selah

Musím sa usmievať a zároveň mám v srdci smútok, keď si uvedomím, aké je to vážne. Kvôli nejakým nedorozumeniam pokladám za potrebné určité veci objasniť, obzvlášť tým, ktorí sa zaujimajú o to, kto vlastne som. Mám chuť sa opýtať: čo ste prišli vidieť? Trávu kníšúcu sa vo vetre? Proroka? Autoritu? Kazateľa zástupov? Ani jedno! Z Božej milosti som, kto som a všetko, čo hovorím, som s Pánom zažil a nehanbím sa o tom písať verejne a rozprávať osobne.

Nie som starší v žiadnej denominácii. Nie som pastor žiadneho zboru v najčastejšie chápanom zmysle slova. Nikde som nič také nenapísal.
Ale pastier som. Boh mi zveril zbor. Maličké stádočko, ale to nijak neuberá na dôležitosti ľudí v ňom . Je to moja rodina, manželka a tri deti, a pár ľudí, ktorých Pán priviedol k sebe skrze mňa.

Som si vedomý a navyše rád, že týmto stratím renomé u niektorých ľudí.

Zaráža ma, ako hlboko učenie o autoritách zasahuje do sŕdc ľudí, keď slová, ktoré sú možno sporné alebo poburujúce, len veľmi ťažko ľudia prijímajú od niekoho, kto nie je "autorita". Ako keby pravda nebola pravdou v ústach maličkých...
 

Ja nie som žiadny veľký kresťan, ani sa nestaviam za autoritu nad nikým. Ak je pravda, čo hovorím, sama pravda je tou autoritou .
Nikoho som ani neviedol mojími slovami, aby ma pokladal za autoritu. Hovorím o slobode. Nič viac a nič menej.

A každému, kto si myslí, že maličký kresťan nemá právo hovoriť vážne slová a vyjadrovať  sa k slobode, k autoritám a podobne, hovorím: ukážte mi jedného kresťana na svete, ktorý nie je povolaný rásť do autority! Do autority nad hriechom, do autority nad mocnosťami temna, do autority hlásať Božie slovo a zvestovať Božie kráľovstvo. Kto z nás nie je povolaný do autority Kristovej?
Kto z nás nie je ťahaný srdcom nášho Pastiera mať srdce ako má On?
Neviem o nikom!

Každý kresťan je povolaný - v rôznej miere  - byť pastierom, učiteľom, evanjelistom, atď.... napr. aj prorokovať.

Nikoho nevyzývam k neposlušnosti, k vzopretiu sa vodcom, k vzupnosti, ale k skúmaniu. K slobode. K slobode byť sám sebou v Kristu, k slobode nasledovať Krista a nie slepo ľudí, AK su tomu prekážkou.

Boh mi je svedkom, že milujem autority a vyučovanie o nich pokladám za nesmierne dôležité. Nikto nebude vedieť byť dobrým otcom, ak nevie byť synom. Nikto nebude dobrým vodcom, ak odmieta byť služobníkom. Lenže v cirkvi sa to nejak zvrtlo. Stal sa z toho otrokársky systém. Viete, práve to je to učenie Mikulášencov, ktoré Pán spomína v Zjavení.

Iste, poviete si, že som zavádzal, keď o sebe píšem ako o pastierovi a som “iba otec”. Lenže o tom je služba pastiera. Kto v cirkvi stojí ako vodca a nemá otcovské srdce, neslúži Kristovi. Ktokoľvek slúži iba vedomosťami a neslúži láskou, šíri zákon litery a svoju autoritu odvodzuje od svojho postavenia.
Každý vodca podľa Božieho srdca má jedno – SRDCE. Otcovské srdce. Spýtam sa: kto je viac dôležitý: pastor zboru, alebo otec v kresťanskej rodine? Správna odpoveď je: ani jeden nie je viac, pretože oboje je povolanie k tomu, mať SRDCE OTCA!
Všetko, čo som písal o vodcoch a autoritách je rovnako platné o otcoch v rodine!

Pýtam sa sám seba, prečo cirkev nechápe, kto je pastier, kto učiteľ a kto evanjelista. Kto prorok a kto apoštol.
PRETOŽE ICH NEPRIJÍMAJÚ! Pretože tieto služobnosti, napriek tomu, že sú cirkvi dané, nechodia vo svojom povolaní (česť výnimkám). Evanjelisti organizujú evanjelizácie namiesto toho, aby budovali cirkev v evanjeliu, aby rozpaľovali dobrou zvesťou srdce každého kresťana. Pastieri LEN pastorujú, namiesto toho, aby učili iných mať srdce pre ľudí. Učitelia vyučujú, ale zabúdajú budovať iných v učiteľstve. A prorokov je ako šafránu, a ak aj sú, prorokujú, ale neučia kresťanov kráčať vierou v prorokovaní. A apoštoli? Tých poriadne ani nie je vidieť... apoštoli, ktorí majú zjednocovať cirkev Božiu.... a my sa divíme, že je cirkev nejednotná?

Nemusíte prijímať moje slová. Cirkev nemusí počúvať maličkých. Ale bojím sa toho, že príde čas, keď bude musieť počúvať kamene. Alebo oslice...

Vyzývam každého pastiera, každého učiteľa, nech vyvráti z Písma čokoľvek z toho, čo píšem. A nielen ich.

 A ešte niečo by som rád doplnil...
... jeden múdry muž mi raz povedal: všimaj si diskusiu v momente, keď oponentovi skončia argumenty. Vieš čo príde? V snahe dehonestovať názor, ktorý nedokáže prijať, sa pokúsi o víťazstvo v diskusii tým, že obráti pozornosť PROTI DISKUTUJÚCEMU, čím presunie predmet debaty z témy na jej predkladateľa.
V biblickom slovníku to znamená: keď nieto argumentov proti posolstvu, alebo keď nie je niekto ochotný prijať posolstvo, odvráti celú pozornosť proti poslovi. Stačí dokázať, že nie je oprávnený, alebo kvalifikovaný.
Predmetom polemiky tak už nie je posolstvo , ale posol .