selah

Na to si ma zdvihol, aby si ma zase šmaril o hrnčiarsku dosku?
Preto si napojil, aby som už nechcel vodu?
Rozkrútil si si ma vôkol srdca a pustil voľným letom,
aby som si zase nabil držku?
Veď jak sa ja udržím?

Zavrel si mi slovo, aby sa mi zatmelo?
A netvár sa, že tu nie si, viem, že počúvaš.
Viem, že si ma zase vydal zverom, aby rozkúsali moje vnútro
a prizeráš sa mlčky, jak sa s nimi zahrávam.

Bez Teba zahyniem, to Ty chceš,
spokojný, že ja tiež.
Dobre, nech je po Tvojom!
Ani prekvapený nie si, čo som zase postváral.
Prečo? Ja som z toho celý na padrť.

Zamĺkol si.
Čo čakáš? Že moje ústa vydajú prosby o nádej?
Nie, nečakáš. Ty vieš, že srdce moje ledva šepce,
nemám silu modliť sa.
Vzpieram sa tej smrti mojej, kopem ťa a zvieram city,
rozkrojený v základe.

Jedno ‘odpusť’ predralo sa cez pery,
koľké za tie roky v poradí?
Tvoja vernosť v tichu biedy
vysvietila Tvoje srdce,
už netúžim žiť v pohodlí.

Bi ma, cepmi žito vymláť, zomeľ, prekvas, vyvaľkaj,
rob čo uznáš za vhodné,
už aj to, že zrak máš na mne,
aj to je na mne nehodné.

Rozbi, zabi, rozlám, rež,
je mi jedno, len ma drž.
Si Pán Ty a ja Ti chcem
vyznávať, že všetko smieš.

Ale fakt to bolí, Pane...
...aj to vieš!

Čo nevieš? V čom sa vlastne nevyznáš, čomu nechápeš?
Keď rozumieš, čo to vo mne stále hlodá, parazituje,
prečo nepritlačíš ešte viac?
Prečo sa to ťahať musí, prečo zase ťahám preč?

Dokedy, Svätý Hospodine? Dokedy?
Dokedy ja vidieť budem všetko po svojom?
Veď ma oslep konečne, nech len oči Tvoje sú mi rozkošou.

Ja už nechcem dýchať slobodu,
veď je to len otroctvo.
Som si myslel, že ja môžem...
... hej, no len to pochabé.

Chcem sa stratiť v tebe, zriecť sa túžob, tvoje mať,
nech znova môžeš kráčať Ty na zemi po cestách.

Odpusť Pane, že chcem žiť,
neváhaj ma prebodnúť,
už sa nezmiluj!