selah

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

15. Cesty Božie a cesty ľudské (J.F.Strombeck)

,,Lebo moje myšlienky nie sú vašimi myšlienkami, ani vaše cesty nie sú mojimi cestami, hovorí Hospodin" (Iz. 55 : 8). Toto nie je nikde väčšou pravdou, než pri pobádaní k správnemu obcovaniu. Keďže všetko, čo Boh koná v milosti, je oddelené od ľudských zásluh a myšlienky na odplatu, nemôže ponúkať Svoje požehnanie ako pohnútku, ani predkladať Svoje súdy ako hrozbu, aby ľudia žili zbožným životom. Preto pod milosťou Boh predovšetkým pripomína, čo vo Svojej milosti urobil, a potom na základe toho vyzýva k životu, ktorý by bol v súlade s tým, čo On vykonal. Ale ľudské cesty nie sú Božie cesty. Vo všeobecnosti sa ľudia pridŕžajú predstavy, že dobro prichádza ako odmena za dobré obcovanie a strata ako dôsledok zlého chovania. Prirodzený človek si vždy myslí, že musí niečim prispieť, aby si zaslúžil Božiu priazeň. Spôsob, akým koná Boh v milosti vidíme v tom, ako sa Ježiš zachoval k žene pristihnutej pri cudzoložstve a privedenej farizejmi. Keď všetci farizeji, umlčaní Ježišom, odišli, On jej povedal: „Ženo, kde sú tamtí tvoji žalobníci? Čí ťa niktorý neodsúdil? A ona riekla: Niktorý, Pane. A Ježiš jej povedal: Ani ja ťa neodsudzujem; iď a nehreš viac" (Ján 8 : 10-11). Ježiš najprv, vo voľnej milosti odpustil hriech, za ktorý by bola podľa Zákona hodná smrti, a potom ju napomenul, aby žila život oslobodený od hriechu.

Je dôležité si uvedomiť, že pod Zákonom bol poriadok Boží opačný. Tam Boh zasľúbil požehnanie iba pod podmienkou poslušnosti a hrozil trestom, ak sa nebude plniť vo všetkom (vid' 5. M. 28). Je zvrchovane dôležité, aby sa nezamieňal Boží poriadok pod Zákonom a pod milosťou. Často sa tak ale stáva, a to preto, lebo poriadok Zákona vyhovuje mysleniu prirodzeného človeka. Skrze Zákon sa Boh priblížil k človeku na jeho vlastnej (t. j. ľudskej) rovine.

Keď sa Bohu zaľúbilo položiť za základ svojej výzvy k zbožnému životu to, čo vykonal Sám vo svojej milostí, či to nie je pre veriacich záväzné? Sme svedkami, že sa ako bežná prax používajú Božie výzvy, avšak úplne sa pritom ignoruje dielo Jeho milostí ako základ týchto výziev. Koľko naliehavých výziev už odznelo za použitia čiastočného textu Rim. 12 : 1 — „aby ste vydali svoje telá v živú obeť svätú, príjemnú Bohu", bez najmenšej zmienky o prvej časti tohto verša — „Prosím vás tedy, bratia, skrze milosrdenstvá Božie". Jasné predloženie milosrdenstiev Božích ako základu výzvy je zriedkavosťou. A predsa Svätý Duch nechal napísať najprv osem kapitol, venovaných Božím milosrdenstvám, než dovolil, aby zaznela výzva... To isté platí aj o ostatných výzvach Božích, o čom si viac pohovoríme v ďalšej časti tejto knižky. Veľká časť kresťanov pristupuje k Božím výzvam ohľadne zbožného života úplne oddelene od tohto jedinečného diela milostí, ku ktorému Boh vzťahuje každú svoju výzvu. Či práve v tom nie je dôvod, aspoň čiastočný, prečo je duchovný stav mnohých veriacich dnešnej doby tak nízky? Boží apel nemá sily, ak sa pritom ignorujú Jeho argumenty. Keď sa vynechajú Božie argumenty, Je prirodzené, že na ich miesto nastúpia ľudské. Horlivosť a obetavosť iných kresťanov, dojemné rozprávanie o potrebách pohanov, ich nízka morálka, intelektuálna a materiálna úroveň líčená živými farbami, používajú sa ako základ pri apelovaní na kresťanov. „Vaša cirkev", alebo „vaša denominácia" potrebuje vašu podporu — to je častý argument Dokonca aj vlastná dôstojnosť sa používa ako dôvod ku kresťanskej službe. Činnosť, ktorá prichádza v odpoveď — ak vôbec prichádza — na takúto argumentáciu, stáva sa často plnením povinnosti alebo cestou za nejakým veľkým ideálom, a nie radostnou a spontánnou službou lásky ku Kristu.

Takáto „služba" sa potom často koná v závislostí na sebe samom, a nie na Bohu. Ak bude argumentom dielo milosti Božej, potom aj výsledok — kresťanská služba — bude sa konať v závislosti na Ňom a pre Jeho oslavu. Výrečnosť rečníka, či schopnosť presviedčať, alebo chvíľkové nadšenie môžu niektorých pohnúť k činnosti, avšak pravdepodobne bude chýbať hĺbka koreňov a usmernenie do centra, ktorým je Boh sám. Božie apelovanie na veriacich, aby chodili v zbožností, má cenu iba vtedy, keď spočíva na Jeho argumentoch. Nikto nemá práva žiadať od iných, aby niečo konali pre Boha, a pritom predkladať argumenty na nižšej úrovni, než na akej ich predkladá Boh. To, k čomu Boh vyzýva, je tak veľké, preniká tak hlboko do života, že nič nižšieho, než Jeho vlastné argumenty, nestačí a na ospravedlnenie poslušnosti Jeho výziev. Skutočnosť, že Adoniram Judson obetoval svoj život v službe Pánovi na Burme, nie je ešte postačujúcim dôvodom k tomu, aby ho hocikto iný nasledoval. Ale to, že Kristus zomrel za burmanov tak, ako aj za toho, koho On povoláva, je dôvod k poslušnosti ísť, keď Boh volá. Čím väčší dôraz sa bude klásť na vtelenie, smrť', vzkriesenie, veľkňazskú službu Kristovu pred tvárou Božou a na plnosť diela milosti Božej, tým bude výzva k zbožnému životu účinnejšia. Božie normy života pod milosťou sú tak vysoké, že nie je možné vyzývať k životu podľa nich na rovine ľudského a morálneho myslenia, a pritom nezľaviť z ich vysokých nárokov. Iba Božie argumenty postačujú k výzve žiť podľa Božích noriem; apelovanie založené na ľudských, nutne tieto normy znižuje. Zanedbaním Božích argumentov sa normy zbožného života znížia z roviny Božej na rovinu ľudských predstáv.

Príliš veľa napomínania nie je nič viac, než odsudzovanie nesprávnych vecí. I keď je často potrebné karhať hriechy veriacich, toto by malo byť vždy vzťahom k dielu Božiemu, ktoré pre nich a za nich v milosti koná. Hriechy by mali byť postavené do svetla pravdy, že sú vlastné starému človeku a mali by byť zanechané, lebo nie sú v súlade s postavením veriaceho pred Bohom. Odsudzovanie hriechu oddelene od diela milosti Božej vedie k povzbudzovaniu pocitu samospravodlivosti, postoja „som svätejší než iní" v tých, ktorí sa nedopustili hriechov, alebo sa vymanili a očistili z pokleskov a na druhej strane k zúfalstvu u tých, ktorí opätovne padajú pre osobnú slabosť. Takýto spôsob odsudzovania zdôrazňuje závislosť na sebe namiesto na Bohu.

Mnohé z toho, čo sa považuje za povzbudzovanie k zbožnému životu, je naprosto negatívne. Zatracujú sa niektoré osobné návyky, spôsoby odievania a pod. Toto sa často robí okázalým a neláskavým spôsobom. Kritizuje a zakazuje sa to i ono. Zriedka sa ponúkne niečo, čo by nahradilo to odsudzované. Toto pôsobí v živote veľkú medzeru. Avšak ako príroda, tak i ľudský život neznáša vákuum. Máme zaznamenaný obraz o živote, z ktorého vyšiel nečistý duch;

ale vrátiac sa, našiel dom zametený a ozdobený, ale prázdny a preto pojal ešte sedem iných duchov, horších ako je sám a posledné veci roho človeka boli horšie než prvé. (Luk. 11 : 25-26). Hoci Boh iná veľký záujem, aby Jeho ľud žil oddelene od svetských vecí, Jeho prístup je veľmi odlišný od toho, čo sme práve uviedli. Boží spôsob dobre vystihujú tieto slová: „Sa dve metódy, ktoré Pán milostivo používa, aby odpútal srdce od tohto sveta. Prvá spočíva v tom, že predkladá pred neho príťažlivosť a stálosť vecí, ktoré sú hore, druhá v tom, že vo Svojej vernosti vytrvalo poukazuje na pominuteľnosť a neistotu vecí na Zemi." Keď je srdce plne uspokojené vecami Boha a Jeho milého Syna, nie je treba odsudzovať pominuteľné pôžitky a radosti tohto sveta. Boh ponúka ďaleko lepšie veci namiesto tých, ktoré raz pominú. Mnohé svetáctvo v cirkvi dnešnej doby je dôsledok toho, že srdce kresťanov nebolo upútané na Krista vyučovaním a zdôrazňovaním Jeho príťažlivosti.

Ešte iný rozdiel jestvuje medzí myšlienkami Božími a ľudskými čo sa týka napomínania. Boh vždy zakladá Svoje výzvy na niektorom z fundamentálnych princípov a uvádza s ním do súvisu jednotlivý čin. Ľudia sa zase obvykle zaoberajú jednotlivými vecami samými, oddelene od akéhokoľvek princípu. Toto je zväčša zákonníky prístup k veci, ktorý zvažuje špecifické priestupky a vyvádza z nich sankcie, pri ktorých strieda jeden príkaz s druhým. Mnohé z tohto spôsobu myslenia sa dáva do súvisu s kresťanským obcovaním. Je potom div, že ľudia, najmä mladí, majú toľko nejasností a otázok o mnohých detailoch života a často sa pýtajú: „Môžem robiť toto, musím sa zrieknuť tamtoho?" Boh o tom hovorí, že „litera zabíja" (II. Kor. 3.6).

Keď Pavol hovoril o otázke jedenia mäsa obedovaného modlám, zastával názor, že na tom nebolo nič zlého, pretože modla nie je ničím. Ale jeho vlastný život bol ovládaný oným veľkým princípom: „A preto, ak pokrm pohoršuje môjho brata, nebudem jesť mäsa na veky, aby som nepohoršil svojho brata" (I. Kor. 8 : 13).

Bezpochyby aj vyučovanie o detailoch kresťanského obcovania má svoje miesto. Pavol často spomínal jednotlivé, konkrétne veci, ktoré sa majú alebo nesmú robiť. Korinťanov vyzýva, aby sa zúčastnili zbierky pre svätých a vzťahuje to na skutočnosť, že ich práca v Pánu nie je márna, pretože vzkriesenie z mŕtvych je realita. Nalieha, aby veriaci zložili luhanie a kradnutie ako časť starého človeka, a aby si obliekli toho nového, „stvoreného podľa Boha v spravodlivosti a v svätosti pravdy" (Ef. 4 : 17-29). Ako je toto oveľa  rozhodnejšie než púhe odsudzovanie luhania, kradnutia alebo hnevania sa ! Zanedbať základné princípy, na ktorých sú založené všetky napomínania v milosti a zaoberať sa špecifickými prikázaniami ako takými, znamená nepochopiť zvláštnu povahu vyučovania milosťou a nahradiť ju etickými normami.


...od inych | stály odkaz

Komentáre

Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014