Cieľom milosti je uskutočniť vo veriacom život na rovine Božej. Je to oveľa viac, než vybudovanie charakteru. Keďže život z Boha nachádza vyjadrenie skrze ľudské telo, môže byť toto vyjadrenie podobné, ba totožné s výrazom tých najlepších kvalít v živote neobráteného človeka. Dvaja ľudia sa môžu pričiniť o dobro svojich blížnych. V prípade jedného z nich môže to byť výraz čiste ľudského, prirodzeného života; aby získal priazeň iných, aby zadosťučinil zmyslu pre povinnosť, alebo dokonca z radosti, akú takáto činnosť prináša. V prípade druhého je to dôsledok lásky Božej, vyliatej v srdci. V oboch prípadoch je vonkajší výsledok rovnaký, ale pred Bohom je tu priepastný rozdiel. Prvý je životom sebaurčenia a osobného zisku. Druhý je v závislosti na Bohu; je výsledkom vyučovania milosťou. Falošné kulty kladú veľký dôraz na ušľachtilé kvality ľudskej činnosti.
Pavol povedal: ,,A keby som vynaložil na dobročinnosť všetko svoje imanie a keby som vydal svoje telo aby som bol upálený, a keby som nemal lásky, nič mi to neprospieva" (I. Kor. 13 : 3). Život, ktorý je výsledkom vyučovania milosťou, má vonkajší výraz plus správny postoj k Bohu. Zatiaľ čo vonkajší výraz zbožného života, vyučovaného milosťou, nie je možné vždy rozlíšiť od najušľachtilejšieho prejavu života prirodzeného, jestvujú normy zbožného života, ktoré presahujú predstavy prirodzenej mysle. Tieto sú na rovine Božej, a preto oveľa vyššie, než tie najušľachtilejšie učenia filozofov a učiteľov morálky. Normy milosti sú tak vysoké, že je nemožné nájsť pre ne prirovnanie, — iba ak pomocou kontrastu, — aj keby sme vzali do úvahy tie najvyššie normy veľkých svetových náboženstiev. Sú dokonca vyššie, než vysoké normy Bohom daného Zákona Mojžišovho. Všetky normy Zákona boli zhrnuté do dvoch prikázaní: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou", a „Milovať budeš svojho blížneho, ako samého seba!" (Mat:22:37, 39). Avšak táto láska k Bohu je postavená iba na ľudskú rovinu — s ľudským srdcom, dušou a mysľou. Milovať blížneho ako samého seba je tiež iba ľudské, pretože láska k sebe je ľudská.
Všetky normy života pod pôsobením milosti zhrnul Ježiš slovami:,, Toto je moje prikázanie, aby ste sa milovali navzájom, ako som ja vás miloval" (Ján 15 : 12). Pavol túto myšlienku zopakoval: „a choďte v láske, ako aj Kristus miloval nás a vydal sám seba za nás ako posvätný dar a obeť Bohu na príjemnú vôňu upokojujúcu" (Ef:5:2). Láska, ktorou. Kristus miluje veriaceho je božská láska a siaha až po smrť. Keď je veriaci vyzývaný milovať tak, ako Kristus miloval, znamená to milovať božskou láskou — a nič menej!
Zlaté pravidlo hovorí: „Všetko, čokoľvek by ste chceli, aby vám Ľudia činili, to aj vy im čiňte" (Mat. 7 : 12). Milosť učí: ,,majte jedni druhých za vyšších od seba" (Fil 2.3). ,,Nech je také zmýšľanie vo vás, aké bolo aj v Kristu Ježišovi, ktorý súc v podobe Boha... sám seba zmaril tým, že prijal podobu sluhu" (Fil. 2 : 5-7).
Aj samotné myslenie toho, kto je pod milosťou, má byť v dokonalom súlade s vôľou Božou; „zaujímame každú myseľ a rozum do poslušností Krista" (II. Kor. 10 : 5). Ak sa každá myšlienka má priviesť do poslušnosti Krista, potom nemôže byť zlého obcovania, pretože toto má svoj pôvod v myslení. Uvedieme niektoré miesta Písma, v ktorých sa nachádzajú normy života, ktorý ďaleko presahuje morálne chovanie: ,,ďakujúc vždycky za všetko v mene nášho Pána Ježiša Krista Bohu a Otcovi" (Ef. 5 : 20). „O nič sa nestarajte, ale vo všetkom modlitbou a prosbou s ďakovaním nech sa oznamujú vaše žiadosti Bohu" (Fil. 4.6). „Vždycky sa radujte" (1Tes. 5 : 16); „ako smutní, avšak vždycky sa radujúci" (II. Kor. 6. 10). „Pokladajte to za každú radosť, moji bratia, keď na okolo upádate do rozličných pokušení" (Jak. 1.2). ,,Ale nakoľko máte účasť na utrpeniach Kristových, radujte sa" (I. Petr. 4.13). 0 nič sa nestarať a ustavične sa radovať, dokonca aj v utrpeniach, to nieje pre človeka charakteristické. Je to časť života z Boha a môže sa dosiahnuť iba vyučovaním milosťou. „... odpúšťajúci si, ako aj Boh v Kristu odpustil vám" (Ef. 4 : 32) — to je dokonalé odpustenie, pretože odpustenie Božie v Kristu je „podľa bohatstva jeho milosti, ktorú rozhojnil oproti nám v každej múdrosti a rozumnosti" (Ef. 1 : 7, 8). Prirodzený človek môže byť štedrým, veľmi štedrým v rozdávaní, a predsa je istý druh štedrosti, ktorý môže v človeku pôsobiť iba milosť: ,,A oznamujeme vám, bratia, milosť Božiu, danú v zboroch Macedónie, že tá hojnosť ich radosti im bola daná v mnohonásobnom dokázaní sa v súžení a tá ich veľká chudoba sa rozhojnila v bohatstvo ich prostoty. Lebo dľa možností svedčím, ba i nad možnosť z vlastného popudu s mnohým prosením nás žiadali, že by sme prijali od nich milosť a účastenstvo na službe svätým" (II. Kor. 8 : 1-4). Dávať s ochotou a veľkou radosťou napriek veľkej chudobe a utrpeniam — to nie je norma prirodzeného človeka, ani života pod Zákonom; — je to jedine milosť, ktorá dáva životu takýto charakter.
Pavol sa modlil za veriacich v Efeze, „aby boli naplnení vo všetku plnosť Božiu" (Ef. 3 : 19). Keďže táto modlitba zahrňuje všetkých veriacich, je to norma pre všetkých, korí sú pod milosťou. Keď Pavol s radosťou prijímal utrpenie a prenasledovanie, aby tým mohol byť život Ježišov zjavený v jeho tele, bol to prejav plnosti Boha v ňom. Milosť, a jedine milosť vyučuje človeka týmto normám. Žiaden morálny kódex, ba ani Zákon Mojžišov ich nemôže vyžadovať. Tu nie je miesta pre bezstarostný život. Tieto normy neudeľujú povolenie prestupovať zákony morálky, pretože sú na nekonečne vyššej rovine. Kto podriaďuje každú myšlienku do poslušnosti Krista a kto je naplnený všetkou plnosťou Božou, ten nebude porušovať morálne zákony Božie. Tieto normy neznižujú hodnotu nižších noriem zákonov morálky; zahrňujú ich v sebe ako prvky, tak ako slovo obsahuje písmená, ale pri čítaní sa pozornosť sústreďuje na slová, ktoré sú nositeľom významu, a nie na prvky — písmená, z ktorých sa skladajú. Tak aj zákon, nazvaný literou, nedáva význam duchovnému životu. Ten prichádza až so Slovom, ktoré stánilo medzi nami a bolo plné milostí a pravdy (Ján 1 : 14). Nieto života v litere, lebo „litera zabíja, ale Duch oživuje" (II. Kor. 3 :6). Ten, skrze ktorého sa stala milosť a pravda, povedal: ,,Slová, ktoré vám ja hovorím, sú duch a sú život" (Ján 6 : 63).
Komentáre