selah

A tak sa zase len ukazuje pravdou, čo som napísal, že som najnevernejší kresťan, akého poznám. Ale rozhodol som sa, že mi jedno, či ma kto odvrhne a podobne, rozhodol som sa, že sa budem chváliť svojimi slabosťami a pádmi, aby Ježišova milosť nad hriešnikom a vernosť Jeho lásky žiarila cez všetko, čo človek przní.

Takže vám vyrozprávam, čo prežívam. Aspoň niečo z toho. Tie najosobnejšie veci zdieľam s niekoľkými úžasnými bratmi, ktorých mi Boh dal za bratov. Nedávno sme, pár mužov, strávili víkend na samote na chalupe ďaleko od civilizácie a mali sme úžasný čas, keď sme sa zdieľali s vecami, ktoré nás trápia a nedajú sa povedať len tak hocikomu. Mali sme so sebou aj gitaru, tak sme samozrejme aj chválili Pána a modlili sa jednak za nás, jednak za svoje rodiny a jednak za mužov v cirkvi. Som veľmi vďačný za ten čas a verím, že Pán nám dá takých chvíľ viac.

Viete, ja som na pár skutočností zabudol. Napríklad na satana. Pozabudol som, že keď ma Pán postaví do služby, napríklad slovom cez web, dostal som sa do zorného poľa nepriateľa... sám to píšem a sám na to zabúdam... stále som naivný ;)

Samozrejme, že útok sa objavil tam, kde som zažil veľké víťazstvo... popadal som párkrát zase do fajčenia. Ale faktom je, že už je to iné ako predtým. Mám silu sa opäť postaviť a odložiť to. Asi sa mi to ešte dostatočne nezhnusilo, asi ešte príliš milujem cigarety. Teda určite. Používam to totiž ako zásterku na svoje úteky... utiahnem sa do samoty a...
... tak som si vypočítal, že za život som vyfajčil zhruba 95.000 cigariet, čo ma stálo približne 333.000 korún. Tak to je husté!
Stále sa pýtam Pána, čo je to, čo mi chýba, aby som si to zhnusil. Nechápem sa. Viem, že to robiť nemusím, väčšinu času ani nefajčím, ani mi to nechýba... až príde jeden moment.. bác.. a som v tom až po uši. Stiahnem celý balíček. Nuž... uverte mi, že ja som naozaj ten najprevrátenejší a najneposlušnejší syn. Modlite sa za mňa, ak vám to Boh položí na srdce, prosím.

Chcem vám vyrozprávať pár vecí, ktoré mi o mne samom ukázal Pán, aby vám moja slabosť a skazenosť bola na povzbudenie o Božej vernosti, starostlivosti, láske, Jeho bezpodmienečnom prijatí a dôkladnom poznaní hĺbky našich duší.

Pred niekoľkými dňami mi dal Pán sen. Snívalo sa mi, že sme boli s rodinou na dovolenke. Neviem, kde to bolo, ale bolo tam nádherne... svieža príroda, slnko, pláž a more za hotelom... hustý park pred ním. A veľmi veľa veselých ľudí. Ale nepáčilo sa nám tam. Ani mne, ani mojej manželke. Problém bol v tom, že tam bol totálny chaos. Všetci sa bavili jak o život, tancovali, spievali, hrali sa rôzne hry... ale chaos. Nemalo to ani hlavu ani pätu. Aj hotel bol veľmi zvláštny. Pozostával akoby z jednotlivých navzájom pospájaných a predsa samostatných domov a častokrát, keď niekto chcel prejsť z jednej strany na druhú, prechádzal cez niekoho byt. Akoby bol úplne dokorán otvorený.
Tak sme si povedali dosť a začali sme baliť. Obídúc baviacu sa skupinu ľudí na pláži, pozbieral som naše veci a vtedy si to všimla jedna animátorka... išla za nami a pýtala sa, prečo chceme odísť. Ako sme sa tak v izbe s manželkou balili, pýtala sa nás, či sa nám tam nepáči. Páči. Ale je tu strašný chaos.
Vtedy som jej chcel ukázať, že milujeme poriadok a disciplínu. Že veci v živote musia mať určitý systém. Povedal som tej animátorke: pozri sa... a zavolal som mojich dvoch synov a začal som im dávať povely, čo majú urobiť. A oni to urobili. Všetko tak, ako som ich požiadal.
Vtedy sa ma spýtala: A akože na toto si hrdý?

Premkla ma hanba. Okamžite som vedel, kde je sever. Mám ich vycvičených ako psov, nie ako slobodné ľudské bytosti. Neviem žiť v slobode. Milujem organizovanosť. Aký som len úbohý.

Vtedy som si všimol, čo mám zbalené. Na aute boli naložené samé prázdne plastikové krabičky a krabice. Toto je to, čo tak vo svojom živote opatrujem? Otras! Aká prázdnota.

Zobudil som sa. Išiel som sa vyčúrať. Ale Pánovi zjavne nevadilo, čo práve robím, v bdelom stave mi dával pokračovanie sna. Ukázal mi, že v dobe, keď sme ešte nepatrili Pánovi, ani ja, ani moja žena, sme našich chlapcov v ich malom veku (do 4 rokov) zlomili. Mysleli sme si, že poslušnosť je najdôležitejšia, ale spáchali sme ohavnosť. Zlomili sme ich dušu. Zlomili sme ich osobnosť, nehmotnú chrbticu, okolo ktorej má rásť človek v jeho sile a charaktere.
A Pán hovoril ďalej: Preto majú teraz obaja skoliózu chrbtice a preto mali aj problémy so šikanovaním v škole. (Navyše obaja majú krivý chrup, takže obaja nosia strojček).

To bola poriadna rana. Myslel som si, že mi roztrhne srdce, ako to bolelo. Ako veľmi som im ublížil! Ihneď som prosil o odpustenie a vyznával svoj hriech. Už nechcem od nikoho vyžadovať poslušnosť, jediné, po čom túžim, je prejavovať lásku.
Modlil som sa, aby mi Pán dal odvahu pustiť sa do víru života, do ktorého ma volá. Do dobrodružstva. Naivne som si myslel, aký som už slobodný, ale hĺbka, do ktorej ma Pán Ježiš volá je bezmedzne väčšia.

Hneď ráno som sen porozprával manželke. Tiež sa jej to dotklo. Dohodli sme sa, že poobede, keď príde z práce, posadíme sa s našimi synmi a poprosíme ich o odpustenie.
Ako sme tak sedeli v kuchyni a prosil som synov o odpustenie, najstarší hovorí: oci, ja sa cítim slobodný, neboj.
Vďaka Bohu!, myslím si... ale pokračoval som, lebo veľmi dobre viem, aké hlboké zranenia duše bývajú: raz v živote možno narazíte na to zranenie v srdci, ktoré sme vám spôsobili, vtedy si spomeniete, čo vám teraz hovorím, vtedy budem potrebovať vaše odpustenie, aby ste mohli byť naozaj takí muži, akými vás Pán chce mať.
Bol to zvláštny čas, ako sme tam spolu sedeli. Bolo to hlboké a plné lásky.

Vďaka Bohu za Jeho súd, ktorý vidí skryté veci a uzdravuje veci od koreňov.

Ale to nie je všetko, čo vám chcem napísať. Pamätáte sa ešte na ten článok, ktorý som písal o našom manželstve, o tom, ako nám dal Pán nový začiatok a od základov zmenil náš vzťah? Odvtedy sa v našom manželstve zmenilo kopec vecí... ale všetko len k lepšiemu... až nedávno...

... moja drahá polovička mala trošku krízu vo viere. No trošku viac ako trošku. Zase sa zatvorila do seba, s pocitom nehodnosti samej seba, a tak ďalej... veď to poznáte, každý z nás má z času na čas podobné momenty.
Lenže ja, geroj, som to tak nemohol nechať. Všetkými možnými spôsobmi, povzbudeniami aj napomínaniami som sa ju z toho snažil vytiahnuť... úsmevné chvíle sa začali striedať s napätými ako na hojdačke. Chvíľu bolo dobre, potom zasa nie. Až nakoniec v jednom mojom takom srdcervúcom výstupe, ktorý som žene spravil, som sa zaťal a povedal som: Dobre, nechám ťa tak, rob si čo chceš, nebudem od teba už nič očakávať!

A vtedy si Pán v mojom srdci hlasne vydýchol: KONEČNE! ... Hop! Zasvietila mi kontrolka a hneď som vedel koľká bije... takže zase som ja tá prekážka? (čítali ste aj článok Sloboda vo vzťahoch?) História sa opakuje... aký som ja len telesný! Aký som ja len poprekrúcaný, ako si namýšľam, že ja môžem niekoho spasiť alebo čo!

Samozrejme, mužská hrdosť (nechcem priamo napísať, že ješitnosť, a pýcha už vôbec nie... no ták, aspoň raz to nazvime jemnejšie...)... dobre, tak pýcha... mi nedovolila ten výstup ihneď ukončiť, tak som pokračoval akože ešte v hneve, ale v skutočnosti to už bolo z trucu, nahnevaný som bol skôr na seba... a povedal som jej: Už ťa nechcem meniť na svoj obraz, na obraz toho, čo si ja myslím, že ťa urobí šťastnou... buď slobodná, dávam ti slobodu!

Úžasné slová, čo poviete? Kiežby aj tón, ktorým som ich povedal bol taký ako tie slová. Som to ja ale arogantný egocentrik! Ale vďaka Pánovi, aj tak zabrali a padli na úrodnú pôdu.

Odvtedy je manželka omnoho veselšia. Už totiž nemá na sebe moje jarmo ;)

Viete, žena je veľmi zvláštny tvor. Tá moja je ako hlboká studňa, ako svet plný tajomstiev, ktoré sa vôbec neodkrývajú ľahko. Niekedy to takmer vzdávam. Ale potom zistím, že je to úžasné bádanie. A s Pánom je to podobné... to je tá Božia časť prirodzenosti, ktorú vložil do ženy... tajomnosť.
A nielen to. V skutočnosti tá jemnosť v mojej manželke má moc. Väčšiu ako hnev. Jej tichosť hovorí viac ako krik. Jej krotkosť hasí oheň mojej popudlivosti. Jej trpezlivosť láme moje výboje. Je úžasná.
Som za ňu Pánovi veľmi vďačný. Obdivujem ju, že so mnou žije. Tak ohromne sa mi v nej zjavuje Pán, ako som si nikdy nemyslel, že je to vôbec možné.

Žasnem nad tým, do akej hĺbky cností ma Pán volá. Trpezlivosť, na ktorej som si zakladal, bola v skutočnosti preoblečené očakávanie a nie víťazstvo nad časom. Bol som pyšný na svoju pokoru... ako sa hovorí ;)