selah

Rozumiem tvojmu trápeniu. Hanba ťa zviera, obkľučuje a nedovolí zdvihnúť hlavu. Ako kresťan sa pýtaš sám seba, ako je to možné, že tak zlyhávaš. Stokrát za deň sa modlíš, aby ťa Pán vyslobodil. Už sa nevládzeš dívať do zrkadla. Hriech a pád je tvojím každodenným chlebom, ktorý je tak horký... a tvoj. Hnusíš sa sám sebe, cítiš sa nehodný a malomocný. Máš pocit, že si už na dne zúfalstva.

Dlho som si myslel, že iba ja sám som tieto veci prežíval a prežívam. Ale Pán mi ukázal, že tieto veci sú trpkou súčasťou života mnohých kresťanov. Tak som sa vám o tom rozhodol napísať, pretože verím, že je z toho cesta von. A verím aj tomu, že poznám dôvod, prečo tieto veci zažívame.

Hanba. Pocit, ktorý sprevádza zlyhanie. Ako kresťania túžime chodiť vo viere, byť Pánovi poslušní a rásť mu na radosť a slávu Jeho menu. Keď padáme, vyznávame svoje hriechy, vierou opäť vstávame a prijímame milosť odpustenia. Teda presnejšie povedané... už dávno si nedokázal vstať. Cítiš, že tvoje pokánie sú prázdne slová a milosť je vzdialená. Voláš na Pána, aby už zlomil to plahočenie sa v bahne, a On je stále ticho...
Postupne strácaš aj posledné zvyšky viery a ostala ti iba nádej, že raz možno...
S pichľavou bolesťou v srdci si spomínaš na krásne chvile s Pánom, keď si stál pevne, keď si cítil Jeho horúci dotyk a opájal sa Jeho láskou.
Možno si dokonca zažil ako ťa previedol víťazne ťažkým bojom, aby si na druhý deň padol ako podťatý peň. Hlboko v srdci máš túžbu bojovať so svojím trápením, so svojím nepriateľom, ale nenachádzaš ani len silu povedať nie. Desíš sa sám seba, že to, čo ti ubližuje, máš dokonca rád.
Dúškami piješ sebaľútosť a kosti máš suché ako mŕtvy strom. Hľadáš v sebe korene svojich pádov, rozpitvávaš svoje srdce nožom sebakritiky, ale nenachádaš odpovede. Iba horkú a bolestnú prítomnosť svojho odporného charakteru. So strachom stojíš v zhromaždení kresťanov, ak ešte nejaké máš, so strachom, aby ťa neodhalili a neodvrhli. Možno si k svojim bratom úprimný a možno máš aj to šťastie, že máš okolo seba bratov a sestry, ktorí sa ťa neštítia dotknúť ako malomocného a prijímajú ťa takého, aký si ty. Ale ty sám sa prijať nevieš.

Dovoľ mi, aby som ti povedal, čo je vo veci. Si na púšti. Na mieste, na ktorom z teba vychádza na povrch všetko zlé, čo je v tebe. Ubezpečujem ťa, že keď ťa Pán Ježiš prijal, veľmi dobre vedel o tom, čo je v tebe. Dokonca aj o tom, o čom si ty nevedel. Veľmi dobre vedel, aký si a napriek tomu ťa prijal. Preto nie je dôvod, aby ťa odvrhol. To, čo prežívaš, je boj o vieru. A ten, kto to všetko zlo v tvojom živote pôsobí, je satan

Satan, ktorý si nás vyžiadal od Pána, aby nás preosial ako pšenicu. Možno sa pýtaš, prečo mu to Pán dovolil. Nuž, práve preto, aby sme spoznali skutočnú hĺbku zla, ktorým sme presiaknutí. Aby si si už nikdy viac nedovolil prisvojiť si zásluhy na svätom živote, ktorý je pred tebou. Aby si si nemyslel, že mocou tvojich modlitieb boli zachránení ľudia, bola ti odňatá chuť modliť sa. Aby si si nemyslel, že tvoje pôsty sú bránou k tomu, aby Boh konal, nedovolí Boh, aby si sa udržal v pôste. Boh ťa chce zlomiť.

Ale... ty si si k výchove, ktorou ťa Otec vedie, niečo pridal. A to niečo je sebaľútosť. Keď si videl svoje pády, začal si sa ľutovať.

Sebaľútosť je v skutočnosti samoľúbosť a samoľúbosť je pýcha.

Preto ťa Boh vedie hlbšie a hlbšie, až na dno tvojich síl, aby si sa už nikdy nespoliehal na vlastné sily. Aby si nad sebou vyriekol ortieľ smrti.

Kým nezomrieš sám sebe, nemôže z teba vytrysknúť vzkriesený život. Smrť predchádza vzkrieseniu.

Tvoja viera dostáva úder za úderom a postupne strácaš Božie pravdy, ktorým si veril... ako mince z roztrhnutého vreca... tak sa z tvojho srdca vytrácajú skaly, na ktorých si stál. A to je dobre. V mnohom sme sa držali UČENIA viac, ako samotného Učiteľa.

Dnes sa hanbíš prijať milosť. Odmietaš ju, pretože neveríš, že si jej ešte hodný. Poviem ti tajomstvo: ani predtým si jej nebol hodný. Preto je milosť milosťou.
Prosím ťa, dovoľ mi, aby som ťa povzbudil: Pán Ježiš sa ťa nikdy nevzdal. Jeho samého bolí, čím ťa musí previesť, rovnako ako bolelo Otca, že Syn musel ísť na umrieť na kríž. Ešte chvíľku, maličkú chvíľočku a Pán ťa postaví.

Poď so mnou skúmať tvoje vnútro... a zavolaj si na pomoc Ducha Svätého, ktorý ti s tým rád pomôže...

... skús sa rozpamätať, či ti niekto neublížil. Možno je koreňom mnohých horkých trápení v tvojom živote neodpustenie. Choď v mysli meno za menom každého človeka, ktorého poznáš, či by si mu doprial byť Ježišovi po pravici a ty by si stál len pri dverách Božieho kráľovstva. Ak je niekto, komu by si to nedoprial, rozmýšľaj prečo. Ak zistíš, že si držíš v sebe neodpustenie, prines to k Pánovým nohám a pros, aby ti naplnil láskou srdce, aby si toho človeka videl tak, ako ho vidí On. V tom predstavovaní si ľudí v mysli začni vlastnými rodičmi... otcom, mamou... a potom kresťanmi... pretože ľudia, ktorým sme najviac otvorili svoje srdce, zvyčajne zasadili nahlbšie rany.

... ak nenachádzaš v sebe neodpustenie a Duch Svätý ti žiadne neukazuje, nevŕtaj sa v sebe viac. Popros Ho, nech ti ukáže tvoje zranenia, ktoré by ti mohli brániť, aby si videl veci a Boha správne. Tu - a to som presvedčený - niečo nájdeš. To, že si niekomu odpustil ešte neznamená, že zranenie máš zahojené. Možno sú to zranenia z detstva, šípy, ktoré do teba nastrieľal satan, či už cez rodičov, alebo cez iných rovesníkov, aby zničil tvoju identitu. Aby si nevedel, kto si. A tak nevieš ani to, ako veľa znamenáš pre Boha. Dovoľ Bohu, aby ti ukázal tvoje staré rany, ktoré sú zakryté len plášťom času, ale nie sú uzdravené.

... a napokon dovoľ Duchu Svätému, aby ti ukázal lži, ktorým veríš. Popros Ho o to. Buď úprimný a dovoľ, nech sa dotkne, ak treba, všetkého, čomu veríš. Boh túži polámať veci, ktoré si prijal od ľudí, ak si v tom ľudskom hlase nepočul ten Jeho. Tvoja viera nemôže byť založená na tom, čomu ťa naučili ľudia, ale na tom, čo ti zjavil Boh. On je dobrý Otec, ktorý chce vysvetľovať pravdu každému svojmu dieťaťu osobne, držiac ho pritom v náručí na kolenách. Dovoľ Mu, nech sa Ti dá spoznať On sám, nech Ti zjaví svoju lásku k tebe.

Dôvod, prečo Boh dovolil, aby si zakúsil dno zúfalstva, je tvoja viera, ktorá musí byť prepálená rovnako, ako sa čistí zlato. Tak ako v manželstve je nie problém byť pri partnerovi v dobrom, ale v zlom, v ťažkých chvíľach je to naozaj láska, rovnako tak nie je problém veriť, keď nemáme súženie. Ale v súžení sa ukazuje skutočná veľkosť a základy našej viery. A preto Boh túži vieru, ktorú nám dal, očistiť od falošných prímesí, aby rástla v čistote a na slávu Jeho Syna. Aby to bola viera iba a iba v Neho. Nie v seba, nie v správnosť učenia, nie v najlepšiu denomináciu, nie vo svoje dobré skutky a podobne.

Iba Bohu patrí sláva. A tak aj naša viera to musí odzrkadľovať, ak je to viera z Boha a v Boha.

Zdvihni hlavu a poďakuj Mu za púšť, ktorou prechádzaš. Lebo za ňou je zasľúbená zem.