selah

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Pravdy, ktoré cirkev (takmer) stratila, 4.1. Čo je cirkev

Vyzerá to, že sa idem opakovať. No Pán mi ukázal niekoľko vecí, ktoré mnohí z tých, čo sa počítajú medzi kresťanov, nepoznajú, tak som sa rozhodol napísať zopár krátkych pojednaní o elementárnych veciach. Čosi ako "Zúž svoju cestu". Táto časť je označená 4.1, lebo de facto patrí pod časť 4. Asi som sa nevyjadril dosť jasne predtým.

Azda všetci ľudia, kresťania aj nekresťania, veriaci i neveriaci, vedia, že v kresťanskom vierovyznaní funguje nemálo denominácii, to jest skupín, ktoré sa nazývajú cirkvami.

Mnohým ľuďom je tiež známy fakt, že Biblia jasne hovorí, že Ježiš má len jednu nevestu, jeden vyvolený národ, jednu cirkev.

O tom, ako je to s pohanmi a so Židmi a kto je vyvolený národ, budem písať neskôr. Teraz sa chcem venovať výlučne definovaniu toho, čo je cirkev. Nechcem vás ani zaťažovať faktami, o pôvode slov, snáď len krátko, že slovo cirkev má pôvod v slove cirkus. Slovo cirkus znamená nosný oblúk (v rímskej architektúre), ktorý sa stavia na dvoch stĺpoch (symbolika zákona a milosti, alebo Starej a Novej zmluvy), pri jeho stavbe je podopieraný drevom (symbolika Pánovho kríža) a zakončený je základným kameňom, takzvanou hlavou, alebo korunou, čo je kameň, ktorý sa postaví navrch, do stredu oblúka a nesie celú statiku oblúka pričom váha spočíva na oboch stĺpoch.

V dnešnej dobe sa však cirkev - ako to jeden nemenovaný brat pekne vyjadril - sa cirkev častokrát podobá skôr na ten svetský cirkus. Aj v tomto prípade funguje symbolika, aj keď cynicky humorná, ale výstižná.

Pozrime sa ale na cirkev očami sveta. Čo vidí. Vidí desiatky, možno stovky skupín, z ktorých každá sama seba označuje za cirkev, pričom rozdiely v učení sú častokrát tak grandiózne, že si často navzájom protirečia a odporujú. Rovnako ani žiadne ekumenické hnutie do toho nemôže vniesť jednotu, pretože rozdiely vo vierouke sú v základných veciach. Logicky niektorá zo strán sa musí vzdať toho, čo prezentuje ako základné kamene svojej viery, ale kedže to žiadna zatiaľ nespravila (ani z dôvodu straty identity nespraví), ekumenické hnutie je v skutočnosti len čosi ako nový pekný náter na stene, ktorá pozostáva len z pri sebe priložených a neprepojených rôznych stavebných materiálov. Viete čo sa stane? Pri prvom záchveve podložia ostane z celistvosti náteru minulosť a opäť sa ukáže, že dané stavebné materiály sú nezlúčiteľné.

RKC (rímsko katolícka cirkev), ECAV (evanjelická cirkev auburgského vyznania - luteráni), pravoslávni, reformovaní - kalvinisti, CB (cirkev bratská), BJB (bratská jednota baptistov), AC (apoštolská cirkev), a mnohí, mnohí iní... dovolím si na tomto mieste - hoci niektorí budú protestovať - vymenovať napríklad aj svedkov jehovových, mormónov alebo unitárov (branhamisti alebo hnutie Only Jesus). Prečo? Pretože všetci títo, všetky tieto skupiny - a ešte aj mnohé iné - o sebe tvrdia, že sú kresťanské. Dokonca mnohé z nich tvrdia, že iba oni majú správne učenie, iba oni majú právo (alebo vedia správne) vykladať Bibliu, iba ich kňazom sú dané akési privilégia udeľovať Božiu milosť, či byť jej sprostredkovateľom. Nemýľte sa, nájdu sa aj v AC starší, ktorí nedokážu pripustiť, že by nemali pravdu.

Ani jedna denominácia však nie je tá pravá. Ani jedna. Ježiš nedal svojej cirkvi žiadny prívlastok okrem MOJA. Tak ktorá je to tá JEHO?

Do každej zo spomínaných (i nemenovaných) denominácii chodia ľudia. A nemýľte sa, nielen veriaci. Pomer kresťania/nekresťania je určite rôzny v jednotlivých skupinách, ale príslušenstvo k niektorému spoločenstvu ešte z človeka nerobí kresťana. Viete, aj Písmo hovorí, že aj démoni veria, že Boh je...

Veriť, že Boh je, ešte nikoho nespravilo kresťanom. Aj mohamedáni veria, že Boh je. Dokonca ani veriť, že Ježiš Kristus je Boží Syn, Boh sám, ani to nestačí ústami proklamovať, ani to z nikoho nerobí kresťana. Pán nás učil, že stromy poznať po ovocí, či je planý alebo dobrý. Vzhľadom na to napr. mnohí pápeži reprezentovali skôr diabla, než Boha na zemi. A v každej denominácii sa nájdu rôzne kvietka...

Tak potom ktorá je to tá pravá cirkev, ktorá je tá Ježišova?

Neviem ako vy, ale ja ju vidím všade, aj keď je neviditeľná. Potrebujeme si zložiť ľudské okuliare, ktoré rady škatuľkujú veci a odrazu sa rozvidnie... cirkev je neviditeľná pre definície sveta, pre svetské možnosti kategorizácie. Nenesie žiadne meno, aké si dávajú tie ľudské organizácie. Nemá stanovy, nemá budovy, nikto zo štátnych úradníkov ju nemôže ohraničiť, hoci vedia, že je tu, nikto nevie, kde začína a kde končí.

Cirkev nie je nejakými predpismi zadefinované spoločenstvo, ku ktorého príslušnosti sa hlásia sympatizanti.

Cirkev je rodina vykúpených krvou Baránka. Sú to jednotlivci. Jeden každý sám o sebe. Jeden chodí do AC, iný do RKC, tretí navštevuje stretnutia ECAV, atď. Teraz ma neberte za slovo, že v každej denominácii je ich len po jednom... jasné že viac, myslím to  obrazne. Keď budete stáť alebo sedieť v nedeľu v zhromaždení alebo v kostole, poobzerajte sa vôkol seba a pomyslite si: niektorí z týchto sú kresťania... a niektorí asi nie... niektorí patria do Ježišovej cirkvi... a niektorí asi nie... otázka je, či ty si kresťan.

Podľa čoho je určené, kto áno a kto nie? Veď sme už povedali, že "veria" všetci...

Alebo nie je viera ako viera. Aj to môže byť.

Biblia, Božie slovo, hovorí tvrdú vec: nie všetci ľudia na zemi sú Božie deti (Jn 1.12; Rim 9.6-8). Isteže všetci sme Božie stvorenia, ale nie všetci deti. Je rozdiel medzi stoličkou, ktorá je stolárovým dielom a jeho vlastným dieťaťom.

Deťmi Božími sú tí, ktorí prijali Ježiša za svojho Spasiteľa, záchrancu a prestali sa snažiť dosiahnuť spasenie vlastnými silami a vlastnou spravodlivosťou (Rim 10.2-3). Mnoho veriacich ľudí sa snaží zaslúžiť si spasenie dobrými skutkami, dodržiavaním náboženských predpisov, uctievaním všeličoho možného, čo by im pomohlo dostať vstupenku do neba. Lenže Ježiš povedal, že brána do Božieho kráľovstva je úzka. Že iba On sám je tou cestou, ktorou sa dá dostať k Otcovi (Jn 14.6). Nijak inak.

Kto chce vstúpiť, všetko musí zanechať za sebou. Všetky svoje snahy o dobrý život ako aj všetky náboženské supersviatosti. Tadiaľ cesta nevedie.

K Bohu sa ide inou cestou – skrze pravdu a prostredníctvom Ducha Svätého (Jn 4.23-24). A pravda je Ježiš.

Každý, kto si chce k tomu čokoľvek pridať, zblúdil (2Jn 1.9).

Keď človek takto predstúpi pred Boha a uverí, že Ježiš umieral za jeho hriechy, všetko, čo potrebuje, je úprimne Mu vyznať svoje hriechy, z ktorých ho Duch Boží usvedčuje, poprosiť o odpustenie a odovzdať Ježišovi vládu nad svojim životom. Prečo treba urobiť aj toto posledné? Pretože ak verím, že zomieral za moje hriechy, tak to znamená, že už nemám právo žiť. Ak zomieral za moje hriechy, neviem žiť tak, ako mám, nech sa ako snažím, nikdy nebudem dosť dobrý pre nebo.

V skutočnosti v tom, keď sa staneme Ježišovými otrokmi, je paradoxne sloboda. Sloboda od vecí starého života, ktoré nás ubíjali a viedli do smrti. Do večnej smrti v ohnivom jazere.

Človeku, ktorý takto prichádza k Bohu, Boh dáva milosť jedným špecifickým zázrakom – dáva mu nový život, v špinavých útrobách ľudskej duše sa narodí Kristus. Už chápete ten obraz, prečo sa musel narodiť v zasmradenej a zvieracími výkalmi znečistenej maštali? Človek sa znova narodil. Presne o tomto hovoril Pán Ježiš Nikodémovi (Jn 3.1-10). Presne o tom hovorí Ján na začiatku svojho evanjelia (Jn 1.12-13).

Ľudia, ktorí sa narodili z Boha. Nie sú z tohto sveta, sú z Boha (Jn 15.19; Jn 17.14-16), ich domovina je v nebi (Fil 3.20). Ale svet ich nemôže rozoznať, rovnako ako nevedel spoznať vteleného Boha, keď sa prechádzal medzi nimi. Iba oni sa poznajú navzájom medzi sebou. Ak sa aj stretnú dvaja, čo sa predtým nepoznali, spravidla zakrátko o sebe vedia, že sú rodina, pokrvní príbuzní v krvi Kristovej. Biblia výslovne hovorí, že kto z ľudí nemá v sebe Svätého Ducha, nepatrí Ježišovi, nie je Kristov a teda nie je kresťan (Rim 8.9), hoci sa môže z celej sily búšiť do hrude, že je a žiť sebekrajší život.

Títo praví, znovuzrodení kresťania sú jediným chrámom Božím postaveným zo živých kameňov (2Kor 6.16; Ef 2.19-22). To, čo ľudia zo sveta nazývajú chrámami, sú len kamene, ktoré budú zrúcané.

A prečo potom praví kresťania zostávajú v tých všetkých rozličných „kresťanských“ denomináciách napriek tomu, že sú bratia a sestry? Pre rôznu úroveň poznania Božích tajomstiev, ktoré im Pán postupne zjavuje. Pavol píše, že niektorí sú zvyknutí na modlárske spôsoby, pretože tak boli naučení a ich viera je ešte slabá, aby uverili Božiemu zjaveniu o tom (1Kor 8.7). Napriek tomu patria Pánovi a On sám si ich povedie k lepšiemu poznaniu Jeho samého a vyvedie z bludných učení. On sám každému z nich povie „vyjdite z bludných siekt“ (Jer 51.45; Zj 18.4) rovnako, ako to osobne povedal Lótovi v Sodome.

Iným sa zasa dostalo zjavení mnoho, ale ich charakter ešte nebol dosť premenený, aby Božia láska, ktorá prijíma aj hriešnikov bez podmienok, mohla skrze nich vytrysknúť slobodne, tak sa podujali všetkých bludárov naprávať. V skutočnosti sa správajú, akoby nevedeli, čieho sú Ducha (Lk 9.51-56). Majú záľubu vo svojom veľkom poznaní Božích právd, čo ich len nadúva (1Kor 8.1), než aby sa ujímali slabých vo viere bezpodmiečným prijatím v láske (Rim 14.1). Som smutný z toho, že to väčšinou prináša celej Božej cirkvi viac rozdelenia než požehnania, viac zatvrdených sŕdc, než ľudí ochotných hľadať. Poznaním, ktoré kto dostal od Boha, ešte nikto nikoho nepresvedčil, ale láskou ho môže získať pre hľadanie Boha. Každý jeden kresťan potrebuje žiť z priamych zjavení Pánových, nie z toho, čo ho naučia ľudia.

Falošní kresťania lipnú na forme zboru, na učení, argumentoch potvrdzujúcich ich výklad, nemôžu vystáť slobodu Božích detí, ktoré túžia kráčať bez hraníc za milovaným Pánom. Prečo? Pretože milujú moc, chcú mať Boha pod kontrolou a pokiaľ sa jedná o zborové autority, túžia mať pod kontrolou aj ľudí.

Smutné je, že aj mnohí praví kresťania sa vydali touto cestou, obzvlášť cirkevné autority. Pred láskou k ľuďom uprednostnili poriadok v zbore a začali sa nadúvať vo svojom postavení, a nárokujú si rozsudzovať, čo je z Boha a čo nie. Zblúdili aj vďaka tomu, že prestali kráčať vierou a žiť z osobných zjavení a priklonili sa k vykladaniu Biblie ľudským rozumom, čo Písmo výslovne odopiera (2Pt 1.20-21). Odložili Boha na vedľajšiu koľaj.

Nebojím sa o ich večný život, avšak som smutný z bolestivých lámaní, ktorými budú musieť prejsť, aby si ich Pán upratal na cestu, ktorou majú ísť. Takto však len prispievajú k rozdeľovaniu toho, čo sa pýši prívlastkom kresťanstvo. Stavajú babylonské veže, aby sa dokázali, aká veľká je ich denominácia, a preto Boh dodnes mätie jazyk vlastným súrodencom, aby žiadna supercirkev nestála. Preto si častokrát ani praví kresťania medzi sebou nerozumejú.

Ale Pán blízko, a prv, než bude súdiť svet, začne od svojho domu a zatrasie všetkým, aby ostalo stáť len to neotrasiteľné, Božie (Zid 12.26-28).

|I|I |I|I |||I| II|| |II|| I|


Pravdy, ktoré cirkev (takmer) stratila | stály odkaz

Komentáre

Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014