Asi teraz čakáte, že zacitujem hymnu lásky z 1Kor 13. Nie, to už poznáte. Začnem inak...
Sloboda vedie k láske a láska dáva slobodu.
Pán Ježiš túži po tom, aby naše životy boli naplnené láskou, a preto musíme byť slobodní. Kristova láska nás oslobodzuje z nesprávneho chápania vecí, vzťahov, zmýšlania o sebe samom, zo strachu, uzdravuje nás so zranení, zo sebaľútosti.
V téme sloboda som chcel pokračovať článkom o autoritách, ale Boží Duch ma viedol písať o láske. Nielen o láske jedného človeka k druhému, nie iba o láske kresťana k Pánovi Ježišovi, ale predovšetkým o láske nebeského Otca k nám. Z nej raší každá láska.
On je zdrojom všetkého dobrého. Boh, ktorý z lásky k nám zostúpil z neba a dovolil, aby Ho naša neprávosť, nenávisť a samospravodlivosť pribila na kríž.
Božia láska vedie človeka k pokániu. Božia láska sa zmilúva nad neverným a zlým, aby ho sama zaodela do rúcha spravodlivosti a dobroty. Pokoruje našu pýchu, aby nás oslobodila od nenávisti a slepoty.
Boh od nás nič nežiada, túži iba po jedinom: aby sme prijímali Jeho lásku, ktorú nám dal v Synovi a nepretržite nám ju dáva prostredníctvom Ducha Svätého. On veľmi dobre vie, že nás to vedie na kolená a že tak nemôžeme ostať rovnakí ako predtým... chladní, samoľúbi a sebeckí.
Kto spoznáva Božiu lásku na vlastnej koži, miluje. Kto prežil bezvýhradné a bezpodmienečné prijatie Kristovej náruče, prijíma iných. Vediac, že nás samých prijal Pán takých, ako sme boli... špinavých a zlých... prijímame špinavých a zlých a prejavujeme im lásku.
To je svedectvom svetu, že Boh miluje hriešnikov, že my, kresťania, sa milujeme navzájom.
Doteraz so mnou súhlasíte, však? Dobre, tak ešte raz zopakujem poslednú vetu: To je svedectvom svetu, že Boh miluje hriešnikov, že my, kresťania, sa milujeme navzájom.
Nič? Tak ešte raz: To je svedectvom svetu, že Boh miluje hriešnikov, že my, kresťania, sa milujeme navzájom.
Á, už začínate chápať! Správne, veľmi málo lásky je medzi kresťanmi. Ešte tak tí, čo sú z jedného zboru, nanajvýš zo spriateleného. Ale ako úžasne si vieme šliapať na päty, keď ide o učenie, s ktorým nesúhlasíme.
Iste, sú isté učenia, ktoré nevedú ľudí ku Kristovi, ale k mŕtvym obradom, modlám, falošným démonickým učeniam a bezvýhradnej poslušnosti danej denominácie.
Lenže... to s tou bezvýhradnou poslušnosťou je trochu širšia záležitosť...
Ako vníma svet cirkev? A nevravte mi, že to je hlúpy svet. Mnohokrát vidí veľmi prozaicky jednoduché skutočnosti. Duchovnosť nie je iba v tom, čo vidím, to naozaj častokrat dokáže aj svet, duchovnosť je, čo s tým urobím.
Verím, že je mnoho zborov, ktoré majú rôzne pomazania, rôzne obdarovania od Pána, ale namiesto toho, aby tým, čo zadarmo dostali, zadarmo slúžili, tým poznaním sa povyšujú nad iných, ktorí nemajú to, čo oni dostali. Akoby to neboli dostali. Zaujímavé je, že slúžiť vedia lepšie zbory, v ktorých Pán vyprodukoval dobré veci cestou súženia. V utrpení sa rodia vzácne veci, ktoré si ceníme.
O čom je láska? Láska sa nebojí. Dáva slobodu. Láska nezakladá zbor tam, kde už spoločenstvo svätých je. Nových privedie do existujúceho zboru a modlí sa vo viere, že Pán si svoje ovečky povedie. Láska sa nechváli veľkým poznaním, vzdelaním, či veľkosťou služby ba dokonca ani počtom privedených ku Kristovi. Láska sa chváli krížom. Prítomnosťou Krista.
Láska neohovára tých, ktorí veria inak. Láska neprenasleduje bludárov a hriešnikov. Láska dáva priestor pre milosť, láska slúži, láska pomáha nájsť cestu slepým, jedlo hladným a vodu smädným. Láska je praktická.
Preveďte si teraz všetky tieto metaforické slová do reálneho každodenného života kresťanov a spolunažívania denominácií a pochopíte o čom hovorím.
Málo poznáme Ježišovu lásku, málo nás Božia láska zlomila. Ešte stále sme príliš hrdí na to, čo máme, čo vieme a čo robíme. Ešte stále sme málo hrdí na to, co dáva Ježiš, čo nás učí Ježiš a čo robí Ježiš. Ešte stále je cirkev príliš o ľuďoch a málo o Kristovi.
A my sa divíme, že cirkev má byť súdená ako prvá?
Komentáre