selah

Čo nám o Otcovej výchove hovorí Písmo?

Žid 12. 4-13 Ešte ste sa nesprotivili až do krvi, bojujúc proti hriechu. A zabudli ste na napomenutie, ktoré vám znie ako synom: Nepohŕdaj, syn môj, výchovou Pánovou, a neklesaj, keď ťa trestá; lebo koho miluje Pán, toho prísne vychováva, a šľahá každého, koho prijíma za syna. Vytrvajte, aby vás vychoval. Ako so synmi zaobchádza Boh s vami. Veď kdeže je syn, ktorého by otec nevychovával? Ak zostávate bez prísnej výchovy, v akej majú všetci podiel, ste cudzoložňatá, a nie ste synovia! A potom: mali sme telesných otcov, ktorí nás prísne vychovávali, a ctili sme si ich. Či sa nemáme tým viac poddať Otcovi duchov, a budeme žiť? Veď tamtí vychovávali len krátky čas, ako uznávali za dobré, On však pre naše pravé dobro, aby sme sa stali účastnými Jeho svätosti. Pravda, nijaká prísna výchova, pokiaľ trvá, nezdá sa radostnou, ale žalostnou; potom však prináša ovocie pokoja a spravodlivosti tým, ktorých vycvičila. Preto: zase vzpružte ochabnuté ramená a podlomené kolená! A urovnajte si chodníky nohám, aby to, čo je chromé, sa nevytklo, ale radšej ozdravelo.

Túžim povzbudiť tých, ktorí prežívajú ťažký čas a možno nevedia prečo. Verím, že niektorých z vás sa presne toto týka – prechádzate švihaním Otcovou palicou. Ten, kto je vychovávaný, často vôbec netuší, že prechádza výchovou, tohto zjavenia sa mu dostáva zväčša pri konci výchovy, a práve toto zjavenie býva zlomové, a spravidla vychovávané Božie dieťa práve prijatím tohto zjavenia získa nové nasmerovanie.

V Petrovom prípade prišlo zjavenie prostredníctvom zakikiríkania kohúta (Mt 26.75; Mk 14.72), v Jóbom priamo a počuteľne z úst Hospodinových.

Raz pred rokmi, keď som ako mladý kresťan zažíval chvíle, kedy ku mne Pán nerozprával, myslel som si, že ma učí nespoliehať sa na príjemné pocity ale na vieru, že je stále so mnou – ako to už bolo párkrát predtým. Diskutoval som o Bohu na internete s nejakými neveriacimi a diskusia sa stupňovala a gradovala, argumenty boli tvrdšie a tvrdšie, ale neveriaci mali stále navrch nado mňa. Nerozumel som tomu. Citoval som predsa Božie slovo, ktoré má moc premeniť srdcia ľudí, ktoré má moc zavracať mudrlantov.
Nakoniec debata prešla do tónu, keď dvaja z mojich oponentov sa obuli priamo do mňa štýlom: ako ty môžeš hovoriť o láske, veď sa len pozri na seba, ako nenávistne tu biješ Bibliou po hlave všetkých, ktorí s tebou nesúhlasia, toto ti prikazuje tvoj Boh? Takýto je? No pekne, ak sa stará o ľudí tak ako ty, tak to musí byť otrasný Boh.
Úplne ma rozlomili napoly. Onemel som a konečne som s jedným veľkým otáznikom v očiach pozrel v srdci na Pána. (poznáte "modlitbu bez slov"?)
A v tom okamihu prišlo zjavenie. Napísal som do diskusie: Máte pravdu, stará sa o mňa. Ale nie tak, ako si ja myslím. Napríklad teraz ma karhá cez vaše ústa. Vychováva ma. Prepáčte mi, bol som hrubý a arogantný. A ja som vďačný, že mňa má, na rozdiel od vás, kto vychovávať a premieňať.

Ak si dobre pamätám, tam diskusia aj skončila a nielen z mojej strany. Niekto tam ešte napísal k téme pár slov, ale už o ničom.
Pre mňa bolo povedané všetko, čo som potreboval počuť... a nie povedať, ako som si predtým myslel.
Až vtedy som pochopil, o čom to celé bolo. To ja som bol mudrlant.
A Otec ma prevádzal výchovou, učil ma nespoliehať sa na vlastnú múdrosť. A ja som to celú dobu ani len netušil, že kvôli tomu potrebujem, aby On ku mne nehovoril a aby som necítil Jeho prítomnosť...

Moja múdrosť nikomu nedá život. Božia áno, pretože Božie slovo je živé a Jeho múdrosť je v láske.
Medzi múdrosťou a životom je rovnaký rozdiel ako medzi rozprávaním o Bohu a o Jeho láske na jednej strane a žitím v Jeho láske, spolu s Ním, zakúšania Jeho lásky, pohladení a slov priamo z Jeho úst na strane druhej.

Je to podobné rozdielu ako keď muž rozpráva svojej žene, že ju miluje, ale nikdy ju nepohladí, nepobozká, nepomôže jej s ničím, nič pre ňu neurobí, nevezme ju do spoločnosti, nezatancuje si s ňou a nejde s ňou na nákupy pokochať jej srdce peknými vecami, kvetmi, hudbou, romantickou večerou... a nepomiluje sa s ňou.
Ale rozpráva jej samé krásne slová, sladké a hovoriacich o láske. A keď dorozpráva, odvracia sa a necháva ju samotnú. Rozpráva o láske, ale nedáva jej ju.
To je obraz ľudskej múdrosti, to je obraz náboženstva.

Myslím, že druhú stranu ani nemusím rozpisovať, že?! Chcete Boha milovať alebo Mu rozprávať, že Ho milujete?
A ak Ho chcete milovať, potrebujete Mu dovoliť, aby On vám sám dal spoznať a osobne zakúšať Jeho lásku. Neuspokojte sa s tým, že poznáte SLOVÁ „Boh ma miluje“. Chcite viac! Žiadajte viac! Kričte, plačte, volajte! Chcite poznať to niečo úžasné, o čom tie slová hovoria. Ak sa vám zdá, že málo poznáte Jeho konkrétnu lásku k vám osobne, proste o hlbšie vtiahnutie do nej.

Ale to som už odbočil od témy, prepáčte.

Takže prejdem k sľúbenému tretiemu príkladu Otcovej výchovy, ako som ho už nadhodil v predchádzajúcej časti:

Márnotratný syn

Na rozdiel od príbehu Petra a Jóba, je márnotratný syn len osobou z podobenstva. Ničmenej, Ježiš v podobenstve zjavuje charakter a jednanie nebeského Otca (otec márnotratného syna) ako aj mnohé iné úžasné veci. Predovšetkým charakter staršieho brata i charakter márnotratného syna. O charaktere staršieho syna sa už veľa popísalo a uvidím, či sa pri písaní tohto článku dostanem aj k nemu,
ale o charaktere márnotratného syna sa – čo je veľmi zaujímavé – nerozpráva až toľko. Zväčša sa v krátkosti povie o jeho odchode z domu, porozpráva sa o tom, ako vlastne otca bral s postojom „ty si pre mňa mŕtvy“, keď si žiadal vyplatenie dedičstva a potom sa už rozpráva o jeho pokání a návrate domov.

Ja si však dovolím upriamiť pozornosť práve na moment, ktorý všetkému predchádzal – na motív jeho odchodu z domu.
Ten márnotratný syn mal v srdci úplne ten istý postoj ako jeho starší brat – chcel mať niečo z toho, čo má otec. Jeho starší brat na konci podobenstva hovorí: Pozri, koľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvojho rozkazu, ale nikdy si mi nedal ani kozliatko, aby som sa poveselil s priateľmi (Lk 15.29).
Uvedomujete si, že ten starší syn mal v srdci veľmi podobné motívy ako jeho márnotratný brat? Mal túžbu robiť grilovačky a žúrky! Prečo to však nespravil? Pretože sa bál otca, poslušnosť otcovi chápal v hĺbke svojho srdca ako otročinu a nebol ochotný si to priznať. Všimnite si, ako dáva na obdiv svoju poslušnosť slovami „roky ti slúžim a neprestúpil som ani jeden tvoj príkaz“. Jojojóój, kde to zase sme?!
„Ja spravodlivý, ja poslušný, a tento môj brat... je hanebný, neposlušný a skazený lotor, zhýralec“ – a pritom v srdci mal rovnaké túžby ako on. Ts, ts...

Mladší syn, ten márnotratný, mal jednu dobrú vlastnosť – úprimnosť. Úprimne si priznal, po čom túži a úprimne to povedal otcovi. Bolo to otrasné, bola to ohavnosť, ale jednoducho to bolo v jeho srdci. To zlé, čo spravil, bolo, že si to zamiloval a vydal sa na cestu za tým. Ale...

Z celého srdca teraz túžim, aby ste uvideli otcovo srdce – tak miloval svojho mladšieho syna, viac ako seba samého (prežul aj to opovŕhavé vyjadrenie žiadosti o dedičstvo), a tak veľmi mu záležalo na tom, aby jeho syn vedel, že on chce, aby jeho syn bol šťastný, že mu dal slobodu odísť.
Vedel, že to, čo ho čaká, ho privedie do nešťastia, napriek tomu syna neprinútil ostať doma.

Dovoľte mi byť odvážnym a ukázať vám kúsok zo srdca nášho nebeského Otca, aké ja verím, že je. Trvám na tom, že podobenstvo o márnotratnom synovi sa plne vzťahuje aj na kresťanov, nielen na neveriacich, ktorí z hriechu v pokáni prichádzajú k Otcovi. Práve na vzťahu Otca k znovuzrodenému Božiemu dieťaťu sa zjavujú mnohé veci, o ktorých píšem od začiatku na tento blog.

V prvom rade je to sloboda, ktorú nám Pán ponúka.
V prvom článku zväzku Život v slobode hovorím presne o podobnej situácii, keď jednu sestričku v Kristu srdce ťahalo do vecí, z ktorých ju ale svedomie usvedčovalo. Až sloboda vykročiť do nich, jej umožnilo tie veci uvidieť v pravom svetle – presne ako sa to stalo márnotratnému synovi. Boh nám dáva slobodu hrešiť, hoci Ho to veľmi zarmucuje. Ale my sme tak zamilovaní do hriechu, že doň niekedy proste potrebujeme vletieť, aby sme zas ochutnali jeho horké ovocie a vrátili sa k Bohu s nenávisťou k tomu. Aby sme si ten hriech do krvi sprotivili.

A tento paradox, keď nám Boh dáva slobodu vkročiť do hriechu, si On používa ako výchovný prostriedok, aby nám ukázal, čo sme predtým nevideli. Totiž, aké je naše srdce zlé. Skrze našu slobodu, ktorú nám daroval, nás súdi. Nie odsudzuje, súdi – odhaľuje, čo je v nás Božie a čo hriešne.

Tým teraz nechcem nikoho navádzať na hriech, aby sa vydal cestou svojich žiadostí. Len chcem, aby ste si uvedomili ten boj v našich srdciach, že častokrát túžime po zlých veciach a odmietame si to priznať ako ten starší syn.
Ten napokon dopadol horšie ako jeho mladší brat. Kvôli tomu, že nebol úprimný k sebe, nemal správny obraz ani o svojom otcovi. Mal ho za prísneho, nekompromisného rodiča, ktorý od neho vyžaduje poslušnosť a nedovolí mu ani opiecť kozľa na žúr s priateľmi. Napriek tomu, že bol celú dobu pri otcovi, jeho sebanásilná oddanosť mu bránila poznať otca ako milujúceho, štedrého a súcitného priateľa.

Nemyslíte, že mnoho kresťanov je presne takých? Že mnoho kresťanov má dokonca presne taký istý vzťah k svojim bratom a sestrám, ktorých Boh vydal ich túžbam prebádať hlbiny hriechu, a keď sa títo vracajú k Otcovi, títo starší súrodenci nedôverčivo gánia na nich a neuspokoja sa s tým, že tí márnotratní sa zmierili s Otcom, ale vyžadujú pokánie voči sebe samým?
Prečo sa vracia do zborov tak málo kresťanov, ktorí odišli? Čaká ich tam láska, milosť a milosrdenstvo? Alebo tiché zazeranie, kedy spravia verejné pokánie?

Verím, že paradoxne ten márnotratný syn v mnohom spoznal otca lepšie ako jeho starší brat. Jeho epizóda s hriechom mu – vďaka Božej múdrosti a vernosti – nakoniec poslúžila ako užitočná a nezabudnuteľná lekcia a Otca spoznal aj takým spôsobom, o ktorom starší brat ani nechyroval. Nepoznám veľa zborov, v ktorých by napriek návratu do zboru, takíto kresťania dostali priestor čokoľvek o Bohu náučné povedať. Všetci ich už berú s rezervou.
A pritom – komu je veľa odpustené, veľa miluje.

Myslím si, že kresťanom, ktorí padli do hriechu pramálo pomôže nabádanie k pokániu. Oni veľmi dobre vedia, v akom blate sú alebo boli. Veď je to Božia dobrota – láska, čo vedie hriešnika k pokániu, nie zákon. Nech by už ako zbožne bol prezentovaný poslušnými staršími bratmi márnotratného syna.

Chcel by som, aby ste si uvedomili, že prostriedky a nástroje Otcovej výchovy  závisia na zrelosti Božieho dieťaťa a miery jeho tvrdosti. A tým viac majme bázeň pred tvrdými vecami, ktoré dopúšťa Pán na niektorých, vediac, že čím mocnejšie veci v nich poláme, tým väčšiu slávu na nich túži zjaviť.

Viete, byť v hriechu, je pre kresťana, ktorý dostal obnovené svedomie, utrpenie. Hanba tak hlboká, že by človek najradšej chodil po kanáloch. Sužuje sa vecami, ktoré neveriaci robia bežne, s pôžitkom a hrdosťou. Už som o tom písal v článku Dno zúfalstva, bod zlomu.

V mojom srdci horí jediná túžba – aby sa Božia milosť, milosrdenstvo a súcit prejavovali bez zábran prostredníctvom Jeho ľudu, prostredníctvom cirkvi. Kým nebudeme mať Jeho srdce, kým nebudeme milovať iných tak ako On, nemôžeme uzrieť slávu Jeho moci.

A ako tak pozerám ako som sa rozkecal, tak tú druhú tému, tému chorôb a nemocí ako trest za hriech, opäť začnem ako nový článok.
A tam by som vám chcel napísať aj jedno úžasné zjavenie, ktoré mi Pán dal pred pár dňami ohľadom uzdravovania.

Buďte požehnaní!

(selah)