A tak si pripomínam napríklad ako ma Pán dopravil tam, kde som potreboval, keď mi auto vypovedalo službu... keď mi ho vrátil, spýtal sa ma: "potreboval si ho?" ako učeníkov, keď sa vrátili k Nemu z ciest, na ktoré ich vyslal. Rovnako ako oni, aj ja som musel skonštatovať "nič mi nechýbalo", pretože On sa postaral. Niekedy sa modlíme za auto, namiesto toho, aby sme sa modlili, aby nám zabezpečil dovoz tam, kde potrebujeme byť.
Staral sa vždy o nás úplne vo všetkom.
Ale ja som naozaj zábudlivý...
Moji neveriaci rodičia nás požiadali, či by sme ich na starosť nedoopatrovali. Že by sa najviac tešili, keby som to bol zrovna ja s mojou rodinou spomedzi mojich bratov. Keď sme súhlasili, oprava strechy na ich dome sa zmenila na vybudovanie podkrovného bytu. Manželka prosila Pána, ak chce, aby sme odišli z nášho krásneho veľkého bytu, ktorý jej tak prirástol k srdcu, bývať k nim, nech jej dá nejaké znamenie. Prosila o chvíľu slnka uprostred studeného a daždivého týždňa. Len chvíľku... a slnko sa zaskvelo na oblohe na celý deň. Neuveriteľne ju to povzbudilo. Verili sme, že ak to Pán chce, dá nám k tomu všetko potrebné, od financií až po ukončenie praktických detailov. Peniaze sme dostali a navyše o celú prestavbu som sa nemusel prakticky vôbec starať. Všetku organizáciu niesli moji rodičia, hlavne mamina. Od zabezpečenia materiálu až po remeselníkov. Hlavne z dôvodu vzdialenosti od nášho vtedajšieho bydliska.
Jediné, čo som spravil ja, bol návrh dispozičného rozdelenia interiéru. A myslím, že Boh mi dal skvelý nápad, je to krásny byt.
Počas celej stavby sa projekt neustále menil. Zvláštne na tom ale bolo, že každá zmena bola k lepšiemu. Najskôr prístavba chodby a tak samostatný vchod, potom druhá kúpeľna nad pôvodným vchodom, po odkryti starej strechy objavenie faktu, že pôdorys domu má iný tvar a tak máme väčšiu plochu a tiež terasu na poschodí s dverami do kuchyne a mnoho iných krásnych zmien. Vnímali sme, ako to celé riadi Pán. Keď dokonca mamina vybrala po nedorozumení zelené kachličky do druhej kúpeľne, načo som ja zúril, Boh sa postaral, aby neboli na sklade a tie, ktoré sme vybrali my do prvej, boli v dostatočnom množstve na ten kúsok, čo sme potrebovali vykachličkovať v druhej. Proste staral sa fakt aj o detaily, aby nám postavil pekný byt, v ktorom sa s Ním cítime dobre. (ale náš domov to nie je, ten nás čaká v nebi...)
Mňa medzitým Pán zamestnal inými vecami... priviedol nás ku skupinke kresťanov (v tej dobe sme nemali domovský zbor), ktorá sa stretávala u jedného bračeka, ktorého som poznal spred pár rokov. Vôbec celá tá situácia, ako sme sa k nim dostali bola akoby náhoda, doviedol ma k nemu iný braček na návštevu, keď sme boli v tom mieste kvôli niečomu inému. Nechápal som, prečo sa teší ako malé jojo, aj tak skákal... ale dozvedel som sa. Slovo dalo slovo a dohodli sme sa, že k nim prídem na návštevu s celou rodinou. A tak sme k nim začali chodievať. Vtedy nám povedali, že 6 rokov nosili v srdci slovo, ktoré vraj dostali od Pána, že keď prídeme k nim my, Boh začne v ich životoch robiť nové veci. Viete, tomu sa ťažko verí, najmä keď je vaša viera na bode mrazu. Keď sme u nich absolvovali dve skupinky, už som v sebe nevládal držať slová. Na tretej skupinke som začal rozprávať o tom, že nie je správne hnať sa za veľkými videniami a nechcieť vidieť, ako sa rozpadá rodina. Začal som hovoriť o manželstve. O tom, ako majú muži milovať svoje ženy a pomáhať ženám rásť v Kristovi a nájsť uzdravenie. Keď som po pár minútach skončil, naliehali na mňa, že im musím o tom rozprávať každú nedeľu. Ale to už bola naozaj silná káva. Ja a kázať!
Napriek tomu, že tento brat mal mnohé zo života v neporiadku, jednako je v mnohom úžasný. Má vieru. A vie ju napumpovať do vás. Tak som privolil. Boh si nás používal v tom, čím pred vyše rokom vtedy previedol nás. Obnovenie manželstva. Neboli to ľahké skupinky, ale Pán konal vskutku zázračne. Vyplavovali sa staré zranenia a Duch Boží ich zalieval svojím olejom. Konal tak mocne, že raz, keď som len otvoril Písmo, že niečo prečítam, po prvých slovách zostúpila Božia láska a úplne všetci v dome sme plakali.
Vnímali sme, že Boh nás povolal na stavbu Jeho domu, zatiaľ čo On staval ten náš. Bolo to úžasné.
Keď však mali títo manželia vrchol vzájomnej agónie, tesne pred uzdravením vzťahu, utekal som k nim domov, že budem s nimi aspoň mlčať alebo plakať, keď treba, aby vedeli, akí sú vzácni. No... utekal nie je celkom správne slovo... túroval som môj vytúnovaný skúter, čo to dal. A teda je to naozaj malá raketa. Skončilo to komplikovanou zlomeninou nohy, okrem malíčka všetko ostatné polámané, palec trieštivá... plus dochrámáné rotačné svalstvo ramena. A skúter na brnkátka. Boh ma tam nepotreboval. Naopak, zavadzal by som. Musel ma nejako zastaviť :) Dodnes mám posunuté kosti v nohe a zmenšenú pohyblivosť prstov.
To bol víkend predtým, ako som mal ísť na štvrtú operáciu oka. Tá musela byť posunutá o dva mesiace.
Proste fantázia...
Potom začali dochádzať financie na stavbu domu...
Z práce sa mi ozvali, že keď mi skončí maródka, ukončíme vzájomný pracovnoprávny vzťah.
Pár dní som to bral všetko hrdinsky. Až som jedného dňa vzal do ruky pero a niekoľko papierov. Na prvý som si spísal všetky zdravotné komplikácie, ktoré si kedy v živote pamätám (zdravotnú kartu mám hrúbky Biblie). Len tie, čo si vyžadovali lekársku starostlivosť, operáciu a tak... proste tie komplikovanejšie. Vyše 30...
Na druhý papier som zapísal moje životné neúspechy a zlyhania. Len tie závažnejšie. Cez 20...
A na tretí veci, ktoré sa mi kazia, pokazili, alebo sa zničili, napriek tomu, že boli nové, zachovalé a staral som sa o ne dobre. Nemálo...
Sediac nad tými troma listami a hľadiac do nich, som si nahlas vzdychol: "Tak Pane. Ty si povedal, že tí, ktorí Teba hľadajú, budú požehnaní vo všetkom, na čo siahnu. Že budú ako strom zasadený pri vode a budú niesť hojné ovocie. TOTO JE TVOJE POŽEHNANIE?! TOTO?!"
Vtedy sa vo mne roztrhlo srdce a spustil sa dážď sĺz. Neplakal som. Reval. Tak príšerne, že manželka radšej zavrela dvere izby a išla sa venovať deťom.
Ako som plakal, cítil som, že ma Pán drží v náručí, ale nepovedal ani slovo. Nič. Ticho! Trpezlivo čakal, kým sa to zo mňa nevylialo všetko.
A potom... bolo to ako príroda po búrke. Nádherný pokoj a všetko sa zobúdza k životu. Pán stále mlčal, ale v mojom srdci bol mier. Už ma nič neťažilo. Zaspal som.
Na druhý deň mi začal vysvetľovať... ale čo mi povedal, uvediem neskôr.
Ešte jeden príbeh vám poviem. Príbeh o tom, ako som prežíval zranenie oka. Pracovný úraz, udrela ma doň tlaková hadica. Oko komplet zvnútra rozbité, sklovec zo zadnej komory navalený v prednej, odtrhnutý záves šošovky, samozrejme oko zaliate krvou. Keď som si na druhý deň v nemocnici púštal chvály, počúval som originál piesne Otvor mi oči Duch Svätý... v angličtine sú tie slová Open the eyes od my heart, Lord - otvor oči môjho srdca, Pane. Úžasne výstižné. O to som ho prosil - je jedno, či budem vidieť alebo nie, ale otvor oči môjho srdca, Pane, nech Teba vidím jasne, nech Ti rozumiem, nech Ťa poznám!
Stav môjho videnia počas troch rokov kolísal a vždy keď sa zdal stabilizovaný, prišli komplikácie. Odtiahla sa mi sietnica, oprela sa už nariasená v mieste žltej škvrny, takže mám dvojité a deformované videnie, neskor bola nutná transplantácia zakalenej šošovky za umelú.
Zmieriť sa s tým, že sa mi ten úraz stal, nebolo až tak ťažké. Niekde v hĺbke srdca som stále veril, že Boh zvráti ten stav a oko mi úplne uzdraví. On to môže urobiť. Ale nemusí...
Prijať ale, že stav sa nielenže nezlepší, ale že sa to môže aj stále zhoršovať, je už čosi iné. Jednu dobu mi hrozilo, že budem slepý na obe oči, pretože zdravé oko sa začalo prispôsobovať chorému, ktoré bolo pôvodne dominantné a zdravé začalo vynechávať. Aj kvôli väčšej záťaži.
Úprimne vám poviem, nebol som hrdina. Navyše sa to všetko odohrávalo v dobe už spomínanej manželskej krízy a odmietnutia zo strany nášho kresťanského zboru, takže dôverovať Bohu bolo niečo len veľmi hmlisté.
Sám neviem kedy a ako mi dal Pán silu zmieriť sa s tým.
Po troch rokoch prišla tá situácia s tými listami o otázkou či toto je požehnanie. A viete, čo mi Pán vysvetlil?
Jeden môže sadiť, druhý polievať, tretí môže hnojiť, štvrtý plieť burinu, piaty okopávať... ale Boh je ten, kto dáva rast. Môže a nemusí. Asi sa spýtate, prečo by nedal. Práve preto, aby sme sa nespoliehali na tú námahu, ktorú robíme my. Aby sme si neprivlastnili zásluhy. Aby sme sa nespoliehali len na Jeho princípy, ale na živého Boha osobne.
Lebo mnohým stačí, že fungujú zákonitosti fyzické a duchovné, ktoré dal do stvorenia, ale v skutočnosti sa im stanú cieľom k naplneniu ich vlastných túžob.
No Boh žiarlivo túži, aby sme prišli priamo k Nemu samotnému , preto nám musí naše modly pobúrať. Áno, aj Božie požehnanie sa môže stať modlou, keď ho odstrihnete od Boha samotného.
Skutočné požehanie je celé v Ježišovi. Nikde inde.
Dnes nenaťahujem svoje ruky za uzdravením, ani za zabezpečením. Ak Boh dovolí, aby som bol chorý, je to preto, že mi naznačuje, aby som sa primkol bližšie k Nemu.
Skrze situáciu s papiermi ma Boh naučil dvom veciam.
Prvá je tá, že nezáleží na tom, ako sa cítim, ako sa mi darí a aké sú okolnosti, hojnosť požehnania Jeho spoločnosti mi je vždy otvorená.
A druhá je tá, že Boh miluje, keď sme k Nemu úprimní. Keď nehráme zbožných svalovcov a na utrpenie, ktoré nás stretlo, nábožensky hovoríme "chvála Pánovi", ak v srdci prechovávame pocit, že Boh nás oklamal . On znesie, keď Mu povieme úprimne, čo si myslíme a cítime, ak máme dosť ochoty potom počuť aj to, ako to vidí On.
Potrebujeme nájsť slobodu v Pánovi z vecí, ktoré nás stretávajú. Slobodu od súženia, od utrpenia, od bolesti. Nič na svete nemôže zmeniť to, že Boh je verný.
Samozrejme, že sa postaral aj o dostavbu domu...
Komentáre