selah

Táto veta sa v mnohých nuansách používa jednoducho ako odzbrojovací kaliber. BUM! - a mlč! Používajú to niektoré kresťanské denominácie na obhájenie si toho, čo tvrdia (Boh ustanovil toho a toho, presne to má Boh na mysli tam a tam v Písme... alebo: Boh našim autoritám také a také právo... atď.atď.)

Nie raz však túto vetu používajú aj jednotliví kresťania. A bohužiaľ neraz v prípadoch, keď chcú obhájiť svoje vlastné predstavy. V takej debate nemá človek šancu presvedčiť veriaceho, ktorý takto zabetónuje svoje tvrdenia. Ostáva len modlitba za neho, aby mu Boh zjavil, ako sa naozaj veci majú.

Presne toto je to zneužitie Božieho mena, ktoré je zakázané tretím prikázaním z desatora. Nevezmeš mena Hospodina, svojho Boha, nadarmo. Lebo Hospodin nenechá bez pomsty toho, kto by vzal jeho meno nadarmo.

Cirkev veľmi dobre pozná tento problém. Veľakrát sa o tom vyučuje. Lenže...

|I|I |I|I |||I|| II|| |II|| I|

Lenže je to opäť čosi, čo sa zvrtlo. Vyučovanie o tom, že veta "Boh mi povedal" sa zneužíva, sa stalo tak hlbokou dogmou, že sa prakticky vyučuje, že normálny kresťan by ju ani nemal vypustiť z huby.

A tak sa poslušní kresťania odúčajú povedať "Boh mi povedal", aby náhodou nevzali Božie meno nadarmo. A to je problém.
Kresťania to nehovoria zo strachu. Jednak zo strachu z ľudí a jednak zo strachu z Boha.

Osobne celé to vyučovanie proti vete "Boh mi povedal" vnímam ako celé nesprávne nasmerované. Autority by nemali odúčať kresťanov túto vetu používať, ale mali by ich učiť používať ju správne! Ak totiž nie je správne povedať to, vo vnútri človeka sa postupne rodí a rastie predstava, že by si to ani nemal namýšľať. Možno mi Boh povedal a možno nie, ale nebudem si to namýšľať, aby som radšej nepadol do pýchy.

Problém je v tom, že starší vo viere by mali učiť SPOZNÁVAŤ OTCOV HLAS, aby mladí kresťania vo viere mali stále viac jasno, kedy a čo povedal Boh a kedy a čo nie. Aby Ho počuli aj v slovách ľudí a aby Ho počuli v zjaveniach, ktoré im chce zjavovať každý deň cez mnohé každodenné veci z okolitého prostredia.

Takto však cirkev okráda svoje deti o poznanie Otcovho hlasu, ba čo viac, karhá ich za to, keď si namýšľajú, že Ho počuli. Dospelo to tak ďaleko, že "radoví" kresťan prakticky nemá právo formovať učenie, ktoré sa vyučuje v zbore a v súkromnom živote je taktiež odkázaný len na to, čo dostal vyučovaním v zbore. Veď si nenamýšľa, že k nemu hovorí Boh... dôsledok vidíme v mnohých životoch kresťanov, ktorí sa topia v zúfalstve, keď sa snažia riešiť svoje problémy šablónami z vyučovania a sami sebe bránia prijať zjavenie od Otca neverou, že by Boh k nim chcel hovoriť.

A ľud bez zjavenia hynie...

Autoritám to vlastne vyhovuje, pretože majú poslušných cirkevníkov. Tí však postrádajú Božiu moc v osobnom živote. Všetko čo obom stranám ostáva, je len ľudská múdrosť a čistota života dosahovaná ľudským úsilím. V skutočnosti aj mnohí spomedzi autorít padli pod túto lož a kliatbu a prestali dúfať v Božie zjavenia. Študujú teológiu, navštevujú vodcovské semináre, učia sa biblické jazyky... aktivitou sa snažia naplniť prázdnotu, ktorú nepopierateľne prežívajú.

Isteže, z času na čas čosi každý dostane, ale sú to len odrobinky z Kráľovského stola.. a kedže kázať kážu minimálne každú nedeľu, tak aby bolo o čom, kážu veci z ľudskej múdrosti. Kázne sú plné pravidiel, návodov, teologických právd, princípov... ale nie plné živého Boha, nie plné Božieho zjavenia, nemajú Božiu moc.
Sýtia leda tak ľudský intelekt a nie ľudského ducha, ktorý túži po živote. Mnohí sa nadýmajú, aké veľké teologické pravdy objavili v Písme, ale sú to len mŕtve kamene a nie chlieb z Božej ruky. Nadarmo sa potom modlia, aby to slovo nasýtilo davy, Ježiš na púšti nepremenil kameň, ktorý vlastnoručne našiel, na chlieb, On čakal na chlieb od Otca.
Nerobí to ani dnes. Ani dnes nepremení kameň, starostlivo opracovaný človekom do tvaru chleba, vykresaný ľudským umením reči, bravúrnou rétorikou, aby obhájil ľudskú pýchu intelektu.

Oltár, na ktorom sa obetuje Hospodinu, je postavený bez opracovania ľudskou rukou. Nie je možné ho otesávať dlátom. Na taký oltár, na ktorom sa človek spotí, aby ho vyrobil, Boh nevzhliadne. Ľudský pot mu pripomína počiatok ľudského hriechu v raji. Ľudský pot je dôsledok kliatby.
Človek, ktorý sa namáha, aby vyprodukoval čosi pre Boha, je ako Kain, ale Boh miluje Ábelov, ktorí dávajú zadarmo to, čo zadarmo dostali.

Ó, aká moc by presiakla cirkvou, keby kazatelia kázali len to, čo im bolo zjavené!

Prečo to autoritám vyhovuje? Pretože majú všetko v rukách, pod svojou kontrolou... ako sa aspoň domnievajú. Na istý čas áno.
Problém je, že všetci sú tým nasiaknutí a oklamaní. Úprimne veria, že kráčajú zjaveniami, ale nie je to tak. Ak aj učenie, ktoré majú pochádza zo zjavení, v drvivej väčšine prípadov pochádza zo zjavení predchádzajúcich generácii alebo iných učiteľov. Je to ako stará zosmradnutá manna.
Teda niežeby na všetkých teologických pravdách bolo niečo zlé, ale ak človek neprijme pravdu v nich z Božích úst, ak ich Duch neoživí, ostávajú len mŕtvou literou, ktorá plodí zákon a smrť, a nie život v slobode a moci.

Ak je kresťanom odopierané veriť, že k nim hovorí Boh, osobne a priamo ku každému, potom to má katastrofálne následky v podobe rozvrátenej cirkvi a bez moci.
Autority vyučovaním proti vete "Boh mi povedal" majú absolútnu moc na tým, čo vyučujú a nikto, koho neschvália, nemá právo hovoriť do učenia. A tak už nie len rímsko-katolícka cirkev hovorí o svojich autoritách, že im je zverené "magistérium", právo na výklad Biblie.

Lenže Biblia je zásadne a razantne proti tomu, keď sama hovorí, že iba Duch Svätý, ktorý inšpiroval pisateľov Písma, iba On sám má aj právo vykladať tajomstvá Biblie. Viete, Božie tajomstvá sú zvláštne... všetci na ne hľadia, ale nikto im nerozumie, kým Boh neodhalí podstatu toho, o čom sú. Kým nám Boh neodkryje závoj zo srdca, hľadíme na ne ako slepí.

Ešte raz - kto vám môže odhaliľ pravdy z Písma? Jedine Duch Svätý, nikto iný!
Isteže Ho môžete začuť aj v slovách kazateľov, ale potrebujete Ho započuť!!! A potrebujete veriť, že Boh hovoril k vám! Inak prijmete len literu, ktorá zabíja, lebo snažiac sa naplniť to slovo vlastnou silou, budete neustále padať a zlyhávať.

A toto nehovorím len pre "radových" kresťanov, ktorí zohrievajú lavice v zbore, to hovorím aj všetkým, ktorí sa považujú za vodcov, či sa už nazývajú pastormi, biskupmi, alebo pomocnými služobníkmi.

Uvedomte si, že Boh je zvrchovaný a On si má právo povolať koho On uzná za vhodné, aby prehovoril k zboru, či k celej cirkvi. Kto je človek, aby Mu kládol podmienky, koho si môže použiť a koho nie?
V Písme je X prípadov, kedy si použil ľudí, ktorí sami potrebovali nápravu... pozrite sa na sudcov, na kráľov... nejeden sudca, ktorý vyslobodil Izrael v srdci prechovával modlárstvo, ktoré potom vyšlo na povrch. Nejeden kráľ, ktorý nečinil to, čo páči Hospodinovi, bol použitý pri víťaznej bitke. Inokedy dokonca Boh povolal pohanského faraóna Necha, aby potrestal iný bezbožný národ a zbožný Joziáš sa mu hlúpo postavil o cesty. Zaplatil životom.

Cirkev sa upäla na ovocie tých, ktorí ju chcú kritizovať, ale autority samé vydávajú zväčša ovocie plné horkosti, neslobody a zneužitia moci. A to nehovorím o skrytých veciach, ktoré ukrývajú. Cirkev každého, kto povie čokoľvek, čo neladí jej svrbľavým ušiam, podrobí "osobnej prehliadke", kto to vlastne je, či vôbec má právo hovoriť. A ako by sme mali veriť, že Boh mu niečo povedal a povolal ho hovoriť iným? Určite by mu Boh najskôr povedal niečo o tom, ako je na tom on sám!

Ale POSOLSTVO (slovo) je dôležitejšie ako posol. Iba jediný posol bol dôležitý, ostatní majú iba Jeho poverenie (ak majú). Stará taktika tých, ktorí odmietajú preskúmať, čo produkujú svojim učením - zdehonestovať posla a nemusíme brať v potaz ani jeho posolstvo.
V čom sa odlišujeme od Židov v čase Kristovej pozemskej služby? Jeho volali zráč mäsa a pijan vína, priateľ skazených. Ožran, povedali by sme dnes. Kto chce psa biť, palicu si nájde. Ako reagovali, keď im zvestoval ten od narodenia slepý, ktorého Ježiš uzdravil? Celý si sa v hriechoch narodil a nás ideš poúčať?

V čom je to odlišné od toho, čo robí prevažná väčšina zbožne sa tváriacej cirkvi dnes???

KAŽDÝ kresťan má právo hovoriť do života cirkvi, pretože je súčasť cirkvi. Je úd tela. Boh ho prijal a cirkev ho chce odmietať? Čo iné robí, keď odmieta slová tých, ktorých nepovažuje za dosť svätých, aby ju naprávali? Veď čistota a posvätenie posla je medzi ním a Bohom, ak sa nepoddá, Pán si ho porieši. A keď vidíš v jeho živote niečo zlé, choď a umy mu nohy, nie hlavy umývaš. Ale neumlčuj ho len preto, že sa ti nepáči, čo hovorí. Ak zle hovorí, závráť ho V MOCI BOŽEJ, ale nevykrúcaj sa ľudskou úskočnosťou a chytráctvom. Neprekrucuj jeho slová, aby si ich mohol použiť proti nemu. Nech tvoje áno je áno a tvoje nie, nech je nie.

Nepochopte ma zle, neschvaľujem, aby tí, ktorých Boh posiela, neprinášali ovocie. Hovorím len, že Boh si naschvál niekedy použije slabého, ktorý prehráva svoje bitky, aby zahanbil tých, ktorí si myslia, že sú víťazi. Just a natruc všetkým pravoverným si povolá niekoho z galileji, v ktorého živote - podľa iných - nemôže byť ani štipka dobrého. A ono je - úprimné srdce.
Nebuďte hlúpi, počúvajte malých, počúvajte hriešnikov, počúvajte tých, ktorí vedia, že nie sú hodní svojho povolania. Ak nie milosť Božia, tak určite nič iné nie je tou správnou kvalifikáciou.

Ja viem, že prinášam súd. Vidím to na tom, ako jedni so mnou súhlasia a iní nie. A mnohí by mi asi radi povedali: kto si bez viny, hoď kameňom. Otrepaná pesnička tých, ktorí chcú umlčať kritiku. Poviem vám tajomstvo: ako je zármutok na smrť, je aj zármutok na život... poznáte to z 2. Korintským, všakže?
Nuž, a existuje aj súd na život a súd na smrť. V tej situácii, keď Pán povedal "kto je bez viny, nech prvý hodí kameňom", tí Židia chceli tú smilnicu ukameňovať, zabiť. To, čo chceli urobiť, bol súd na smrť.
Ale hádam každý kresťan, ktorý pozná aspoň trochu bližšie svojho Pána, už zažil, že Boh ho súdil. Súdil ťa na smrť, alebo na život? Súdil ťa tak, aby ťa odohnal od seba, alebo aby ťa pritiahol bližšie k sebe samému, k Životu?

A ak príde nejaký posol, ktorý prehovára nepríjemné slová, prečo má cirkev tendenciu správať sa ako svet a dehonestovať posla a hľadať iba ovocie jeho života, prečo sa tak malá časť cirkvi snaží rozonávať ovocie SLOVA, ktoré hovorí? Je to súd na smrť, alebo na život? (a zase: ak na smrť starého ja, tak na život nového stvorenia, nie?) Je to na slávu Boha, čo hovorí, alebo na slávu ľudí? Je to na pritiahnutie ľudí k Bohu, alebo na pritiahnutie ľudí k ľuďom? Vedie vás to k hľadaniu Božieho hlasu, alebo sa stavia človek za prostredníka?

Veď to vôbec nie je ťažké zistiť! Čo teda iné je zábranou, ak nie ľudská pýcha na to, čo vytvoril človek, akú organizáciu, aké fungujúce služby, akú charitu, aké chválospevy... ??

Možno sa zdá, že ja teraz umývam hlavy. Boh mi je svedkom, ako ma trápi, že musím písať, čo píšem. Kiežby radšej nikto nikdy takéto veci písať nemusel. Ale rozhliadnite sa po internete, koľko takých hlasov, ako ja, sa ozýva. S cirkvou nie je všetko v poriadku. A bolí ma, že to musím napísať tak - ako tomu verím - viem, že väčšina kresťanov tieto hlasy odmietne. Boh o tom už vopred vedel, a napísal o tom. Budem tomu venovať ďaľší článok.

Ale verím, že niektorí povstanú a prestanú byť spokojní s kompromisom. Že prestanú iba zohrievať lavice a prijmú svoj podiel zodpovednosti za to, ako dnes cirkev vyzerá. Jediné, čo cirkev dnes potrebuje, je pokánie.

Pretože Boh nikdy neprestal hovoriť. Ani vtedy, keď nás učili "nehovor, že "Boh mi povedal""! Nekričí, tichým hlasom si získava skrúšené srdcia. Moc nie je v hlasitosti. No ubezpečujem vás, že každý, kto sa nesnaží počuť Boží láskavý hlas, bude raz počuť Jeho majestátny výrok spôsobom, akým sa ho desili Izraelci. Verím, že aj to však bude ešte pre mnohých na život.

|I|I |I|I |||I|| II|| |II|| I|

Verte, že k vám Boh chce hovoriť a hovorí. Napnite uši svojho srdca a pýtajte sa Ho, aby vám dal rozpoznať Jeho nežný hlas. On vám nechce len zjavovať veľké teologické veci, On chce s vami žiť. Opája sa radosťou, keď môže s vami strávit čas, ktorý vôbec nemusí byť "zbožný". Túži byť s vami aj mimo zhromaždenia.

Poviem vám, pár zážitkov, ako ku mne Pán hovorí, a vôbec to nevyzerá ako "náboženský obrad".

Pred pár mesiacmi nám ušiel pes. Hravé a zvedavé šťeňa, sučka... a hlavne beagle. Tie sa rady túlavajú. Stopári... chytí vôňu a už ani hlavu nezdvihne... len ide a ide, kam ho zavedie. Nuž a niekto nechal bránu do dvora otvorenú dlhšie ako bolo vhodné... hľadali sme ju asi trištvrte hodinu po celej dedine. Nakoniec som zobral auto a najstaršieho syna, ktorému patrí, reku rýchlejšie obehneme celú dedinu. Ako sme tak išli jednou bočnou uličkou, odrazu červená na železničnom priecestí a závory začali pomaly klesať. Zvolal som na tú červenú na semafóre: no moja, ty si mi tu teraz chýbala.
A vtedy to prišlo... Pán sa ozval tichým hlasom: to ja som ťa zastavil, synak. Porozmýšľaj, čo robíš.
Hneď som vedel... nahlas som mu odpovedal: Hľadám Nelu, Pane a teraz vidím, že zase idem vpred svojimi silami. Ty vieš, kde je, Ty ju hľadať nemusíš. Prosím ťa, vráť nám ju...
Ani som nestihol poriadne dopovedať a už synátorovi zvonil mobil. Volali z domu: vráťte sa, už je u susedov...
So synom sme sa pozreli na seba a začali sme sa smiať a ďakovať Pánovi... naozaj má úžasný zmysel pre humor.

Prednedávnom zasa, viezol som manželku na aute. Podotýkam, že na jej aute, ktoré je živšie ako moje. Rýchlosti dodržiavam, nikdy sa nebojím, že by ma namerali (hoci nie vždy som bol taký, vďaka Pánovi, že ma zmenil). Ale ako sme sa s manželkou rozprávali, zabudol som, že sedím v jej aute a išiel som odrazu rýchlejšie, ako bolo v obci vhodné. Z ničoho nič!! naozaj akoby úplne náhodou, ma napadla myšlienka ako rýchlo asi idem a pri pohľade na tachometer vidiac 65km/h, som hneď ubral plyn... hovorím manželke, to tvoje auto je zradné... oproti prešli dve autá a hneď za nimi som zazrel policajný radar.
Hádajte, kto mi dal myšlienku, aby si som si skontroloval rýchlosť? Veeeľmi som ďakoval.. pri dnešných cenách pokút...

A podobné situácie s Pánom zažívam často. Inokedy ma z ničoho nič objíme a ja nemám šancu robiť nič iné... len v tom oblaku lásky a nehy plačem radosťou. Občas ma tak šťuchne aj v práci, a ja mám čo robiť, aby som sa Mu neoddal a nereval pred neveriacimi kolegami. On je proste úžasný, ako sa pripomenie, že je so mnou.

Pripadá vám to málo náboženské? Správne!!!
Vzťah s Ježišom vôbec nie je o náboženstve.

Vy nechcete zažívať s Ježišom viac ako doposiaľ? Viem, že túžite.
Veď o tom to je... keď budete rozoznávať Jeho hlas aj v bežných veciach každodenného života, budete Ho spoznávať viac a hlbšie. Nepočúvajte ľudí, ktorí vám hovoria "nehovor "Boh mi povedal"", ale učte sa rozpoznávať Jeho hlas tam, kde ste si až doteraz mysleli, že je to vaša intuícia, tam, kde ste kráčali vašou múdrosťou a silou... potom budete vedieť vetu "Boh mi povedal" používať správne a budete jasne vedieť, že Boh vám povedal.

A potom bude sláva za všetky tie dobré veci vo vašom živote daná naozaj Tomu, kto vám ich dáva a nebudete si myslieť, že ste ich dosiahli vlastným úsilím.
V skutočnosti je to totiž naopak: nie ľudia, ktorí hovoria "Boh mi povedal" sú na ceste k pýche, ale tí, ktorí neveria, že "Boh im povedal" sú odkázaní sami na svoje sily... a ak sa im darí, buduje to len ich pýchu.

(Zároveň však nepopieram, že človek, ktorý pyšný UŽ je, si svoje cesty a rozhodnutia vetou "Boh mi povedal" môže snažiť ospravedlňovať.)

|I|I |I|I |||I|| II|| |II|| I|

Medzi nami... nemám chuť o sebe tvrdiť, že ma poslal Boh. Jediné čo robím, je, že túžim vykričať do písmen to, čo trápi moje srdce. Nech rozsudzuje cirkev (nie autority, ale celá cirkev), čo je z Boha a čo nie... je nám daný Duch Svätý a Biblia. Každý znovuzrodený je pozvaný počuť a poznať Boží hlas. Súďte teda.