(Dovolím si časť tohto napísať tak, ako som prijal od jedného požehnaného brata, ostatné píšem sám)
Hrnčiar nazberal hlinu a doniesol do svojho domu. Hodnú chvíľu ju miesil v nádobe, aby ju spracoval na tvárnu hmotu. Vyberal z nej jeden kamienok za druhým, keď mu prichádzali pod prsty. Prilieval do nej vodu, s ktorou ju zmiešaval. Potom z nej odtrhol kúsok, trochu pomiesil v rukách na bochník a položil na hrnčiarsky kruh. Tam ju začal biť palicou, aby zvláčnela a aby v nej rozbil všetky hrudky. Potom ju opäť vzal do rúk, zase z nej vytvaroval bochník a z celej sily ju šmaril o hrnčiarsky kruh, aby sa prilepila spodnou časťou o kruh.
Konečne roztočil kruh. Celý svet sa jej točil. Šikovnými rukami v pár okamihoch vytiahol do výšky tvar krásnej nádoby. Bola úchvatná. Už už bola pripravená pýšiť sa tým, ako ju hrnčiar vyformoval, keď tu na veľké prekvapenie náhle stlačil nádobu naspäť dole na dosku kruhu. A v ďalšej chvíli opäť vytiahol hore. Jej steny boli teraz tenšie.
No on zase rukami zatlačil nádobu až na jej dno, na hornú dosku hrnčiarskeho kruhu. Takto to urobil niekoľkokrát za sebou šepkajúc jej: musím to urobiť, aby som z teba dostal všetky bublinky. Keby som to neurobil, neskôr v peci by sa v tvojich bublinkách, v ktorých si skrývaš vlastnú vlhkosť, urobila para, ktorá by ťa zlomila a bola by si nanič.
Nakoniec predsa len z tej hliny vytiahol tvar krásnej nádoby týčiacej sa do výšky, keď ju točil okolo svojej ruky a druhou zvonka pridŕžal a formoval. Nádhera. Tenké steny ako z alabastru, rozkošné tvary.
Nazdala sa, že je hotová. Ale povedal jej: Nenadúvaj sa, ak ťa nechám tak, zvädneš, si mäkká, potrebuješ vypáliť v peci.
A tak ju vložil do rozpálenej pece. Myslela si, že sa nič nezmení na nej. Jej vláčnosť, jej hebkosť. Zrazu to ale začala strácať. Bolelo to.
- Čo sa deje? - pýtala sa.
- Strácaš svoju vodu. - odvetil.
- Ale veď ty si ju do mňa zamiesil!
- Potreboval som Ťa vyformovať, teraz potrebujem, aby si spevnela. Nie je dôležitá voda, ktorú máš sama v sebe, ale to, čo bude v tebe ako v nádobe, čím budeš naplnená. Ak by si ostala mäkká, znehodnotila by si olej či víno, ktoré chcem to teba naliať, pachuťou hliny a nakoniec by si ten tlak aj tak neudržala a rozpadla by si sa.
A tak ju vypálil v peci. Potom ju natrel farbami a naplnil vzácnym obsahom. Konečne to prestala byť hlina, po ktorej si každý šliapal ako chcel a stala sa nádobou, ktorú si jej vznešený majiteľ a jeho hostia prikladali k ústam.
selah.
Komentáre