Všetko, čo sa koná inak, ako v láske, je v očiach Božích bez ceny: ,,Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými a keby som nemal lásky, bol by som zvučiacim kovom, alebo znejúcim zvonom. A keby som vynaložil na dobročinnosť všetko svoje imanie a keby som vydal svoje telo, aby som bol upálený, a keby som nemal lásky, nič mi to neprospieva" (I. Kor. 13 : 1, 3). Pretože láska je pri dobrých skutkoch tak veľmi dôležitá, Pavol sa modlil, aby „zakorenení v láske a pevne založení dokonale vládali pochopiť... aká je to širokosť a dlhosť, hlbokosť a vysokosť, a poznať lásku Kristovu, ktorá prevyšuje rozum" (Ef. 3 :17-19).
Strach je falošným motívom.
Temným vplyvom, ktorý sa často predkladá ako motív kresťanského obcovania, je strach: strach z Božej pomsty v deň súdu, zo zatratenia, zo zavrhnutia Bohom, ak sa nesplnia určité normy života, často iba ľuďmi stanovené, a pod. Toto môže mať podobu strachu z pomyselného trestu ako podmienky pre konečný vstup do neba. Tento motív strachu sa používa na to, aby ľudí zdržiaval od zlých skutkov a aby ich povzbudzoval ku konaniu dobrého a prispievaniu cirkvi. Aj keď sa to vždy neuznáva, všetko toto je snaha o zmierenie Boha. Strach je dominantným motívom vo svetových náboženstvách, lebo nevedia nič o láske Božej v Kristu Ježišovi. Strach Je však nezriedka určujúcim motívom aj pri mnohých kresťanoch, ktorí plne nerozumejú, čo pre nich znamená láska a milosť Božia. Strach je snaha uniknúť pred tým, čo pôsobí škodu. Sebazáchova závisí na sebe samom v snahe zachovať sa; avšak ten, kto vidí Božiu lásku, starostlivosť a milosť a zverí sa Jemu, nespolieha na sebazachovanie. Potom strach zmizne.
Strach nemá miesta v živote veriaceho, ako je jasné z učenia Písma: „Lebo nám nedal Boh ducha bázne, ale moci a lásky a zdravého rozumu" (II. Tim. 1.7). „V tom je dokázaná láska Božia s nami, aby sme mali smelú dôveru v deň súdu, lebo ako je on, tak sme aj my na tomto svete. Bázne nieto v láske, ale dokonalá láska vyháňa bázeň, lebo bázeň má trápenie, a ten, kto sa bojí, nie je dokonalý v láske" (I. Ján. 4 : 17, 18).
Služba musí byt' dobrovoľná a radostná.
To vyplýva z toho, že jej motívom je láska. To, čo konáme v Láske, nebude nikdy doprevádzané reptaním; nebude z prinútenia — iba z toho, ktoré má svoj pôvod vnútri, vo vlastnej túžbe konať to, čo konáme. Nikdy by tu nemala byť myšlienka na plnenie povinnosti. Práca veriaceho v láske nemá podobu vzťahov medzi sluhom a pánom. Pri Svojom odchode povedal Ježiš učeníkom: „Už vám nehovorím viacej sluhovia... Ale vás som nazval priateľmi..." (Ján 15 : 15). Tento dokonalý vzťah nemeria vynaloženú prácu, ani nepredpokladá plácu. Nieto tu myšlienky na zisk, či odmenu. Rozdiel medzi prácou sluhu a priateľa je dobre vyjadrený slovami: „Ale teraz sme oprostení zákona... aby sme slúžili v novote ducha, a nie v starobe litery" (Rim. 7.6).
Pre Pavla táto novota ducha mala reálny význam. On mohol povedať: „Ale ja na to na všetko nič nedbám, ani mi môj život nie je tak drahý" (hovorí o súženiach, ktoré ho čakajú v Jeruzaleme) „ako aby som s radosťou dokonal svoj beh a službu, ktorú som prijal od Pána Ježiša, to jest, aby som pevne svedčil evanjelium milosti Božej" (Skutky 20 : 24). Ten istý duch vládol v zboroch Macedónie, keď sa v súžení „tá ich veľká chudoba rozhojnila v bohatstvo ich prostoty" (II. Kor. 8.2). Pravá služba lásky je nielen dobrovoľná, ale aj radostná. Napomenutia v apoštolských listoch sú vyslovené tak, že predpokladajú dobrovoľné uposlúchnutie. „Prosím vás" boli slová, ktoré Pavol s obľubou používal; podobne ich používali aj Peter a Ján. „Prosím vás... žeby ste vydali svoje telá" (Rim. 12 : 1). „Ale vás prosím... aby ste všetci hovorili jedno a to isté a žeby nebolo medzi vami roztržiek..." (I. Kor. 1 : 10).Že výraz „prosiť " nedáva príležitosť k prinucovaniu, je zrejmé aj z toho, že sa vždy používa keď oslovujeme Boha; „prosíme Ta, ó, Bože náš" — to je žiadosť, ktorá predpokladá dobrovoľnú odpoveď z Jeho strany. Boh používa tých istých slov, keď napomína veriacich, aby žili život Jemu ľúby.
Často sa tiež používalo slovo „napomínať ". Hoci toto je autoritatívnejšie než „prosiť ", aj tak predpokladá dobrovoľnú poslušnosť. Predstava donútenia je vylúčená. Zboru Tesaloničanov Pavol písal: ,,a že sme, ako viete, jedného každého z vás ako otec svoje vlastné deti napomínali a povzbudzovali a osvedčovali, aby ste chodili hodne Boha, ktorý vás povoláva do svojho kráľovstva a do svojej slávy" (I. Tes. 2.11-12).
Najbežnejšie je v tomto zmysle slovíčko „nech"; aj toto zahrňuje slobodu vôle, poslúchnuť alebo neposlúchnuť. „Tak tedy nech nekraľuje hriech vo vašom smrteľnom tele" (Rim. 6 : 12). ,,Nech nevychádza z vašich úst nijaké mrzké slovo..." (Ef. 4 : 29). „... ale nech radšej pracuje..." (Ef. 4 : 28). „Každá horkosť a prchkosť a hnev a krik a rúhanie nech je odňaté od vás..." (Ef. 4.31). „Slovo Kristovo nech prebýva vo vás bohate..." (Kol. 3 : 16). Vo všetkých týchto napomenutiach sa predpokladá dobrovoľná poslušnosť. Z toho všetkého je jasné, že Kristus nehľadá vynútenú, otrockú službu, ale dobrovoľnú a radostnú prácu lásky, ktorá vyviera zo srdca. Služba musí byť ako Pánovi. Dobré skutky sú nielen dobrovoľnou a radostnou prácou, motivovanou láskou, ale musia byť tiež ako Kristu a príjemné Bohu. Kristus zomrel, „aby tí, ktorí žijú, nežili viacej sebe, ale tomu, ktorý za nich zomrel i vstal z mŕtvych" (II. Kor. 5 :15). „... čokoľvek činíte, čiňte všetko na slávu Božiu" (I. Kor. 10 : 31). „A všetko, čokoľvek činíte slovom alebo skutkom, všetko čiňte v mene Pána Ježiša" (Kol. 3 : 17). Nielen že dobré skutky treba robiť ako Pánovi, ale tiež nemajú sa robiť ako ľuďom: „A všetko, čokoľvek činíte, robte z duše ako Pánovi a nie ľuďom..., lebo Pánu Kristovi slúžite" (Kol. 3 : 23, 24). Tieto slová, písané sluhom (v skutočnosti otrokom) ohľadne služby pozemským pánom jasné ukazujú, že aj tá najmenšia služba, ktorú veriaci preukáže blížnym, mala by sa konať vždy tak, ako Pánovi.
Vidno teda, že mnohé v takzvanej kresťanskej službe nemôže byť Bohu príjemné. Je možné, dokonca aj pri zachovávaní zdravého učenia, že sa pri kresťanoch nachádza veľa činností, ktorá podľa vyššie uvedeného nemôže mať nádej na pochvalu Božiu. Je to činnosť, konaná pre osobné uprednostnenie alebo z túžby po uznaní. Či to nie sú často, až príliš často, práve egocentricky zamerané motívy, ktoré sú pohnútkou k službe v Nedeľných školách, službe Slovom a pod. ? Sám Boh vie, čo má pôvod v láske ku Kristu a je dobrovoľnou službou lásky pre Neho a na Jeho oslavu. Len to je Mu príjemné a Ním prijímané.
Komentáre