Skúsim vám to vysvetliť. V niektorom z dávnejších článkov (a možno vo viacerých) som v krátkosti spomínal, že mám v srdci takú víziu o tom, že kresťania nebudú ustavične sedieť v laviciach a nechávať sa kŕmiť ako ochrnutí postihnutí, ale že každý jeden kresťan, malý i veľký, bude kázať evanjelium všade kade pôjde.
V článku Duchovný domov a život viery spomínam, že naše poslanie tu na zemi je svietiť, ale ako som si ho tak s odstupom času čítal, tak som zistil, že tam vlastne nepíšem, čo to presne znamená. Iste mnohí povedia, že to znamená žiť vo svetle, byť svetlom a byť soľou, ale to stále nie je dosť jasne vysvetlené.
Pod takýmito pojmami si totiž veľa ľudí predstavuje práve to, čo v tom článku kritizujem. Svietiť neznamená žiť krásny a usporiadaný život. Súhlasím s tým, že to je súčasť toho, ale toto nie je ani zďaleka nosná vec.
Mnohí si naozaj myslia, že žiť zbožne znamená udržiavať sa čistým od poškvŕn sveta. Lenže toto Písmo nehovorí. Písmo hovorí oveľa viac: Čisté a nepoškvrnené uctievanie Boha pred Bohom a Otcom je: navštevovať siroty a vdovy v ich tiesni a seba zachovávať nepoškvrneného svetom. (Jak 1.27)
Takže v prvom rade slúžiť iným. Bez tohto je naše udržiavanie sa v čistote akýmsi odťahovaním sa od stratených presne v rozpore s tým, ako konal náš Pán, ktorý sedával a jedával s hriešnikmi a ktorého doslova nazývali priateľom hriešnikov.
Prvé, do čoho sme povolaní, je hlásať evanjelium. A toto sa netýka iba evanjelistov a učiteľov. Ak títo robia iba toto, nekonajú svoje povolanie dobre. Evanjelista nie je evanjelistom preto, aby kázal evanjelium, ale aby vypôsobil v ľuďoch ten oheň, vďaka ktorému bude evanjelium kázať každý. Služobnosti sú dané do cirkvi nie na to, aby IBA slúžili, ale na to, aby USCHOPNILI SLÚŽIŤ celú cirkev. Podobne tak učitelia majú naučiť ďalších vyučovať tak, aby boli schopní vyučovať ďalších (2Tim 2.2).
Niektoré zbory to vnímajú. Áno, chýba tu niečo. Každý by mal žiť evanjeliom, dýchať evanjeliom, a hovoriť evanjelium. A tak v niektorých zboroch začali robiť pouličné evanjelizácie. Iní zase po malých skupinkách, či dokonca jednotlivci chodia po meste a oslovujú ľudí. Aj jehovisti cítia, že toto je posolstvo, ktoré nám Pán odkázal, aby sme chodili aj po domoch. A niektoré znovuzrodenecké zbory začali robiť podobne. Keď prídu domov z práce, najedia sa, prezlečú a idú medzi ľudí. Evanjelizovať. A úprimne poviem, že na to treba jednak vieru a jednak odvahu. Takéto niečo určitým spôsobom človeka môže zbudovať.
Ale niečo mi v tom vadilo, niečo mi tam nerezalo, niečo, kvôli čomu sa moje srdce s tým nevedelo stotožniť, a ja som nevedel čo, až kým mi to Duch Boží neukázal – oni totiž v skutočnosti prídu z jednej práce a NASTÚPIA DO DRUHEJ. Začnú druhú smenu. Je to práca, je to niečo MIMO NICH, niečo do čoho môžu nastúpiť a zase vystúpiť. Začnú to robiť a po niekoľkých hodinách prestanú.
Naša práca, rodina, priatelia, hobby a evanjelium sú oddelené veci, a hoci naši spolupracovníci vedia, že sme kresťania, evanjelium ešte možno vôbec nepočuli. Lebo my ho hovoríme po práci. A nie vtedy, keď sme na nákupoch, to nakupujeme, neprišli sme do obchodu kázať evanjelium. A nie vtedy, keď ideme s rodinou na dovolenku, tam sme si prišli oddýchnuť a nie hľadať stratených. A nie vtedy, keď... mám pokračovať?
Čas na evanjelium je v našom živote častokrát prísne vyčlenený.
A toto je presne to, čo sa ma dotýka na živote Smitha Wiggleswortha – nekázal evanjelium iba pred zhromaždením, nebola to pre neho práca, ale rinulo sa z neho všade kadiaľ chodil. Išiel okolo ľudí na ceste a zvolal na nich jednoduché: Ste zachránení? A oni v ten moment prezreli a pochopili, že sú stratení a otvorili svoje srdcia Slovu záchrany, evanjeliu Ježiša Krista. Nerobil to zriedkakedy, bolo to pre neho úplne prirodzené. Bolo to jeho súčasťou, on s tým nemohol prestať, pre neho to nebola práca o X hodinách, ktorá ma fajront. O tomto je to.
Dnešní kresťania (a mňa nevynímajúc) si často žijeme po svojom. Budujeme si svoje veci, svoju rodinu, svoju prácu, svoje súkromie. Isteže sa tešíme, keď Boh niekoho skrze nás zachráni z večnej tmy a zatratenia, dokonca si častokrát vedieme kdesi vzadu v mysli štatistiku toho, koľkých.
Poznáte film Záchranári (The Guardian)? Ashton Kuchter v úlohe Jake-a sa pýta svojho inštruktora Kevina Costnera, záchranára z praxe z Beringovho mora, ktorý sa chystá odísť na dôchodok a rybárčiť:
- Veliteľ, než odídete, povedzte mi vaše skutočné číslo.
- Dvadsať dva, - odpovedá.
- Dvadsať dva, to nie je špatné. Nie sú to stovky, ale...
- To je počet tých, ktorých som stratil, - skočí mu do reči Costner. -Pre mňa je dôležité len toto číslo.
Kiežby cirkev hľadela na to, koľké milióny ľudí sme ešte nepomohli zachrániť a kiežby sme sa prestali pýšiť tým, koľkých k nám Boh pripojil z Jeho milosti. Tvárime sa, ako by to bola naša zásluha. Je pred nami plno práce a my sa pozeráme dozadu, aby sme si pripísali nejaké bodíky na účet. Na aký účet, prosím vás? Náš jediný účet bol pribitý na kríž! (Kol 2.14) Náš účet bol dlžobný úpis!
Ja neviem ako vy, ale ja som sa rozhodol... skáčem do mora a všetko nechávam za mnou. Topia sa toľkí, ktorí potrebujú pomoc...
Neviem ako verný v tom budem, a koľko bude Bohu trvať, kým ma nadobro v tejto veci zlomí, premení, aby evanjelium bolo súčasťou môjho dýchania, chodenia, mlčania i rozprávania, práce i dovolenky, ale už mi nestačí to, čo som robil doteraz. Rozhodol som sa.
Komentáre
Shalom