selah

V tomto by som vám rád vyrozprával veci, ktorými nás s manželkou Pán previedol v manželstve, aby som vám priblížil, že človek, ktorý bol stvorený pre manželstvo, môže nájsť skutočnú slobodu, do akej ho túži Pán Ježiš voviesť, len v manželstve.

Tento článok je prevažne z mojej strany videnia veci, teda hlavne o tom, čo som prežíval ja, nechcem rozprávať za manželku, hoci prežívala podobné veci, v mnohom boli iné. A tiež vám tu nevyrozprávam všetko, pretože niečo si nechávam na nasledujúcu časť.

Pán nás s manželkou prijal za svoje deti, keď sme boli svoji už 4 roky. Naše nové narodenie z Boha bolo ozajstným darom, manželka uverila 2 dni po mne. Hoci sme si mysleli, že naše manželstvo je dobré, nebolo. Napriek túžbe milovať sa navzájom úplne oddane, v každom z nás žila predstava, ako by to malo vyzerať, no ani jedna nebola správna. Samozrejme, že Boh nás začal meniť a neobišlo to ani naše vzájomné spolužitie. Zmenilo sa medzi nami veľmi veľa. Ale nie všetko...
Už ako kresťaň, stále nezvládajúc niektoré momenty manželského spolužitia tlačený k zemi obnoveným svedomím a poznaním hriechu, som sa uchyľoval k útekom... raz kvôli vzájomným nezhodám, inokedy kvôli vlastným neúspechom či zlyhaniam, utekal som do prírody, na ryby, alebo si len tak sadnúť k rieke, podnikal som aj nočné úteky... či už autom, jazdou, kam ma zaviedli smerovky alebo na miesta, kde som strávil detstvo, inokedy bezcieľne túlajúc sa s fľaškou nočným mestom ako bezdomovec alebo sa opíjajúc v krčmách. Pocit, že neviem, kde je to moje miesto, na ktorom mám stáť a obstáť ako manžel a otec, bolestne ubíjal silu môjho odhodlania.
Každý návrat z úteku domov vo mne znel ako návrat márnotratného syna, avšak s primiešaným pocitom strachu, čo z toho zase bude. A tieto malé krízy si vybrali daň v podobe určitého odcudzenia sa, v ktorom sme obaja živorili v uzavretom vesmire vlastných bolestí z nenaplnej túžby po vzťahu podľa Božieho srdca.
V tej dobe som sa vrátil k cigaretám.

Aby som vám to upresnil: to, čo spomínam, nebolo každý deň, nebolo to nijak zvlášť často, dokonca som presvedčený, že v približne rovnakej miere ako väčšina manželstiev. Náš vzťah bol naplnený túžbou milovať sa. To sme však nevedeli, že to, čo je medzi nami, je ale iba ľudská láska. Dnes ale tým ťažkým momentom prikladám veľkú váhu, pretože to boli chvíle, v ktorých sa ukazovala hĺbka a slabosť sŕdc.

Keď som vo viere, že Boh má pre mňa lepšie miesto, odišiel z nenávidenej roboty, strávil som studenú noc Nového roka v tichu a tme spiaceho mesta s fľaškou a krabičkou cigariet. Nezamestnaný, neúspešný vo všetkom, čoho som sa dotkol, ma premáhala beznádej. Ale takéto noci Nového roka mali byť ešte dve...
Počas týchto troch tažkých rokov som striedavo pracoval doma a v zahraničí na služobných cestách.
Práve tam som zakúšal úspechy v práci s ľuďmi a úctu, akej sa mi nedostávalo doma. A slobodu byť sám sebou.
V tej dobe som pri pracovnom úraze takmer prišiel o jedno oko. Takže to striedanie miest môjho pobytu vlastne bolo: zahraničie-domov-nemocnica a tak dokola. Chvíle, keď som bol bez rodiny, boli častejšie než s ňou a obaja sme boli prinútení zariadiť sa podľa toho. Každý z nás začal plniť úlohy, ktoré prinášal život jemu, ja prevažne pracovné, manželka musela zastúpiť aj moje miesto v rodine.

Nenápadne sa z našich životov vykrádal oheň a postupne som stratil vieru, že Boh o mňa ešte stojí, napriek tomu sme sa z posledných síl usilovali držať Božieho ľudu, ak by náhodou chcela motyka vystreliť.
Lenže malo to byť ešte ťažšie. Stali sme sa tŕňom v oku v našom zbore. Aspoň tak sme sa cítili. Cítili sme sa malomocní, to je to správne slovo. Naša viera mala malú moc. A každý sa nás štítil čo i len dotknúť. Nevedeli sme si rady. Jedného dňa sme sa ocitli mimo nášho zboru. Jednoducho bolo povedané, že nie je žiadúce, aby tam chodili ľudia, ktorí aj tak nechcú zmeniť svoj život. Ale my sme chceli, akurát, že sme nevedeli, v čom je koreň našich problémov.
Boli sme stratení, vyhnaní z raja. Cítili sme sa odmietnutí, odvrhnutí, pripadali sme si ako tí najposlednejší, ktorí zradili Ježiša. A práve vtedy začal On konať.

Keď skončili moje pracovné cesty do zahraničia, boli sme prinútení opäť žiť spolu. Lenže každý z nás už bol iný. Nerozumeli sme si. A vtedy - a ja to dnes vnímam ako Božiu milosť - sme začali pomenúvať problémy pravými menami. Začali sme si rozprávať, komu čo na tom druhom vadí a boli to veľmi tvrdé slová. Lenže miernejšie sa to povedať nedalo, len pravdivo. Obaja sme uznávali pocity toho druhého, ale nedokázali sme nájsť v sebe silu preklenúť tú priepasť. Domácnosť ovládlo ticho a hustá atmosféra, ktorá sa dala krájať.
Po takmer 14-tich rokoch bol náš vzťah v úplných koncoch.

Vtedy, kdesi hlboko vo mne, skrsol nápad, že opustím rodinu a presťahujem sa do krajiny, kde som strávil veľkú časť pracovne. Do krajiny, ktorá je krásna a pokojná, do krajiny, v ktorej som chcel začať nový život. Ale sám. Rozhodnutý už nikdy nemať rodinu.
To rozhodnutie nevychádzalo z toho, že by som sa hneval na manželku, ale z toho, že som zlyhal, že som sa nedokázal postarať o rodinu, že som nedokázal byť manželom a otcom. Veril som, že za väčšinu vecí som zodpovedný ja, i keď nie za všetko.
Stále to bolo lepšie ako samovražda, s ktorou som už bojoval predtým. Nedal som si život a nemám právo si ho vziať.

Pamätám si moment, kedy som vykríkol v srdci k Bohu: "Ak ma nezastavíš Ty, tak už nikto!"... a to bolo to, čo Pán hľadal - kúsok miesta v srdci, kde by sa mohol vlámať. Kde by mohol zasiahnuť svojou láskou, ktorá roztrhá temno beznádeje zvnútra.
Prišiel jeden víkend, keď manželka odcestovala s deťmi k rodičom a ja som zostal doma sám. Víkend som strávil trénovaním balenia toho, čo si z domu vezmem. Schyľovalo sa ku koncu tejto niekoľkoročnej agónie.

V nedeľu poobede, keď sa vrátili domov, manželka si sadla na posteľ, aj s knihami, ktoré jej požičala jedna sestrička v Kristu. Žena, ktorá uverila spolu s mojou manželkou, obe som vtedy pokrstil. Ako sa tak na posteli povaľovali tie knihy, chytil som jednu do ruky, zaujal ma totiž jej názov... Divoký v srdci... vraj o mužskom srdci...

Len som ju otvoril, prečítal na jednej strane pár riadkov, na druhej pár, preložil pár listov a zase kúsok... a okamžite som sa rozplakal. V tých niekoľkých slovách mi dal Boh poznať, že to, za čo som sa tak vytrvalo obviňoval, totiž moje úteky, je niečo, čo do mňa vložil On... túžba po divočine... túžba po slobode...
V tých pár krátkych úsekoch som okamžite pochopil, ako hlboko mi Pán rozumie. Lepšie ako ja sám sebe. Už som na to zabudol...

Mal ma na lopatkách. Otočil som sa k manželke a povedal som jej, že som bol rozhodnutý odísť od nich. Vôbec nebola prekvapená. Vtedy sme pocítili, že naše srdcia opäť smerujú jedno k druhému. Trvalo to približne týždeň-dva, neviem presne, a náš vzťah bol uzdravený. Úplne. Dôležitý bol ten prvý moment. Moment, kedy sme uverili Bohu, že On je stále v našom strede. Že nikam neodišiel.
To, čo sa s nami stalo - trúfam si povedať - bolo znovuobnovenie manželstva. Znovuzrodenie lásky. Rovnako nadprirodzené ako znovuzrodenie človeka, ktorý uverí v Ježiša. Dar.
Od tej chvíle 95%, možno 99%, z vecí, ktoré ma na manželke iritovali, na mňa pôsobia úplne opačne. Je rozkošná. Je ako malé dievčatko, ktoré hľadá oporu. Dokonca aj vtedy, keď sa rozčúli, je zlatá... ako taká malá bojovníčka za ľudské práva. Princezná. Mieša sa v nej sila s krehkosťou, inteligencia s jednoduchosťou... je nádherná.

Boh nám vložil do sŕdc prvú lásku. Zamilovali sme sa. A trvá to dodnes.

Ak vám niekto bude hovoriť, že je normálne, aby to zamilovanie sa po určitom čase zo vzťahu vyprchalo, neverte. Taký človek nerozumie horúcej a vrúcnej láske, ktorú má Kristus voči nám a ktorú nám chce neustále vlievať do srdca. To je prvá láska. Keď sa chvejete pri dotyku milovanej osoby, keď sa neviete nabažiť očami i nosom jeho prítomnosti. Keď spoločná vychádzka je ako rande a rozhovor pri káve ako dotýkanie sa sŕdc.

Dnes rozumiem, prečo nás náš zbor "vyprevadil". Oni ani nevedeli, prečo to robia, to bol Pán. Pán, ktorý potreboval zlomiť našu závislosť na cirkvi, závislosť na ľuďoch. Aby nás z nej oslobodil. Som im za to vďačný.

Skutočne šťastné manželstvo, vzťah podľa Božieho srdca, je o slobode, o slobode lásky. Láska dáva slobodu. Láska môže byť láskou iba tam, kde má priestor, kde má slobodu. Zavrite lásku pod zákon, pod príkazy, pod očakávania a zabijete ju. Stane sa z nej nesamostatná poslušnosť.

Dnes neočakávam, že manželka je tu na to, aby ma urobila šťastným, naopak, ja som tu na to, aby som urobil šťastnou ju. Oslobodilo ma to. Nemusím sa trápiť tým, že neskáče moje "latky", môžem ju obdivovať takú aká je. Jedinečná, krásna a slobodná. Taká aká je. Sama sebou. Taká je najkrajšia.
A viete čo? Dnes neviem o nikom, okrem Pána Ježiša, kto by si ma tak veľmi vážil ako moja manželka. A môžem byť pri nej sám sebou bez toho, aby som sa za to hanbil. Prijíma ma takého, aký som.