Vôľa Otcova bola vždy základným motívom Jeho života. Keď ho učeníci žiadali aby jedol, odpovedal im: “Mojím pokrmom je to, aby som činil vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonal jeho dielo" (Ján 4 : 34). Neskôr povedal Židom: “lebo nehľadám svojej vlastnej vôle, ale vôľu toho, ktorý ma poslal, Otcovu" (Ján 5 : 30). Inokedy zase: “Lebo som nezostúpil z neba nato, aby som činil svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal" (Ján 6 : 38). Keď stál tvárou v tvár najťažšej skúške svojho života, modlil sa: “Môj Otče, ak je možné, nech odíde odo mňa tento kalich, avšak nie ako ja chcem, ale ako ty." Potom sa modlil druhý raz: “Môj Otče, ak ma nemôže minúť tento kalich, než aby som ho vypil, nech sa stane tvoja vôľa". A modlil sa tretí raz povediac to isté slovo (Mat. 26 : 39, 42, 44). Áno, “súc v spôsobe nájdený ako človek, ponížil sa stanúc sa poslušným až do smrti, a to do smrti kríža" (Fil:2:8).
Nikdy neuhnul od svojho cieľa — konať vôľu Božiu. Bol mužom, ktorý mal vždy v úcte zvrchovanú autoritu vôle Božej. Suc Bohom, nie stvorenstvom, On jediný zo všetkých bytostí si mohol nárokovať právo uplatniť svoju vlastnú vôľu, avšak On sa dobrovoľne podriadil vôli Otcovej. Aký to kontrast k človeku, ktorý (ako stvorená bytosť) chcel sa stať podobným Bohu a byť voľný pri konaní svojej vlastnej vôle!
V naprostom súhlase so svojim prehlásením, že prišiel konať vôľu Božiu, neustále zdôrazňoval, že bol Bohom poslaný: “... lebo ja som vyšiel od Boha a prišiel sem; lebo ani som neprišiel sám od seba, ale on ma poslal" (Ján 8 :42). Nemenej, než štyridsaťkrát je v evanjeliu Jánovom zmienka, že Ho Otec poslal. To bolo Jeho autoritou pre všetko čo povedal alebo vykonal. Bolo to tiež uznanie Jeho závislosti na Otcovi. Ale ešte viac, On pripisoval všetky svoje činy a slová svojmu Otcovi. Ked' Ho Židia obviňovali z prestúpenia Zákona, keď uzdravil nemocného v sobotu, povedal:
“Ameň, ameň vám hovorím, že Syn nemôže robiť nič sám od seba, iba to, čo vidí činiť svojho Otca, lebo čokoľvek on činí to podobne činí aj Syn" (Ján 5 :19). Skôr než uzdravil slepého od narodenia, povedal: “Ja musím konať skutky toho, ktorý ma poslal" (Ján:9:4).
Na slávností stánov prehlásil: “Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal" (Ján 7 : 16); pri inej príležitosti povedal: “lebo ja som nehovoril sám od seba, ale ten, ktorý ma poslal, sám Otec, mi prikázal čo mám povedať a čo vravieť" (Ján 12 :49). Bol si stále vedomý, že to nebol Jeho vlastný život, ktorý bol Ním vyjadrený, ale život samého Boha. Povedal: “ja Žijem skrze Otca" (Ján 6 : 57).
Jeho závislosť na Bohu vidno aj v tom, ako často a ako intenzívne sa modlil. Modlil sa keď bol pokrstený (Luk. 3 : 21). Predtým, než si vyvolil dvanástich “vyšiel na vrch modliť sa a bol tam cez noc na modlitbe Božej" (Luk. 6 : 12). Modlil sa po chvíľach zvlášť namáhavej práce. Po tom, čo rnnohých zo zástupu uzdravil “odchádzal na púšť a modlil sa" (Luk. 5 : 16). Po jednom z večerov v Kafarnaume, vyplnenom uzdravovaním a vyháňaním démonov “ráno veľmi skoro, ešte za noci vstal, vyšiel a odišiel na pusté miesto a tam sa modlil" (Mark. 1 : 35). Nasýtiac päť tisíc mužov okrem žien a detí, vyšiel na vrch osobitne, modliť sa (Mat:14:21, 23). Po tom, čo predpovedal Petrovi že Ho zaprie, dodal: “ale ja som prosil za teba, aby nezahynula tvoja viera" (Luk. 22 : 32). V hornej dvorane sa modlil za svojich učeníkov a za všetkých, ktorí skrze ich slovo mali v Neho uveriť (Ján 17 : 20). Trikrát sa modlil za seba samého v Getsemanskej záhrade (Mat. 26 : 36, 39, 42, 44). Na kríži sa modlí za svojich nepriateľov: “Otče, odpusť im, lebo nevedia čo robia !" (Luk. 23 : 34).
Modlil sa vždy v plnej istote, že bude vyslyšaný. Pri Lazarovom hrobe povedal: “Otče, ďakujem ti, že si ma počul. No, ja som vedel, že ma vždy čuješ" (Ján 11 :41, 42). Nad túto dôveru väčšej nieto. Svoju závislosť' na Otcovi a neustále vedomie jednoty s ním vyjadril Pán Ježiš ešte mnohými inými spôsobmi. “Ako mňa zná Otec, tak i ja znám Otca" (Ján 10 : 15). “Ja a Otec sme jedno" (Ján 10 : 30). “Nie som sám, pretože je so mnou Otec" (Ján 16 : 32). Vedomie dôverného vzťahu s Otcom podporovalo Jeho dokonalú závislosť na Ňom.
Zvrchovaným cieľom tejto závislosti bolo, aby bol Otec oslávený skrze Neho (Ján 7 : 18). Na sklonku svojej služby povedal Otcovi: “Ja som ťa oslávil na zemi; dielo som dokonal, ktoré si mi dal, aby som vykonal" (Ján 17 :4). Vždycky žil v plnej závislosti na Bohu; aj v chvíli najposednejšej, na kríži, zvolal: “Otče, do tvojich rúk kladiem svojho ducha!" (Luk. 23 :46). On, ktorý bol jedno s Bohom; On, ktorého Otec miloval pred založením sveta; On, ktorý s Otcom stvoril človeka; On, ktorý vyšiel z lona Otcovho; On ktorý sa stal nástrojom vyjadrenia nekonečnej lásky Otcovej k stratenému svetu; On, skrze ktorého sa stala milosť a pravda — On to bol, ktorý vzal na seba podobu stvorenstva, aby vyjadril pravú závislosť na Bohu a uskutočnil model zbožného života. Krátko pred svojím odchodom povedal svojim učeníkom: “Ako mňa poslal Otec, tak i ja posielam vás" (Ján 20 : 21). Bezpochyby, takéto poslanie musí zahrňovať život žitý podľa vzoru, ktorý nám On ukázal. Milosť a milosť jediná nás vyučuje ako viesť takýto život.
Komentáre