selah

Evanjelium, ktoré nezahŕňa uzdravenie, nie je úplné evanjelium. Áno, čítate dobre, píšem to ja, ktorý často píšem o tom, ako sa uzdravenie môže stať človeku modlou. Ale v tomto článku nejdem rozoberať telesné uzdravenia. Tie majú tiež svoje miesto v pláne Božej milosti, no chcem napísať čosi k uzdraveniu vnútorných zranení, ktoré vnímam ako oveľa hlbšie a zásadnejšie, než zranenia telesné. Pretože tieto nám bránia v poznávaní Boha.

Od útleho veku satan strieľa do človeka svoje jedovaté šípy, aby ho pripravil o vedomie toho, kto je. Útočí na mužnosť mužov, aby boli slabosi alebo tyrani a nepoznali silu muža, ktorú do nich vložil Boh.

Útočí na krásu ženy, aby nepoznali radosť z krásy, ktorou ich obdaroval Boh, aby sa nimi kochal ako čerešničkou na torte stvorenia. Diabol svoje útoky, tak často spôsobované skrze vlastných rodičov, priateľov, okolie, či náhodné kontakty s neznámymi ľuďmi, umocňuje krivými obvineniami podvrhovanými ľudskej duši, aby v človeku zničil obraz Boží, ktorý bol do nás vložený.

Tieto zranenia ľudí potom vedú k rozhodnutiam, keď sa ľudia zatvrdzujú, aby sa ochránili pred ďalšími zraneniami, alebo sa spúšťajú do víru bezbožného života, aby našli zmysel svojej existencie.

Za väčšinou ľudských hriechov stojí jeden spoločný menovateľ – zranenie.

Tieto zranenia sú postupne prikrývané nánosom času a falošnými náplasťami, ktoré nezriedka iný diablov šíp odtrhne, aby jazvu starého zranenia ešte prehĺbil.

A darí sa mu presne to, čo chcel dosiahnuť – totiž odstrániť Boží obraz v nás, odviesť nás od nášho pôvodného určenia v láske Božej do samoľúbosti čí sebaľútosti – jedným slovom do sebeckosti.

Najväčšou prekážkou k uzdraveniu je sebeckosť.

Človek sústredený sám na seba. Pozraňovaný človek, ktorého srdce kričí: chcem kúsok raja na zemi. CHCEM! – v tom slove to vidíte. Sebeckosť.
Spolu s ňou idú ruka v ruke neodpustenie, horkosť a povrchnosť.

Evanjelium kríža Ježiša Krista je však liekom na všetko. Aj na skryté zranenia. Božia milosť a láska v Ježišovi Kristovi je nám daná ako všetko, čo človek potrebuje k šťastnému životu v plnosti. Aj k uzdraveniu.

To, že Boží obraz v nás bol už značne deformovaný hriechmi našich predkov je jedna vec, ale jeho ničenie a deformácia počas nášho vlastného života, je vec druhá – za túto totiž v podstatnej miere zodpovedáme. Nesieme zodpovednosť za naše hriechy, aj keď ich koreňom je zranenie.

Písmo hovorí v Jóbovi 36.21 zaujímavú vec:
Daj si pozor a neobráť sa k neprávosti, lebo ty dávaš jej prednosť pred trápením.

A to, myslím, hovorí veľmi veľa. Hľadáme si zvyčajne najľahšiu a najvýhodnejšiu cestu.
Ale dovoľ mi, prosím, ukázať ti na Krista. Na Ježiša Krista, ktorý ťa miluje a na kríž vyniesol všetky tvoje neprávosti. Všetky. Nielen tie, za ktoré nesieš vinu, ale všetky, ktoré nazývaš: moje. Všetky, ktoré prechovávaš v srdci.

V Izaiášovi 52.14 hovorí Biblia o Ježišovi Kristovi na kríži zaujímavú vec, ktorú mnohí prehliadajú:
Ako mnohí užasli nad ním - lebo neľudsky bol znetvorený jeho výzor a jeho postava človeku nepodobná

Tak brutálne bol zbičovaný rímskymi bičmi, ktoré trhali mäso, že masa, ktorá visela na kríži nevyzerala prakticky ani ako človek. Keď si to skúšam predstaviť, vybaví sa mi jediné – dotrhané cáry mäsa a krvi.

To ty si na tom kríži, drahý priateľ. Takto vyzerá pozraňovaný človek v Božích očiach. Boží obraz v ňom, to ako mal pôvodne človek vyzerať, je na hony vzdialené tomu, ako človek vo svojom vnútri vyzerá v skutočnosti. Jeho srdce je len ako dotrhané cáry mäsa.

Pán Ježiš veľmi hlboko rozumie tvojmu trápeniu a dovolím si povedať, že sa ba až stotožňuje s tebou. Keď teba niekto zraní, berie to, že Jeho zranil. Keď Saul, ktorý sa neskôr stal apoštolom Pavlom, prenasledoval kresťanov, zatýkal ich a vydával na smrť, Pán Ježiš mu povedal, že prenasleduje Jeho samého. Ježiš berie tvoje zranenia osobne. Keď vidí tvoje dotrhané srdce, trhá mu to Jeho srdce.

Pre tých, ktorí ste čítali román Šíp v srdci, je myslím zjavné, že ten šíp hlavnej hrdinky a šíp hlavného hrdinu je jeden a ten istý. Ak ti prebodol šíp srdce, prebodol ho aj Pánovi Ježišovi, pretože ty si v Jeho srdci. Tvoj šíp je Jeho šípom.

No vnútorné zranenia majú jednu zvláštnu vlastnosť – sú neviditeľné. Ale reálne sú bezpochyby, pretože ich trpké ovocie sa prejavuje vo viditeľnom každodennom živote človeka. No táto ich neviditeľnosť im dáva možnosť skrývať sa. Zväčša sme to my sami, kto ich skrývame, a to aj pred sebou samými, mysliac si, že tým ich vytrieme zo života a nebudú bolieť. Ale nevytrieme. Iba ich zakopeme v našom vnútri tak dôkladne, že o nich prestaneme vedieť. Oklameme sa.

Ale ony tam sú. A kým nebudú uzdravené, nemôže byť v nás vyformovaný pravdivý a správny Boží obraz, Ježiš Kristus.

Potrebuješ prísť k Pánovi s prosbou:

Pane, zjav mi moje skryté zranenia, preskúmaj moje vnútro a vynes na svetlo všetky rany. Rany, ktoré bolia aj teba. Prosím, uzdrav ma. Nechcem už hniť v sebaľútosti a sebeckosti, nechcem ich zakrývať a zatvrdzovať sa.
Viem, že budú zase bolieť, keď ich okryješ Tvojím svetlom, ale Tvoj Duch ich uzdraví.

Chcem ťa upezbečiť, že On to urobí, ale buď si vedomý, že jazvy ti ostanú. Už nebudú bolieť, ale ostanú ti ako pripomienka toho, čím si prešiel. Aby si si to pamätal.
Potrebuješ si to pamätať, pretože tým, čím si prešiel ty, budeš slúžiť iným, ku ktorým ťa Pán pošle.
Potrebuješ si to pamätať, aby si rozumel iným a vedel, čo cítia oni.

Viete, ak by som tak zľahka antiteologicky zafilozofoval, tak myslím, že keď Tomáš pozeral do Ježišových rán, verím, že v nich videl seba. Videl svoje rany, ktoré Ježiš od neho zobral a vyniesol ich na kríž. Potrebuješ uvidieť, že Ježiš bol ukrižovaný za všetky neprávosti, nielen za tie, ktoré si spáchal ty, ale aj tie, ktoré boli spáchané tebe, aby ti ich mohol odňať.
Iba tak dokážeš odpustiť a prijať Jeho uzdravenie.

A vedz, že tí, ktorí ťa zranili, boli tiež zranení...