Rozhodol sa odísť. Túžil po láske, túžil po objatí. Nenapĺňali ho večierky presýtené premúdrelými rečami vznešených o zaslúženom blahobyte šľachty. Odmalička pracoval so svojím vzdelaným otcom, ktorý sa ako architekt venoval stavbám prevažne chrámov a katedrál, otcom, ktorý sa pohyboval medzi obyčajnými ľuďmi a neraz bez hanby priložil ruku k dielu, ktoré sám naprojektoval. Pri ňom sa Nett naučil milovať. Milovať prácu i ľudí. Naučil sa narábať so stavbárskym náradím a zo všetkého najviac ho priťahovala práca s drevom, ktorej bolo pri každej stavbe hojne. A teraz je sám. Smútok zo samoty bez otca, smútok zo samoty bez ženy, ktorej by mohol vyliať svoje srdce prekypujúce nenaplnenou láskou, zalieval lacným koňakom.
Očami blúdil po zadymenej miestnosti snažiac sa z tvárí ľudí vyčítať ich príbehy. Prázdnota v ich tvárach ho deprimovala ešte viac. Už už sa chcel postaviť na odchod, keď si všimol ju. Bola nádherná.
Dlhé a bohaté plavé vlasy zopnuté do jednoduchého vrkoča na temene hlavy vyzerali ako vodopád nehy nad jej dlhým štíhlym krkom. Ošumelé šaty a utrápená tvár prezrádzali, že napriek jej mladému veku už v živote preskákala všeličím. Ale niečo na nej bolo iné ako na všetkých okolo.
Napriek jej mierne vulgárnemu zjavu prostitútky, bolo cítiť, že v hĺbke duše je stratená. Oči vyplašenej srnky a ruky malého dievčaťa. Neustále sa otáčala a obzerala, akoby bola vystrašená, že jej niekto môže ublížiť.
Nett sa odhodlal konať. To je ona! Vedel to. Vstal zo svojho miesta, vzal si takmer dopitý pohár a podišiel k jej stolu.
- Dobrý večer, slečna, ospravedlňujem sa, ak vás otravujem. Volám sa Nett. Nechcem vás obťažovať, ale ako som sa na vás díval, nedá mi nespýtať sa, čo vás trápi. Dovolíte mi, prisadnúť si k vám? – prihovoril sa vľúdnym hlasom.
Dievčina ostala na neho civieť ako na zjavenie. V jej pohľade nebol hnev ani strach, ale obrovské prekvapenie.
- Vy si robíte srandu, že? Koho už len dnes niečo netrápi v tomto mizernom svete? A koho vôbec zaujíma trápenie iného?
- Prepáčte mi, naozaj sa nechcem vnucovať. Len pri pohľade na vás, aká ste jemná, sa strhlo moje srdce, keď som si uvedomil, že sem nepatríte. – pokračoval.
Jej prekvapenie sa zmenilo na údiv. ‘On to snáď myslí vážne!‘
- Prepáčte, moje meno je Annabelle. Kľudne si sadnite.
Zamyslel sa, či nesúhlasila len kvôli tomu, že v ňom vidí ďalšieho zákazníka. ‘A nech‘, pomyslel si.
- Takže Elle, čo ťa trápi? - skrátil jej meno Nett nežným tónom.
- Annab... – chcela zdôrazniť celé svoje meno. No jej vlastný hlas šiel pomimo nej. Akoby zďaleka. V ušiach jej zvonilo: „ELLE!“ Ešte nikto jej tak nepovedal. Elle – ona. Akoby v tej sekunde povedal: Ty si tá, ktorú celý život hľadám! Srdce sa jej rozbúchalo a jeho mocné údery cítila až v sluchách. Zakrútila sa jej hlava a uvedomila si, že má na lícach rumenec.
- ...elle... – vydýchla. – Elle. – Nevdojak zopakovala pre seba. Zdvihla zrak a vôbec po prvýkrát mu pozrela do očí. Zrazu si nepozerali iba do očí. Videli si do sŕdc.
Komentáre
:-)