selah

Vodič hľadal prvú príležitosť, keď by ma mohol predbehnúť. Keďže som ja išiel 90km/h, zákonite musel porušiť najvyššiu povolenú rýchlosť. Vtom išlo oproti nám policajné auto s radarom.... a krátko na to, ma to vodič obehol. Pri predbiehaní sme si všimli, že sú to naši. Braček a sestrička v Kristu, rodinka, ktorá sa tiež vybrala na to isté stretnutie.

V mojom vnútri sa začala odohrávať zaujímavá konverzácia mojich vlastných myšlienok s Pánom...

- „Takže Boh si použil moju disciplínu, že som dodržal predpisy, na to, aby ochránil môjho bračeka od pokuty? Prečo ja mám dodržiavať predpisy a on nemusí...“

- „Čo teba do neho? Vieš, čo chcem od teba, ty nepotrebuješ porušovať predpisy, už som ťa v tom zmenil, ty si už od toho slobodný.“

Mal pravdu. Ani ma to vlastne nelákalo. Niekoľko rokov Boh dosť razantne, bolestivo a trpezlivo menil môj spôsob šoférovania. Veľmi som mu za to vďačný. Len som sa zamýšľal nad tým, prečo ja som mal túžbu v tomto robiť Pánovi radosť a môj braček sa hral na Schumachera. Prečo to jemu Pán toleruje?

Za pár minút sme dorazili do spomínaného mesta. Svetlá križovatiek hrali pre mňa. Odrazu som bol hneď za ním a na ďaľšej križovatke sa mi dokonca podarilo zaradiť sa do súbežného pruhu rovno po jeho boku. Zase som veľmi zreteľne počul vo svojom vnútri svoje myšlienky:

- „Boh je spravodlivý! Teraz sa ukáže, že Boh požehná mňa, ktorý som poslúchal, keď ho na križovatke predbehnem a prídem k miestu, kde sa koná zhromaždenie prvý!“

Výjazd z križovatky som mal naozaj lepší, zakrátko bol ďaleko za mnou... lenže... z nepochopiteľného dôvodu som prebehol okolo odbočky, kam som mal odbočiť. Keď som si to všimol, dupol som na brzdu a ihneď sa otáčal. Naštastie nič nešlo ani oproti, ani za mnou.

Možno to ešte stihnem...

Ako som sa tak otáčal, zrazu šupa. Nabehol som pravým predným kolesom na pomerne vysoký obrubník. Cítil som, že to bolo trochu viac ako len neškodné ťuknutie napriek tomu, že som vôbec nešiel rýchlo. Samozrejme, že môj braček už dávno odbočil...

- „Prečo? Nezaslúžil som si byť prvý? Veď ja som bol ten poslušný! On by si zaslúžil tú pokutu, od ktorej som ho ja ochránil!“ Nahnevaný som bol akurát sám na seba. Hnev sa ale čoskoro zmenil na zármutok, keď sme pri budove zhromaždenia vystúpili a ja som si poobzeral pokrívaný disk kolesa.

Chvály na stretnutí boli úžasné. Boh sa prejavoval a dotýkal ľudí. Aj mňa. Stále vo mne rezonovala otázka „prečo“, ale chcel som podísť bližšie k Nemu nehľadiac na to, ako sa cítim. Jeho milosť mi prejavil veľmi rýchlo... povedal len „pýcha“.

Jasné, pýcha. Ako som mohol v priebehu tak krátkych minúť padnúť tak hlboko? Odpusti mi, Pane môj! Prepáč, že som prestal hladieť na teba a sústredil som sa na poklesky iného. Prepáč, že som stiahol spred očí milosť, ktorú preukazuješ mne napriek mojim pádom.

Zase raz... zase som zabudol na takú jednoduchú vec, ktorú poznám tak dlho. Čo mňa do bratových pádov, aby som ho súdil svojim súdom, keď Boh mu zhovieva. Veď príde čas, keď si ho poučí. A ak nemám srdce dosť naplnené láskou bez štipky horkosti, nie som ten správny, kto by ho mal napomínať. (Isteže máme právo súdiť a napomínať sa navzájom, ale dôležité je, aby sme mali slobodné srdce od každej horkosti, ľudského súdu a naplnené láskou, aby naše napomenutie bolo motivované Božou láskou k získaniu ľudí pre väčšie posvätenie, a nie dokázaním človeku, že je mimo.)

Počas chvál zo mňa všetko opadlo. Tešil som sa z Boha, aký je múdry ako mu veľmi záleží, aby som bol pokorný a krotký srdcom. Po chválach prišiel ku mne iný braček a objal ma. Držal ma v objatí asi celých 5 minút. Boh mi prejavoval, že som neustále v Jeho náručí.

A keď to povedal, riekol mu: Poď za mnou! A Peter obrátiac sa videl učeníka, ktorého miloval Ježiš, že ide za ním, ktorý sa to aj pri večeri bol privinul k jeho hrudi a povedal: Pane, ktorý je to, ktorý ťa zradí? Keď toho videl Peter, povedal Ježišovi: Pane, a tento čo? A Ježiš mu povedal: Ak chcem, aby zostal, dokiaľ neprijdem, čo tebe do toho? Ty poď za mnou! (Jn 21.19b-22)

Niekedy sme veľmi rýchli v tom, ako zmýšľame o iných bratoch a sestrách a o ich vzťahu s Pánom. Ale Pán hovorí jednoduché: „Čo teba do neho? Ty poď za mnou“.

Viete čo najviac môžeme dať jeden druhému? Dobrý príklad.

Život naplnený Kristovým srdcom a Božou mocou. Ľudia okolo nás budú menení častokrát bez toho, aby sme museli čo i len ústa otvoriť.

Tento článok som zaradil medzi pravdy, ktoré cirkev (takmer) stratila z toho dôvodu, že v cirkvi je podľa mňa príliš časté napomínanie plné ľudského súdu, snaha o zmenu ľudí prostredníctvom kázní, a pritom častokrát chýba úzky vzájomný vzťah dotknutých strán...a... chýba medzi nami sloboda.

Dajte ľuďom slobodu... hoci aj hrešiť.

Na druhej strane, v cirkvi funguje popri prehnanej kontrole života ľudí aj filozofia nevmiešavania sa do cudzích záležitostí, pričom som presvedčený, že tieto dve veci fungujú úplne opačne, ako by mali.

Častokrát práve vtedy, keď by človek potreboval starostlivosť iných, je ponechaný napospas vlastným problémom a vtedy, keď sú veci medzi človekom a Pánom, bývajú spoluveriaci rýchli s riešením typu „si zrelý na pokánie“.

Verím, že hlavný dôvod, prečo sa tieto veci v cirkvi dejú, je to, že cirkev nepozná dostatočne svojho Pána, a to, prečo Ho nepozná poriadne, má ako jednu z hlavných príčin fakt, že v cirkvi nefungujú služobnosti podľa biblických princípov. Viac o tom už v ďaľšom článku.