selah

Som zúrivec. V posledných dňoch mám problém so svojím hnevom. Vôbec ho neviem zvládať. Teda vôbec... no... proste zriedkakedy. Je mi ľúto mojich blízkych, ktorí so mnou žijú. Včera som priviedol k slzám polovicu osadenstva v dome, dokonca aj svokru, ktorá bola u nás na návšteve. Neviem čo so sebou, sú chvíle, keď by som sa najradšej picol. Keď by som najradšej ušiel. A v tom mám vynikajúcu a dlhoročnú prax, ako ste už čítali v mojom príbehu o manželstve.
Dnes večer sme ležali nasáčkovaní všetci pred telkou, ja s manželkou a všetky tri deti a pozerali sme Modré z neba. Nepozerávame to často, ale pritrafilo sa... až teda na dcérku, o nej sa nedá povedať, že ležala vedľa nás. Naša malá je ako živé striebro, je živšia ako obaja chalani dokopy. Bľaboce a rozpráva, tancuje a skáče. Niekoľkokrát sme s ňou skúšali urobiť test, či dokáže mlčať 5 minút. Ešte sa jej nepodarilo. Ak teda nerátam čas, keď spí. Tak aj teraz... rozprávala a rozprávala a samozrejme, že televízor nebolo cez ten jej spevavý a prenikavý hlas ani poriadne počuť. Mňa ale zaujal príbeh, ktorý tam dávali, tak som jej povedal, nech je potichšie, keď rozprávala niečo mamine. O necelú minútu jej rovnaké slová zopakovala manželka. O ďaľšiu necelú minútu som už nevydržal a vybuchol. Malá mala plač na krajíčku. Okamžite som stíšil o 80 decibelov hlas a čo najpokojnejším tónom sa jej snažil vysvetliť, wo co go.
Korčuľoval som na hrane noža. Rozplače sa, alebo nie? Vedel som, že som prestrelil.

Čo robiť v takej situácii? Okamžite ma zaplavil pocit totálnej neschopnosti, čo som to ja za arogantné teľa a zároveň myšlienka na to, ako to vyriešiť... útek! Keď odídem z miestnosti a zapnem si druhú telku, budú mať odo mňa pokoj. Už nebude nikoho, kto by im ubližoval. Zaslúžili by si mať pokoj a ja im ho neviem dať. Nie teraz. Práve ja im škodím svojím hnevom, ktorý neviem ovládať. Vtedy mi ale v srdci zazneli slová: "práve teraz je potrebné, aby si zostal." Vedel som, že je to pravda. Zostal som, zavolal som malú medzi nás a privinul ju v náručí. O chvíľu bol pokoj. A o ďaľšiu chvíľu, keď ju manželka dávala spať a ľahla si k nej do postele, nasúkal som sa k nim aj ja. A robil som si srandu, že zavoláme do tej malej postele ešte aj chalanov, veď sa zmestíme... smiali sme sa pri predstave komu kde bude trčať ruka, komu noha do brady druhého...

V ten moment, keď som zavrhol útek, vedel som, že musím dnes písať. O útekoch mužov.
O mužoch, ktorí nezvládajú situácie a útek sa zdá byť riešením. O mužoch, ktorí denne kapitulujú vo svojich bojoch. O mužoch, ktorých srdce je na úteku, pretože sa bojí, že nemajú na to. O tom, ako my muži, utekáme od ľudí, ktorí nás potrebujú, len preto, že ich potreby sú tak veľké. Bojíme sa, že nás to bude stáť všetko a my nemáme čo dať.
Utekáme práve vo chvíľach, keď ženské alebo detské srdcia kričia za nami: nechoď preč, potrebujem, aby si tu bol, aby som bola v bezpečí. Neveríme, že s nami sú v bezpečí.

Utekáme pred naším povolaním byť mužmi do práce, do krčmy, do samoty, do športu, do ticha. Koľko žien je týraných doma tichom a nezáujmom svojich mužov... A to nie je preto, že by ich mužovia nemilovali, ale že sú na úteku.
Rozumejte ma správne. Nehovorím, že pracovať je zlé, alebo ísť na pár pív s inými mužmi, alebo si zašportovať. Ide tu o to, že sa to pre nás stáva zámienkou na útek a útočiskom, kde sa môžeme skrývať.

Pozrite sa do sveta... čo myslíte, prečo toľko mužov sedí každý deň v krčmách? Pretože sú na úteku. A nechali doma svoje rodiny, aby sa tie museli popasovať s problémami, ktoré sme mali riešiť my. Možno sme niektoré dokonca spôsobili my. O to viac je potrebné, aby sme ich riešili my.

Pozrite sa do cirkvi. Čo vidíte? Ja vidím v prevažnej miere ženy, ktoré sa snažia slúžiť. Prečo? Pretože väčšina mužov je na úteku. A mnohí z tých, ktorí tam sú, nie sú schopní akceptovať spoluslužbu iných mužov, a tak im ju znechutili. Radšej sa obklopia ženami, pretože tie túžia po tom, aby ich muži viedli. Ženy sú smädné po mužoch, o ktorých sa môžu oprieť, tak sa opierajú aj o zženštilé karikatúry mužov, ktorým už na presladenom hlase poznať, že strácajú testosterón, alebo o mužov, ktorým obdiv žien robí dobre, a tak vykrikujú kvetnaté heslá, za ktorými ale nestojí duch pevného a odhodlaného muža a nie sú pravdou v ich živote. Je to len upútavka synčeka, ktorý chce zapôsobiť na mamičku ako dospieva.

A tak sa z Debory stáva Jezábel, ktorá likviduje mužov účelne. A pod vplyv tohoto ducha sa postupne dostávajú aj muži, ktorí slúžia tiež len preto, že v službe nachádzajú svoj útek. Útek pred boľavou pravdou, že by mohli zlyhať.

My muži potrebujeme mužov. Potrebujeme sa navzájom, aby sme sa prestali báť byť mužmi. Potrebujeme nájsť jeden druhého a vážiť sa navzájom. Máme silný sklon k útekom.