selah

Nezabudnem, ako som sa cítil ako kráľovské dieťa, keď som na jednej veľkej lodi prišiel z kajuty na raňajky a švédske stoly sa prehýbali dobrotami od kaviáru a údeného lososa počnúc, cez ovocné šťavy z čerstvého ovocia a najrôznejšie druhy syrov, šuniek a iných dobrôt, až po pečené klobásy a vajíčka na mäkko. Nadchýnalo ma to a bol som vďačný za možnosť okúsiť hojnosť.

Včera som sa vrátil zo služobnej cesty u našich západných susedov, a táto bola iná. Úplne iná. Ale nie tým, čo som tam mal k dispozícii.
Termín jednania som párkrát odložil kvôli tomu, že z našej firmy nikto nemal zrovna v tej dobe žiadne rokovanie v danej oblasti, až som napokon povedal šéfovi, že to už odkladať nebudem, veci treba riešiť. A tak, keďže som mal ísť sám, ostávalo mi cestovať hromadnou verejnou dopravou, služobné auto mi nedajú vraj. Ja na to: a pýtal som ho azda?
Šok. Viacerí vo firme nechápali – ešte nikto nešiel na služobku autobusom. No jéjdanenky, nevídali.

Tak som si vybral termín, v pondelok cestujem, v utorok a v stredu budeme mať rokovanie a vo štvrtok pocestujem domov. Dohodnuté. Tak som si pozisťoval autobusy.

Lenže to som ešte nevedel, ako sa o mňa postará môj dobrý Pán. Akože úplnou náhodou (náhody neexistujú, pamätajte na to!) vysvitlo, že ďalší dvaja kolegovia, jeden dokonca z našej kancelárie tiež cestujú do Čiech, i keď inde, ale rozhodli sa, že ma môžu vziať pred Prahu, do Kolína. Super!
Pán sa postaral.

Z Kolína to je už len 3 hodinky vlakom. Stretol som zaujímavých ľudí, tak aspoň bola zábava. A malá Káča bola riadne šidlo, aj na stolíku v kupé sedela, dobre že na poličky nad sedadlami nevyliezla.

Hotel bol ako z rozprávky. Môj šéf, keď sa dozvedel, kde budem bývať, ostal mierne zaskočený, lebo naše šefstvo tam nocuje, keď chodí po jednaniach. :)

Ako som tak sedel v obývačke apartmánu rozvalený na gauči a pozeral na jeden z televízorov (vypnutý, nemal som chuť si kaziť kľud), prišlo mi na um, že mi to nič nehovorí. Ani tie raňajky podobné tým na lodi, ani ten prepych dvojizbového apartmá s kúpeľnou s veľkou vaňou a všakovakými spa serepetičkami, bielymi froté papučami zaliatymi vo fólii - na jedno použitie, bielučkým županom a darčekovým perom ako pozornosť hosťovi. Vedel som, že som od toho slobodný. Úžasné.
Oveľa radšej by som bol v prírode pod stanom.

Na raňajky som si dal to, na čo som mal chuť a nemal som potrebu ochutnávať všetko len preto, že je to zadarmo. Druhé ráno som si dal obyčajné párky. Jednoducho som mal na ne chuť. Sorry, ja som chlapec z dediny.

Na recepcii som si kúpil lístky na MHD, čím som spôsobil ďalší šok kolegom vo firme, kde som mal rokovanie. Ešte nikto neprišiel na jednanie električkou. Nie?!
A toľko ľudí ráno z MHD išlo predsa do ich firmy... hm... tak som divný, no a? To som si mal taxík vziať?

Ale najväčší šok čakal mňa.

V stredu ráno som sa zbalil, lebo izbu som mal odovzdať a presťahovať sa kvôli nejakej rezervácii do druhého hotela. Niekoho by to asi nahnevalo, ja som bol vďačný, že sa Pán stará, predsa len budem mať strechu nad hlavou. Vedel som o tom už doma, hotel sa za to veľmi ospravedlňoval. V pohode, také neriešim. Aj tak mám len jednu tašku.

Keď som sa balil, mal som chuť vziať tie mäkkučké papuče, veď po dome sa hodia, znosím, aj tie spa šampóniky pre manželku, voňajú skvelo, a to pero zoberiem niektorému zo synov, alebo si ho nechám, viem ako sem tam pokukujem po šéfstve, aké zase má kto odkiaľ pero. Ts ts, niekto nemusí ani kupovať. Hehehe.
Teraz budem mať aj ja.

Ale keď som vzal to pero do ruky, uvidel som tu úplne inak. Ja to nepotrebujem. Ja si nemusím urvať svoj kus koláča z tohto sveta. Som od toho naozaj slobodný.
Uvedomil som si, že ja, ako kráľovské dieťa, nemusím zhŕňať. Prečo ma na moment zachvátilo to pokušenie? Neviem.

Ale rozostrela sa v mojom srdci hlboká radosť. Radosť nad tým, že Boh dá všetko, čo potrebujem bez toho, aby som si ja musel hľadať zdroje, aby som sa ja musel namáhať, aby som si musel brať, čo mi ponúka svet. Aj keď zadarmo.

A nech si myslia, že som nevedel, že je to pre hostí. Je mi to jedno.

Pred obedom druhého rokovacieho dňa, keď sme skončili jednania, niesol som zápis z jednania na podpis zúčastneným, stretol som na chodbe kolegu od nás z firmy.
- Ná vitaj, a ty tu čo robíš?
- Ále, neplánovane sme sem potrebovali...
- Koľkí ste? Dokedy ste?
- Zachvíľu končíme a ideme domov. Včera sme prišli.
- Máte miesto? Ja som už skončil, môžem ísť s vami, aspoň ušetrím zajtrajší deň.
- Dvaja, jasné, vezmeme ťa.

Heh, že neplánovane. Keby vedel, že to Pán naplánoval, aby zabezpečil limuzínu pre svoje dieťa na odvoz domov až pred dom. Nádhera. Úplne som bol nadšený a zošokovaný zároveň. Úžasné.

Úplný šok prišiel vtedy, keď som zistil, že bývali v tom istom hoteli, nestretli sme sa ani večer, ani pri raňajkách. Sranda. Pán ma naozaj zmysel pre humor.

Viete, rozmýšľam nad tým, že ak by som si vzal tie veci, ktoré si iní hostia vezmú, veď aj sú pre nich pripravené, možno by mi Pán nedal tú milosť stretnúť sa s tým kolegom na chodbe a nechal by ma naozaj cestovať domov autobusom na druhý deň. Možno nie, môj Pán ma nemiluje preto, aký som a čo robím, ale je možné, že áno, pretože by som tým len dokázal, že v skutočnosti nie som slobodný od blahobytu tohto sveta a potreboval by som ešte trochu pocvičiť v skromnosti. Napríklad tým, že pocestujem verejnou hromadnou prepravou. Hehehe.

Nemyslím si, že som super skromný, to vôbec nie. Ale už viem, že toto tu, nie je môj domov.
A tiež tu nie som na to, aby som len prechádzal.
Boh ma tu nemusel už nechať na tejto zemi, som spasený, Ježiš Kristus ma výkupil. Mohol ma hneď vziať k sebe, ako toho lotra z kríža.
Ale nechal ma tu, aby som Mu poslúžil ako lampa, ako svietidlo, lucerna, a Jeho Duch vo mne aby svietil iným na cestu k Nemu.
Na to som tu. A nie aby som sa vyžíval v tom, čo poskytuje svet.

A ja som veľmi rád, že mi to doplo.