selah

Strata istoty ospravedlnenia rovnako suvisi s postojom sluzit, rozpisanom v druhom clanku. Totiz vedomie, ze sme spravodlivi nie vlastnou spravodlivostou, ale Jezisovou, nenaplna cloveka pychou, pretoze nie je na co byt pysny, ale pokorou. Clovek vedomy si daru spravodlivosti, sa nesnazi dokazovat svoju vlastnu spravodlivost svojimi dobrymi skutkami a svätym zivotom, a tym sa dokazat pred Bohom ako vyborny sluzobnik, ale jednoducho kracajuc v Jeho spravodlivosti kona skutky suc si neustale vedomy absencie vlastnych zasluh.

Co teda presne znamena, ze sme ospravedlneni?
Krestan je clovek, ktory uveril Bohu. Uveril, znamena, ze prijal Bozie slovo, ktore o nom hovori, ze je hriesny a zasluzi si trest smrti. Uveril Bozej laske, ktora vtelena v Jezisovi Kristovi sama niesla trest za nase hriechy.
Uveril, ze jeho spravodlivost je v skutocnosti nespravodliva a zrieknuc sa jej (a nesnaziac sa tak sam ospravedlnit svojou spravodlivostou) prijal Boziu spravodlivost.

V krizi Jezisa Krista sa zjavuje ovela viac ako "len" Bozia laska k hriesnikom. Krizom sa Boh dokazuje Sudcom, ktory hriech netoleruje ale sudi. Zjavuje svoju spravodlivost.
Zjavuje tiez ale nesmierne bohatstvo milosti, kedze Jezis nemal byt ten, kto mal byt odsudeny. On jediny si zasluzil zivot, vymenil ho ale za nasu smrt, aby sme my mohli byt vyslobodeni z moci smrti a mat zivot. Samozrejme, ze hovorime o vecnych pojmoch. Bozia milost vymenila nasu nespravodlivost za Jeho spravodlivost.

Niektori ludia si myslia, ze Boh jednoducho odpusta hriechy tym, ze sa tvari, ze neexistuju. To je velky omyl. Ani jeden hriech v dejinach nebol a nebude beztrestne prehliadnuty, v opacnom pripade by bol Boh nespravodlivy, napriklad k obetiam hriechov.

V Bohu sa dokonale snubi milost a sud, spravodlivost a odpustenie.

Nase hriechy su nam odpustene kvoli obeti Jezisa Krista na krizi. Po tom, co bolo zadostucinene spravodlivosti po pravnej stranke zakona, moze Boh prejavit svoju milost kazdemu cloveku, ktory uveril, ze ten trest na krizi patril jemu a 'prinesie' svoje hriechy ku krizu. To sa robi jedine a iba vierou. Boh kazdeho, kto takto cini pokanie, prijima a odpusta nase nepravosti.

Ale tu sa to nekonci. Boh nas nenechava napospas nasmu skazenemu ja. Hriech cloveka totiz nie je iba nieco, co clovek kona, hriech je cloveku jeho vlastnou prirodzenostou, s ktorou sa rodi. Zhresili sme v Adamovi, boli sme tam, takpovediac, s nim, v jeho bedrach. Uz pri narodeni sme boli hriesni, kazde miminko je hriesne.
Isteze nie skutkami, ale prirodzenostou. Ako je atramentu podstatou farba, tak stopa po nom nesie tuto farbu; obdobne tak skutky cloveka nesu pecat jeho hriesneho srdca. Preto Pismo hovori, ze niet spravodliveho ani jedneho.
Kazdemu dietatu je prirodzene neposluchat, to sa ucit nemusi.
A tak, ako rastie, jeho skutky, aj tie najlepsie, nesu pecat egoizmu, pychy a skazenosti.
Co by sa stalo, keby nam Boh iba odpustil nase predosle hriechy? Odiduc od Neho, zase by sme chodili v hriechoch poddani svojej prirodzenosti.

Lenze Boh nekonci tym, ze nam odpustil. Boh nepribil v Kristovi na kriz iba nase skutky, ale nase stare, skazene ja. Odsudil a potrestal hriech ako taky, ako princip, ako duchovnu moc, ako mocnost, ktora nas zotrocovala a drzala v moci smrti.

Ale kedze - s nasim suhlasom - vyrval staru prirodzenost z nas, vlozil namiesto nej nove srdce. Kristovo. Vlozil do nas Jeho Sväteho Ducha, a tak môzeme smelo vyznavat 'nezijem uz ja, ale zije vo mne Kristus'. Preto môzeme rozumiet Bozim tajomstvam a pocut Jeho hlas, pretoze mame Jeho mysel a ziveho ducha.

Co to ale presne znamena? Po tom, co sme prisli v pokani k Bohu, nepostavil nas do pozicie Adama, takpovediac na nulu, na zaciatok, ale umiestnil nas do Krista, konecneho vitaza, nase miesto je v ponebeskych oblastiach.

Ak by sme mali povedat 'chirurgickym' zargonom, co s nami Boh urobil, tak to bola nadprirodzena transplantacia jadra nasej duchovno-dusevno-telesnej bytosti, ktore biblia nazyva srdce. Nie je to ale fyzicky organ, nejedna sa o telesne srdce, ale o nasho ducha. Boh odstranil z bytosti cloveka stareho, hriesneho, mrtveho ducha, nasu prirodzenost a dal nam svojho Ducha, zivot sameho Krista, svoju prirodzenost.

Pravnicky, Boh iba neprehlasuje  hriesnika za ospravedlneneho, ale premeniac jadro jeho bytosti ho spravodlivym robi. Stare stvorenie pominulo, stvoril nove.
Ako prve stvorenie clovekom koncilo, nove nim zacina.

Preto nase ospravedlnenie nie je iba pravny vyrok nad kajucim sa nespravodlivym hriesnikom, ale jeho premena na spravodliveho.

A preco mame stale sklony padat do hriechu? Nie preto, ze sme boli od podstaty hriesni, ale preto, ze sme si na to zvykli, naucili sme sa to predtym a chodime podla nasich predchadzajucich skusenosti. Zvycajne je tomu tak preto, ze hoci ustami vyznavame nase ospravedlnenie, v hlbke neverime, ze sme spravodlivi a svati. Verime, ze zijeme my, a tak nedavame priestor Panovi v nas. Chceme zit my. To je ten problem.
Nie sme nauceni posluchat Ducha v nas a sluzit Mu, dokonca nase najcastejsie modlitby byvaju prosby, aby nam pomohol, uzdravil, potesil, naplnil... menej casto sa modlime sposobom 'Pane, co mam robit?' Prosime Ho, aby On konal v nasich zivotoch... to vsetko je OK, ale ked je toho nadmieru, dokazujeme tym v podstate, ze chceme, aby sluzil On nam.

Neverime totiz, ze sme naozaj spravodlivi a ze nam uz dal vsetko k tomu, aby sme zili dokonaly, absolutne sväty zivot. Prosime o vyslobodenie, a ono sa udialo uz pred 2000 rokmi.

Nasim problemom je nevera.

Ale ako uveria, ked im nikto nepovie? Lebo viera je z pocutia Bozieho slova.
Cirkev pravdu o hlbke a nemennosti spravodlivosti, ktora nam je darovana, dnes absentuje aj preto, ze o tom malokto kaze. Ani mnohi kazatelia tomu totiz neveria, preto to nekazu.

Cirkev vo vseobecnosti velmi malo pozna svojho Pana, ani zdaleka nechapeme, co za bohatstva nam v Kristovi dal a neverime mnohemu, co Boh prehlasuje za realitu v nasom zivote.

Nasim problemom je nevera.

Ale mam velku nadej, ze v blizkej dobe sa Pan da spoznat omnoho viac, ako doteraz. On nas nenecha tapat a bludit v tme lzi. Aj ked to malo svoj vyznam. Jednak odhalit srdcia mnohych a jednak pokorit nas, aby sme uz viac nedufali v seba.