Cirkev. Spoločenstvo veriacich. V celom článku si to môžete zameniť na čokoľvek, čo sa dá nazvať cirkvou, spoločenstvom veriacich, zborom, skupinkou, farnosťou, denomináciou, atď.
Začnem najskôr zhrnutím o tom, aká je to vlastne sloboda, ktorú má pre nás Pán.
Sloboda, do ktorej nás Ježiš povoláva je tak bezmedzná, že máme byť vlastne slobodní od úplne všetkého na tejto zemi, vrátane seba. V celej knihe Život v slobode som o tom už napísal pár úvah, ktoré túžim, aby boli odrazovým mostíkom pre vaše vlastné hľadanie, skúmanie a objavovanie tajomstiev v Kristovi. Nesmierne túžim, aby mnohí nachádzali tú obrovskú slobodu, ktorú pre nás Pán pripravil. Je ako nekonečná lúka plná krásnych kvetov, po ktorej sa dá utekať všetkými smermi, napriek tomu, že nájsť ju môže iba ten, kto vykročí na úzku cestu. Tak úzku, že si na tú cestu nemôže so sebou zobrať nič. Žiadne príkazy, žiadny zákon, žiadne naučené princípy. Všetko by to totiž bolo síce vo vašej mysli, ale predsa len zvonka vášho srdca. Nemôžete si vziať nič, čo nie je vaše, lepšie povedané - nič, čo nie ste vy sami. Skúsim vám to vysvetliť inak.
Sloboda, ktorú pre nás má Pán, nie je o tom, aby ste boli schopní nehrešiť, aby ste boli schopní žiť dobre a sväto, aby ste boli schopní, aby ste mali silu, aby ste vedeli, atď, atď. atď.
Boh vás chce premeniť, aby ste boli iní. Aby život bez hriechu vám bol prirodzený, aby svätosť bola vašou podstatou, nie niečím, za čím sa musíte načahovať, aby láska k nepriateľom bola vašou prirodzenosťou a nie niečím, do čoho sa musíte nútiť.
Potom bude pre vás Pánovo jarmo ľahké a lahodné.
Kým s vami toto neurobí, kým nepoláme vaše staré ja a všetky tie dobré veci sú len niečím, o čo sa snažíte, ale nie sú vašou prirodzenou súčasťou, nie ste slobodní. Dovtedy sa budete siliť a žiť z vlastných síl. Dovtedy život bez hriechu bude batoh na vašom chrbte a nie mäsitými doskami prikázaní vášho srdca. Dovtedy bude zvonka vás a nie vašou súčasťou. Dovtedy je to len náboženstvo ľudských skutkov a nie Božia moc v živote človeka.
Boh nechce, aby vaše rozhodnutia vychádzali z toho, že viete, ako sa rozhodnúť, ale aby vaše rozhodnutia z vás plynuli tak prirodzene ako voda z prameňa.
O tomto je úzka cesta slobody. No keď sa ňou vydáte, odrazu je všetko iné. Odrazu viete, že môžete všetko – a nič nemusíte. Je to smrť samému sebe, aby Kristus žil v nás a skrze nás.
K slobode nevedie cesta smerom nahor, ale cesta nadol je tou správnou, cesta do smrti. Kto sa poníži bude povýšený. Ale ak sa na tú cestu poníženia vydáte preto, aby ste boli povýšení, v skutočnosti už vaše srdce kráča po širokej ceste povýšenia.
A kto sa povyšuje, bude ponížený.
Takže na tej úzkej ceste nemôžete so sebou vziať nič, čo nie je vo vás samých, vo vašom srdci, nič, čo nie je naozaj vašou súčasťou. Jednoducho to cestou zhorí.
Presne o tom sú mnohé životné príbehy kresťanov, ktorí padli naspäť do sveta, do nevery, do hriechu. Stroskotali vo viere, lebo si mysleli, že im stačí niečo vedieť a nie niekým byť, domnievali sa, že stačí zmeniť prístup a netreba ísť až na smrť.
Boh naschvál dopustil ťažké situácie, aby sa vyplavilo, čo naozaj v srdci je. A to je milosť. Keď je zrazu človek biedny, nahý a zničený, práve vtedy môže k Bohu pristúpiť presne taký, aký je. Bez toho, aby klamal sám seba, aby si o sebe myslel, že niečo dobré v ňom je, bez toho, aby uveril, že má na to.
A tu sa dostávam k téme článku.
Hlavným problémom závislosti kresťanov na cirkvi je práve oklamanie. Mnohí kresťania veria, že cirkev si so sebou na tú úzku cestu zobrať môžu. Zabudnite.
Máme ísť síce spolu, brat s bratom, ale vo svojej nahej podstate ideme každý sám za seba. Ja nemôžem vyhrať boje, ktoré bojuje v srdci môj brat, hoci môžem stáť vedľa neho na modlitbách, pôstoch, povzbudzovať ho a podobne. Svoju cestu k Pánovi a s Pánom musí prejsť každý sám.
No koreň problému nie je v tom, že by toto kresťania nevedeli. Problém je v tom, že tomu nerozumejú, aká je v tom hĺbka. Preto napriek tomu, že väčšina kresťanov hovorí tieto isté slová, čo ja, v hĺbke srdca veria, že im na ich ceste pomôže Pán určite CEZ CIRKEV. A hrozné je, že cirkev to tak mnohokrát učí.
Mnohé spoločenstvá a denominácie vedú ovečky, ktoré nepatria im, do otroctva, keď ich učia, že Pán im nedá pokrm Boží, slovo života, zjavenie či osviežujúci dotyk, MIMO CIRKVI. Väčšina zborov a denominácii v skutočnosti veria a vyučujú, že mimo cirkvi nie je život s Bohom a de facto – že mimo cirkvi nie je spasenie.
A to už je čistá lož.
S manželkou sme prišli do konfliktu v jednom zbore, dodnes neviem povedať, čo bol tak vážny problém, pre ktorý to napokon všetko narástlo do takej miery, že spoločenstvo sa vyjadrilo približne v tom zmysle, že nie je žiadúce, aby chodili medzi nich takí, ktorí sa nechcú zmeniť, a nechcú byť v jednote.
Lenže my s manželkou sme nevedeli definovať, čo je problém v našom vzťahu s Pánom, prečo sme sa cítili malomocní vo viere a chodili sme ako živé mŕtvoly.
To sme zistili až potom, keď sme sa ocitli vonku, mimo „domova“, mimo ľudí, na ktorých sme sa spoliehali, že skrze nich nás Pán vyvedie z toho nedefinovateľného temna, že skrze nich nám dá slovo, napomenutie, čokoľvek. Nedal.
Pretože presne to bol náš problém – boli sme závislí na cirkvi. Nemám štipku horkosti voči tomu zboru, pretože nemohli vedieť, čo je vo veci a Pán si to použil na niečo úžasné – dal sa nám spoznať tak, ako sme ho predtým nepoznali.
Boli sme závislí na cirkvi, a tá závislosť sa prejavovala rôznymi vecami. Napríklad aj tak, že sme sa nikdy neodvážili protirečiť, neodvážili sme sa spochybňovať, čo bolo povedané a dali sme sa umlčať vždy, keď hovorili tí, ktorí požívali vážnosť v zbore.
Dnes sme z toho, chvála Pánovi, von. Som slobodný od ľudí a slobodný aj od cirkvi.
Milujem cirkev, ale nie som viac jej vazalom. Je to ako s anjelmi – nie sú nám poddaní, nemáme právo ich volať, aby nám pomáhali a slúžili, patria Pánovi a On je ten, kto ich posiela slúžiť nám. A tak aj ja dnes viem, že ani ja nie som otrok cirkvi, ale Pána Ježiša Krista, ktorý ma vedie do cirkvi, medzi bratov a sestry, aby som im slúžil. Dnes už ale viem, že nikto z nich ma nemá právo zotročiť. Nebudem otrokom ľudí, veľmi draho som bol kúpený. Ale vediac to, kto ma kúpil, rád sa dám do služby iným, aby som ich priviedol bližšie k Nemu.
A tak sa stáva, že napríklad v jednom zbore, z tých, ktoré navštevujem, poviem nahlas počas vyučovania tomu, kto vyučuje, že s ním nesúhlasím. A som nesmierne vďačný Pánovi za to, že spoločenstvá, ktoré teraz mám, sú tak otvorené, že so slobodou ľudí nemajú problém.
Dnes viem, že to Pán dovolil na to, aby som Ho spoznal oveľa viac. Aby som spoznal, ako žiarlivo túži mať intímne blízky vzťah so mnou priamo a osobne, a nespoliehal som sa na prostrednícku úlohu ľudí. A hoci stále rád počujem Boha v ústach bratov, dnes už viem, že Boh mi chce dať oveľa viac.
Počujte ma, ľudia, ak mlčíte v zbore kresťanov len preto, že sa neočakáva od vás, aby ste rozprávali, ak je to neprijateľné, ak máte problém, čo na to povedia ľudia, tak nie ste slobodní.
Iba ten, kto je slobodný hovoriť, je slobodný aj nehovoriť.
Žiaľ, cirkev vo väčšine prípadov neuznáva túto slobodu jej členov, pretože sa bojí, že by sa to zvrhlo, prípadne, že by niekto prišiel o miesto v službe. Nerozumejú, že sme telo.
A tak väčšina kresťanov si nechá kázňami o poslušnosti masírovať srdce, učením o spasení v cirkvi svoju vieru a prestávajú skúmať Božie slovo v určitých veciach, aby neprišli do styku so svojim strachom z odmietnutia. Lebo odmietnutie ľudmi vnímajú ako zatratenie Bohom.
Mnoho cirkví k tomuto manipulovaniu sŕdc a viery ľudí používa okrem určitých pasáži vytrhnutých z kontextu Božieho slova ešte jednu vec, ktorou obhajujú svoje učenia – tradíciu. Ale tomu budem venovať samostatný článok.
A v cirkvi pozorujem ešte ďalší fenomén nazývaný vzbura. Odhliadnuc od toho, že sú prípady, ktoré sú naozaj vzburou voči Bohu, oveľa častejšie prípady sú, keď tí, ktorí vedú zbor, cirkev, či denomináciu, nie sú ochotní položiť pred Boha vec, s ktorou vyrukuje niekto nižšie postavený v cirkvi.
Ak si ale uvedomíme, že v cirkvi nemajú byť vyššie a nižšie postavení, ale len údy s rozdielnymi funkciami v tele, javí sa to ako pýcha tých, ktorí sa cítia zodpovední za vedenie cirkvi.
Mám doma puberťáka. Často sa nezhodneme. A práve na tom mi Pán ukázal, o čom je to v cirkvi. Jednoducho povedané, mnohí kresťania dorastajú v Kristovi do dospelosti a hľadajú si miesto služby, učia sa preberať zodpovednosť, učia sa viesť iných a častokrát je to v nezhode s tými, ktorí dospelí sú. Alebo by aspoň mali byť.
A títo „dospelí“ starší v mnohých prípadoch veľmi rýchlo označia vystrčenie hlavy niekoho mladšieho vo viere za vzburu, namiesto toho, aby uvideli, že im rastie mladý vodca, ktorý je možno povolaný viesť mnoho a mnoho ďalších.
A tak namiesto toho, aby budovali, búrajú.
Poznám desiatky prípadov, kedy to cirkev nezvládla a vylúčila spomedzi svojich radov tých, ktorí nemali srdce vzbury, ktorí úprimne chceli priniesť požehnanie. Vyhodili ich do sveta. Aspoň si tak mysleli.
Lenže Pán je verný a potom, ako takí vylúčení prešli obdobím agónie, zronenia z toho, že odišli od Boha – pretože mylne verili tomu, že odísť zo zboru znamená odísť od Boha, potom ich začal opäť budovať.
Modlím sa, aby svojím Duchom uzdravil tie rany, ktoré utŕžili, aby nenapredovali ďalej pozraňovaní, plní sklamania, horkosti a neodpustenia, ale naopak, aby uvideli, aká to bola milosť, že ich Pán vyvádza z otroctva ľudí. Z otroctva cirkvi.
Keď zmocnejú, prinesú hojné požehnanie cirkvi. Slobodu. Slobodu od cirkvi.
Cirkev tu nie je na to, aby si jej patril, a aby ti posluhovala ako mamina malému dieťatku. Ty máš dospieť v Kristovi Ježišovi poznávajúc Jeho Ducha, a ty máš posluhovať cirkvi – budovať ju a ako Kristovu nevestu ju obliekať do svadobných šiat.
Komentáre