Pavol, ktorého život bol naplnený trvalou prácou lásky, napomína svojich spoluveriacich: „A tak, moji milovaní bratia, buďte pevní, nepohnuteľní, rozhojňujúci sa vždycky v diele Pánovom vediac, že vaša práca nie je márna v Pánovi" (I. Kor. 15 : 58). A opäť: „Prosím vás tedy, bratia, že by ste vydali svoje telá v živú obeť svätú... rozumnú to vašu bohoslužbu" (Rim. 12 : 1).
Význam a dôležitosť skutkov ďalej vidno aj z toho, že Boh činí každého zodpovedným za to, čo koná. „Tak tedy jeden každý z nás dá sám za seba Bohu počet" (Rim. 14 : 12). „A preto sa všemožne snažíme, aby sme, buď že dlieme doma v tele, buď že sme von z domova, jemu sa ľúbili. Lebo my všetci sa musíme ukázať pred súdnou stolicou Kristovou, aby si jeden každý odniesol to, čo načo skrze telo vykonal, už či bolo dobré, či zlé" (II. Kor. 5.9-10).
Opätovné uistenia, že Boh uznáva dobré skutky, sú ďalším dôkazom ich veľkej dôležitosti. „Ak mne niekto slúži, toho bude ctiť Otec" (Ján 12 : 26). „Lebo Boh nie je nespravodlivý, aby zabudol na vaše dielo a na trudnú prácu vašej lásky, ktorú ste dokázali oproti jeho menu, keď' ste slúžili svätým a ešte vždy slúžite" (Zid. 6 : 10). „... každý dostane svoju vlastnú mzdu podľa svojej vlastnej práce" (I. Kor. 3.8); „...vediac, že čokoľvek by jeden každý učinil dobrého, to si odnesie od Pána, buď sluha, buď slobodný" (Ef. 6 : 8). „A hľa, prídem skoro a moja odplata so mnou, aby som odplatil jednému každému podľa toho, aký bude jeho skutok" (Zjav. 22 : 12). Všetko toto — že Boh očakáva od spasených dobré skutky, že každý je pred Ním zodpovedný za to, čo koná, a že Boh nezabudne na žiaden dobrý skutok —- ukazuje, aká je služba pre Boha veľmi dôležitá. Zasvätenie Kristu je však prvoradé. Akokoľvek sú dobré skutky v živote veriaceho dôležité, toto je v Božích očiach ešte dôležitejšie. I keď Kristus požaduje a uznáva službu, ešte viac požaduje a cení si lásku a oddanosť voči Nemu. V dnešných časoch, keď sa služba stala kľúčovým pojmom — heslom — kresťanstva, takmer úplne vymizla túžba po premýšľaní o Ňom, oddaní sa Jemu, žiadosť po Ňom samom čiste preto, čím je sám o sebe. Toto je ale nutná a základná podmienka, potrebná k službe Jemu príjemnej.
Jedna udalosť v živote dvoch sestier, ktoré patrili medzi najdôvernejších priateľov Pánových počas Jeho pobytu na tejto Zemi, stala sa Mu príležitosťou, aby povedal niečo k tejto veci: „A stalo sa, keď išli, že vošiel do akéhosi mestečka. A istá žena, menom Marta, prijala ho do svojho domu. A tá mala sestru, menom Mária, ktorá si aj sadla k nohám Ježišovým a počúvala jeho slovo. Ale Marta bola rozrušená pre mnohú obsluhu a pristúpila k Ježišovi a povedala: Pane, či nedbáš, že ma moja sestra nechala samú obsluhovať? Povedz jej tedy, aby mi pomohla. Ale Ježiš odpovedal a riekol jej: Marta, Marta, staráš sa a nepokojíš pre mnohé veci, a jedného je treba, Mária si vyvolila dobrú čiastku, ktorá nebude odňatá od nej" (Luk. 10 : 38-42).
Tieto sestry predstavujú dva rozličné postoje, aké môžu veriaci voči Kristu zaujať. Obe mali veľkú túžbu po Ježišovi, ale v ich prístupe k Nemu bol priepastný rozdiel. Marta chcela Pánovi preukázať určitú hmotnú službu; prehnala to až do takej miery, že bola rozrušená ,,pre mnohú obsluhu" a v dôsledku toho, netrpezlivá k svojej sestre. Marta považovala službu Ježišovi za prvoradú. Všimnime si, že Marta nebola zamestnaná vecami, ktoré by nesúviseli s Pánom; robila to pre Neho! Mária, namiesto toho, sedela pri Jeho nohách a prijímala niečo od Neho.
Aby sme si situáciu plne uvedomili, majme na pamäti, že ich Hosťom bol ten, skrze ktorého boli učinené všetky veci. On bol to Slovo, ktoré sa stalo telom, plný milosti a pravdy. Prišiel, aby sme z jeho plností vzali a to milosť za milosť. Mária túžila po tom, aby od Neho dostala niečo v duchovnej oblasti. Marta bola tak veľmi zamestnaná úlohou poslúžiť Mu v dočasných veciach, že nemala čas na dosahovanie duchovného požehnania, ktoré jej prišiel ponúknuť. Svoje hodnotenie týchto dvoch postojov vyjadril Ježiš jednoznačnými slovami: láskavo pokarhal Martu preto, lebo sa starala a nepokojila o mnohé vecí a dodal, že Mária si vyvolila dobru stránku, ktorá nebude od nej odňatá. Svojou odpoveďou Marte Pán vysvetlil, že si viac cení postoj, pri ktorom sa Mu človek odovzdá a má túžbu od Neho prijať, než službu v pozemských, dočasných veciach.
Keď Pán Ježiš dával Petrovi Svoje posledné úpravy (Ján 21 : 15-17), zdôraznil, ako si cení odovzdanosť nad službu. Lásku k Sebe urobil podmienkou služby. Povedal: „Šimone Jonášov, či ma miluješ viac ako títo?" Keď Šimon odpovedal: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád", povedal Ježiš: „Pas moje jahniatka". Svoju otázku Pán vyslovil s malou obmenou trikrát a Šimon trikrát odpovedal kladne. Posledné dva razy ho Pán poveril, aby pásol Jeho ovečky. Nieto pochýb, že Ježiš robí lásku k Nemu podmienkou pre službu udeľovania duchovných vecí ovečkám.
Ešte dôraznejšie sa vyzdvihuje prednosť úzkeho obecenstva s Pánom pred službou v ďalšom prípade: Na ostrove Patmos boli Jánovi zjavené slová, ktoré mal oznámiť siedmym zborom v Malej Ázii. Všimnime si jemné napomenutie zboru v Efeze: „Toto hovorí ten, ktorý drží tých sedem hviezd vo svojej pravici, ktorý sa prechádza prostred tých siedmych zlatých svietnikov: „Znám tvoje skutky aj tvoju prácu aj tvoju trpezlivosť, a že nemôžeš zniesť zlých a skúsil si tých, ktorí hovoria o sebe, že sú apoštolovia, a nie sú, a našiel a spoznal si ich, že sú Ihári, a zniesol si a máš trpezlivosť a pracoval si pre moje meno a neustal si" (Zjav. 2 : 1-3). Tento zbor mal skutky, prácu a trpezlivosť. Nemohol zniesť zlých a zavrhol falošných vodcov. Zmienka o trpezlivosti a práci pre Jeho meno v ktorých neustali, sa opakuje po druhé. Je málo takých zborov, ktoré by si v dnešnej dobe — keď sa tak veľmi zdôrazňuje služba — zasluhovali takúto pochvalu.
Ale všimnime si napomenutie, ktoré nasleduje: „Ale mám proti tebe to, že si opustil svoju prvú lásku. Pamätaj tedy, odkiaľ si vypadol a čiň pokánie a čiň prvé skutky; ale ak nie, prídem rýchle na teba a pohnem tvoj svietnik z jeho miesta, ak neučiníš pokánie" (Zjav. 2.4-5). Iba jedno chýbalo v zbore Efezskom — „prvá láska" ku Kristu, a láska k Nemu pred všetkým ostatným. Kvôli tomu boli napomenutí, aby činili pokánie. Bez ich prvej lásky nemohlo by svietiť svetlo Evanjelia Božej milosti. Aj keď je služba Kristovi dôležitá, je tu naozaj niečo, čo je omnoho dôležitejšie. Z týchto troch príkladov je jasné, že si Pán Ježiš praje a cení lásku svojho ľudu viac, než akúkoľvek službu, ktorú mu môžu preukázať. Jeho láska túži po odvete a zvelebovaní. „My jeho milujeme, lebo on prvý miloval nás" (I. Jána 4.19).
Komentáre