... na tretí deň mojich modlitieb a pôstu som sa prechádzal po byte a v kuchyni som podišiel k oknu. Vonku zúril nečas, bolo riadne krupobitie. Už niekoľko dní bolo sychravo. Nič povzbudivé.
Rovno tam pod oknom som si kľakol, sklonil hlavu a chválil Boha za to, že On vie, čo potrebuje pôda.
Vtedy zaznelo ku mne slovo doslova z neba, zreteľne ako nikdy predtým: "Čo vidíš?" Zdvihol som hlavu a pozrel von oknom. Na moje prekvapenie svietilo slnko. Odpovedal som: " Slnko, Pane." Krupobitie bolo preč, svietilo slniečko v plnej sile.
Opäť zaznel hlas: "To slnko som dal na nebo teraz len kvôli tebe!"
Zháčil som sa, čo to počúvam za hlas, myslel som si, že je to snáď moja vlastná pýcha alebo sám diabol hovorí ku mne... odmietol som uveriť, že to slnko na nebi by Boh dal len pre mňa. Musel som bojovať s toľkou pýchou. To si nemôžem namýšľať, takéto veci.
Ale Boh prehovoril zase a tentoraz bol riadne rozhorčený: "Svojho Syna som poslal kvôli tebe na kríž! A o čo je On viac ako slnko, ktoré je len stvorenie?!"
Premkla ma hanba, bázeň, úcta a radosť zároveň. Hneď som prosil o odpustenie, že som nechcel veriť. A poznanie, ako veľmi a osobne ma Boh miluje, sa mi rozlievalo v srdci ako rieka plná pokoja.
A pochopil som, že keď bude treba, Boh urobí pre mňa aj zázraky.
Komentáre