Citim, ze by som mal k tomu, co pisem o slobode, nieco dodat, aby bolo zrejme, preco vam pisem, ze nemusite davat desiatky, preco vam chcem pisat, ze nemusite posluchat autority a pod...
Citim potrebu vysvetlit zmysel slobody.
1Kor 9.19 Lebo hoci aj slobodný od všetkých, dal som sa do služby všetkým, aby som čím viacerých získal.
Pismo hovori, ze slobodny sa moze dat do sluzby inym. Moze a ma. Je dobre robit rozhodnutia, ktore sa pacia Bohu, je dobre davat desiatky a podporovat zbor, je dobre posluchat autority. Lenze vela ludi to robi len preto, ze sa to ma. Vo svojom srdci nie su slobodni v tom. Nebolo to ich rozhodnutie robit to, ale rozhodnutie zakona, ktory posluchaju, lebo vedia, ze je to dobre. No my nie sme povolani zit pod zakonom.
Kym clovek nie je naozaj slobodny, jeho rozhodnutia, nech su ako spravne, nie su jeho vlastne. Nevychadzaju z jeho vnutorneho presvedcenia a z lasky k inym, ale zo strachu, ze sa moze rozhodnut nespravne, ze moze nieco pokazit, ze moze byt kamenom urazu, ze moze upadnut do nemilosti.
Preto potrebujeme byt oslobodeni Kristovou laskou a slobodou.
Pan Jezis nas uci nastavit aj prave lice, ked nas niekto udrie po lavom. Mnohi to robia. Ale nie preto, ze by sa tak slobodne rozhodli, ale preto, ze su zbabeli vratit uder. Preto, lebo sa boja konflitku. Iba ten, kto vie vratit uder, kto vie, ze na to ma, moze urobit skutocne slobodne rozhodnutie, ze ho nevrati, ale ze nastavi aj druhe lice. O tomto je sloboda.
Nemozete sa dat do sluzby inym, nemozete sa slobodne rozhodnut sluzit inym, ked ste ich otroci. To nie je vase rozhodnutie, to je rozhodnutie zakona, ktory vladne nad vami. Len slobodny sa tak moze rozhodnut.
Iba ten, kto je slobodny nedat desiatok, ho dava naozaj v slobode.
Ludia su pozvazovani mnohymi vecami. Je to napriklad strach z ludi, zavislost na ludoch – hoci na krestanoch. Moze to byt neodpustenie, alebo zranenie. Naschval pisem obe tieto veci, pretoze mnoho krestanov si neuvedomuje, ze su to dve rozdielne veci. Neodpustenie a zranenie. Aky je medzi nimi rozdiel?
Raz mi jeden blizky clovek, krestan, ublizil. Vecer som sa modlil k Panovi, hovoriac Mu: “Pane, ja mu odpustam!” A Pan mi na to: “Ktokolvek sa chce pacit ludom, nemoze byt mojim sluzobnikom...” Az ma to udrelo! Kto sa chce komu pacit? O com rozprava? Doplo mi ale prakticky ihned: ja sa chcem pacit sam sebe, aky som milostivy! Zacal som volat k Panovi: “Pane, odpusti mi, prosim, klamem sam seba, boli ma, co mi urobil a vobec mu nechcem odpustit, chcem, aby to bolelo aj jeho. Odpusti mi. Napln moje srdce laskou k tomu cloveku, nechcem byt taky tvrdy, tuzim mu odpustit...” A Pan bez vahania naplnil moje srdce laskou a ja som odpustil tak lahko, ako ked po hlbokom nadychu schuti vydychnete.
Neodpustenie zvazuje cloveka, aby nebol slobodny milovat.
Zranenie ale moze byt zakopane ovela hlbsie v srdci ako neodpustenie. Po svete chodi vela ludi, ba aj vela krestanov, ktori si nosia v dusi hlboke rany a o mnohych ani nevedia. Castokrat to boli najblizsi, ktori nas zranili a hoci sme im odpustili, tie rany kdesi hlboko v nas stale su a my sami seba castokrat vidime skreslene.
Bozi sluzobnik potrebuje uplne uzdravenie, aby mohol byt slobodny. Byt svaty moze byt len niekto, kto je uzdraveny. Zranenia v nas sposobuju, ze sa nedokazeme priblizit k Panovi viac, skreslene vnimame samych seba, aj Boha. Su to hradby v nasich srdciach, ktore musia byt zburane, aby sme spoznali viac pravdy, viac svetla, viac Kristovej lasky. Prave nou nas Boh uzdravuje.
Boh tuzi po jedinom: aby sme prichadzali k Nemu a dovolili Mu zjavit nam Jeho lasku. Zas a znova, viac a viac, hlbsie a dokladnejsie, aby sme Ho spoznavali stale lepsie. Uzdravenie prinasa slobodu. Slobodu milovat.
Slobodný sa rozhoduje z lásky, otrok z povinnosti.
Vkrocte do slobody. Pan vas vola. Budte slobodni vytknut nieco autorite, budte slobodni nesuhlasit.
Nedavno som mal konflikt so svojim najstarsim synom, taha mu na patnast. Puberta. Debata bola pomerne zhava a povedal som mu, co sa mi nepaci na jeho spravani. Postavil sa na zadne a pustil sa do mna. Uprimne vam poviem, vo vsetkej ucte, nemal pravdu ale nechal som ho dorozpravat. Sam neviem, preco. Potom mi Boh ukazal... po chvili som prisiel za synom a hovorim mu: “Chcem ti nieco povedat. Je jedno, ze si nemal pravdu, na tom nezalezi teraz, inokedy mozno ja nebudem mat. Ale chcem ti povedat, ze som velmi hrdy na teba, ze si sa mi dokazal postavit na odpor. Si chlap, mas gule! Velmi si ma potesil, fakt som na teba nesmierne hrdy! A ked sa dokazes postavit vlastnemu otcovi, dokazes sa postavit hocikomu.”
BOL SLOBODNY! Uzasne!
Verim, ze to bolo z Bozieho srdca. Aj ja som mal chvile, kedy som Bohu vytkol veci, co mi vadia, co nechapem, preco robi tak, ci onak. A ta posledna situacia, ktoru som s Nim takuto mal, ma utvrdila v tom, ze Boh nechce kysnute knedle sediace na laviciach, ktore zbozne a nabozensky prijimaju vsetko ako osud, ale tuzi po nasom horucom srdci. Mnoho ludi mlcky, totalne nabozensky prijima napriklad suzenie, chorobu alebo ine zivotne krizy a tvaria sa, ze to naozaj prijimaju. Vyzera to ako pokora, ale pokora to nie je. Je to strach a zbabelost. A v srdci maju vykrik ‘Boze, preco?!’ NEBOJTE SA to opytat nahlas!!!
Boh tuzi po srdciach, ktore kricia, ktore su plne ohna a horlivosti. To je smad, to je vztah. S mrtvym je tazko mat vztah.
V tom poslednom nasom takomto vzajomnom dotahovani sa, mi Boh vobec neodpovedal, absolutne mi nevysvetlil preco dopustil to a ono. Ale urobil jedno: naplnil moje srdce uzasnym pokojom, ze s tym ma vynikajuci zamer a ze je stale so mnou. A ukazal mi, ze nemam hladiet na to, co je vokol, na tom vobec nezalezi, ani to, ako mi je, ani to, ako sa mam, ani to, aky som. On je verny, so mnou a zachranuje ma.
Oslobodilo ma to.
Nestaci ludi volat do slobody ku Kristovi, ludia potrebuju vediet, preco je sloboda dolezita. Aky je zmyslel slobody.
Napr. davat desiatky je brutalne prakticka vec. Ano, moze z nich napr. fungovat zbor. Ale ak ich davate z povinnosti, zo zakona, kvoli poziadavke inych, a nie zo svojej vlastnej slobody, z lasky, tak nie ste v Kristovej slobode, ale pod zakonom.
Preto vas pisem a nabadam k vasim ‘malym vzburam’. Poprehadzujte veci. Mozno si myslite ze v tom a onom ste slobodni, mozno si myslite, ze nie ste zavisli na ludoch – prestante chodit do zboru na jeden rok a uvidite, aky naozaj intimny vztah s Panom mate, alebo nakolko zijete zo zjaveni inych...
Odlozte zauzivane sposoby, preskumajte sami seba, kolko slobody vo vas je. Kym nebudete slobodni, nemozete naozaj sluzit inym.
Pokora nie je slabost. Pokora je moc slobody, ktora sa sama seba zrieka. Slobodne, dobrovolne, z lasky.
Komentáre