar nám! On, ktorý má všetko právo, ktorý všetko vlastní, sa sám dáva úplne do bodky nám, aby nám patril! On je mojím dedičstvom!

BOH JE MOJÍM DEDIČSTVOM!!!

V tej chvíli Boh prehovoril ku mne v mojom srdci veľmi zreteľne: Chcel si, aby som k tebe prehovoril počas tohto víkendu, ale víkend sa ešte neskončil! Hovorím k tebe teraz...

Okamžite sa rinuli rieky slanej vody z mojich očí. Aký si len predivný, Pane! Ty dáš vždy inak, ako očakávame. Ty konáš aj vtedy, keď my sme sa už vzdali.

V tých okamihoch som už porozumel – áno, síce som to roky už poznal vo svojom rozume, že Hospodinovi všetko patrí, ale teraz som to prijal ako mocnú pravdu, ktorá oslobodzuje!

Tento Boh, ktorý všetko vlastní, je mojím dedičstvom! Po čom viac tu na zemi môžem túžiť?! Nikto nikdy mi nemôže dať viac, nikto a nič ani len nesiaha čo i len po okraj tejto úžasnej pravdy, nič iné ma už neuspokojí!

Boh je mojím dedičstvom! Ten, ktorému všetko patrí, sa vzdal sám seba, aby sa mi daroval.
Aby som mohol žiť s Ním a v Ňom mal všetko, čo potrebuje moje srdce!

Takýto je môj Boh!

Dnes sme sa na skupinke rozprávali o tom, že by sme mali cítiť zodpovednosť napomínať svet za veci, ktoré koná proti Bohu. Myslím podobné veci, ako som prežil v tom sne. Ale aj mnohé iné. Sme povolaní byť hlasom volajúceho na púšti, aby bola vyrovnaná cesta Pánovi.

Mal som s tým problém, pretože Pán Ježiš povedal, že zlé veci posledných dní SA MUSIA DIAŤ. Proste, robte, čo chcete, aj tak sa to bude diať.
Lenže dnes som pochopil, že to neznamená, že máme mlčať.
Znamená to iba to, že sa máme pripraviť v tejto oblasti na neúspech. Že za naše reči nezožneme potlesk a mnohé naše slová svet odmietne. Tie veci sa proste musia stať.

Ale to neznamená, že nemáme hovoriť, že všetko patrí Bohu.
Ľudia potrebujú vedieť, aký veľký je ten Boh, ktorý sa im túži darovať a vyliať im plnosť svojho Ducha do sŕdc.

selah.