Čo mi ale nie je jedno, je, aby ste sa nepohoršili nad inými ľuďmi, ktorých budem v článku spomínať (ale nie menovať). Sú to pre mňa vzácni ľudia.
V článkoch, ktoré sa totiž chystám napísať, budem musieť spomenúť niektoré situácie, ktoré sa dotýkajú iných ľudí, ale vopred Vás všetkých prosím o zhovievavosť, nemám v úmysle na nikoho ukazovať prstom, chcem tie veci opísať tak, ako som ich vtedy prežíval; nechcem riešiť čo bolo dobré a čo zlé v životoch iných ľudí, práve naopak – to ja sa chcem vyznať a chcem písať o tom, čo som prežil a urobil ja.
Ako ste si mohli prečítať v mojom svedectve o mojom obrátení (Dlhá cesta), znovuzrodenie bolo v mojom živote dramatickým zvratom, naproti tomu u mnohých kresťanov je to oveľa tichšia záležitosť.
Vôbec moje chodenie s Pánom bolo od prvých dní veľmi markantné, čo však nehovorím na svoju slávu, ale skôr naopak. Dnes to vidím tak, že Boh so mnou musel vždy konať rázne, mohutne a dramaticky z dvoch dôvodov: jednak pre moju malú vieru a jednak pre tvrdosť môjho srdca.
A tak od prvého momentu stretnutia s Pánom Ježišom môj život nabral úplne iný smer. Asi by bolo podstatné spomenúť, čo sa udialo ešte krátko pred znovuzrodením...
Keď som už bol v stave hľadania Boha, v srdci som cítil, že krst je nejaká zvláštna hranica (a jasne som si uvedomoval, že moje zafŕkanie ma ako neveriaceho miminka krst nebol), ale bol som príliš pyšný na to, aby som išiel hneď v prvom momente za kresťanmi, aby ma pokrstili. Hovoril som Pánovi: Veď mi stačíš Ty, nie? Načo mám chodiť medzi iných kresťanov?
A tak som sa pár dní pred krstom vo vode, ktorý sa nakoniec udial tak, ako ho opisujem vo svojom svedectve, snažil pokrstiť sám. Sám seba. Len Ježiš a ja. Kľačal som pred napustenou vaňou a modlil sa asi polhodinu, hľadajúc nejakú odpoveď. Potom som vošiel do vody, ponoril sa, predstavujúc si, že Pán Ježiš má na mne svoju ruku, a keď som vyšiel z vody... nič. Nič sa neudialo. V srdci som jasne vedel, že sa niečo malo stať a nestalo.
Bol som nesmierne smutný.
Na druhý deň som to zopakoval, ale s tým rozdielom, že som poprosil manželku, aby ma ponorila. A keď som vyšiel z vody, opäť nič. Bol som zúfalý.
V skutočnosti to bolo o mojej pýche, ja som nechcel chodiť medzi kresťanov, neznášal som autority, nemal som dobrý vzťah ani s vlastným otcom ani s mamou, ktorí ma silou mocou chceli zapasovať do ich pomyselných šablón a chceli odo mňa, aby som bol iným človekom, ako som bol. (O tom, ako to presne bolo a čo sa v našom vzájomnom vzťahu zmenilo, napíšem neskôr)
A bola to v skutočnosti Božia milosť, že ma pokoril a priviedol do spoločenstva kresťanov. Tam, v deň môjho krstu, sa to udialo – zažil som presne ten zlom, o ktorom som v srdci vedel, že práve to hľadám. Ale mylne som sa domnieval, že to bude krst vodou, bolo to znovuzrodenie, čo som hľadal.
Pretože hoci som už hľadal Boha, ešte som nebol z Neho narodený. Mnohí kresťania sa domnievajú, že každý, kto hľadá Boha, má plné ústa Ježiša a modlí sa, že je znovuzrodený. Ale nie je to tak.
Pán Ježiš povedal, že sa potrebujeme narodiť z Ducha a z vody. Na inom mieste hovorí, že Boha treba uctievať v Duchu a v pravde. A na ďalšom zase: vy už ste čistí pre slovo, ktoré som vám hovoril.
Všimnite si: voda-pravda-slovo.... z Ducha a Z VODY sa narodiť; k Bohu pristupovať v Duchu a V PRAVDE; očisťuje nás SLOVO.
Čo je tou vodou? Tou vodou je SLOVO PRAVDY. V 17. kapitole Jánovho evanjelia Pán hovorí Svätému Otcovi (teda Bohu!): Tvoje slovo je pravda... Božie Slovo je pravda.
Božie slovo je voda. Aká? PLODOVÁ!!!
Skôr ako sa kresťan narodí z Boha ako duchovné miminko, je PLOD. Fyzický svet stvoril Boh ako obraz toho duchovného, preto Pán Ježiš poukazoval na podobenstvách z fyzického sveta, ako funguje duchovný. A tak aj to, ako žena nosí najskôr plod života v sebe, tak aj kresťan, ktorý je počatý v Bohu evanjeliom Ježiša Krista, je určité obdobie najskôr plodom, než sa narodí ako duchovný človek.
Ale počatie je isto iste stvorením života.
A tak srdce človeka je obmývané vodou Slova Života, aby duchovný plod mohol rásť a mocnieť v Duchu. Ďalšia paralela s tehotenstvom ženy je ukrytie plodu v tele ženy – rovnako tak duchovný plod je akoby V TME, hoci v ňom už rastie život. Tá tma, to je pokánie.
U niekoho je to krátke a intenzívne, u mňa to bolo dlhé a... intenzívne. To bolo moje prvé údolie smrti – moje pokánie pred znovuzrodením. Trvalo 2 mesiace, počas ktorých mi Pán ukazoval moje hriechy, moju pýchu, moju samospravodlivosť a mnohé iné a iné hriechy – a na konkrétnych skutkoch. Každý, každučký deň.
Už som takmer nevládal počúvať svoje svedomie.
A ďalším Jeho krokom k tomu, ako zlomiť moju pýchu, bolo to, že ma priviedol medzi kresťanov. Dokonca prvé obdobie po znovuzrodení, krste Duchom Svätým a krste vodou, keď som zažíval Jeho náruč neuveriteľne mocne a jasne, po niekoľkých dňoch sa mi isté obdobie vôbec nedával spoznávať, vôbec sa ma nedotýkal a vôbec ku mne nehovoril iným spôsobom ako skrze kresťanov a v spoločenstve s nimi. Opäť – lámanie mojej pýchy.
Prišiel som k Nemu z okultizmu a bol som nesmierne presiaknutý všetkými možnými bludmi, napriek tomu jednal úplne nadprirodzene a počas celého prvého roka v spoločenstve kresťanov mi nikto nepovedal jediné krivé slovo, nikto ma nijak nenapomenul, nezavrátil a jednali so mnou ako v rukavičkách. To si pamätám neskutočne presne, On mi to totiž potom ukázal. Ukázal mi to po roku, že to On mi prejavoval bezpodmienečnú lásku a prijatie skrze mojich súrodencov v Kristu, vtedy, keď som ich už aj ja miloval. Až vtedy. Ak by sa do mňa ktokoľvek z nich predtým obul kvôli čomukoľvek, tak viem, že by som sa zdvihol a odišiel zo zboru, len by sa tak zaprášilo. Prečo? Lebo pýcha.
Dokonca v tomto rannom období ma Pán tak mocne držal na uzde, že väčšina mojich hriechov z môjho života zmizla zo sekundy na sekundu a nevracali sa. Ani len pokušenie. Nič. Úplne nadprirodzená milosť. Toto spomínam ako jeden veľmi dôležitý moment pre pochopenie toho, čo sa dialo o pár rokov neskôr.
Prečo Boh takto jednal? Pretože som bol miminko a On ma držal v čistých plienkach. Vždy, keď som sa pokakal (zhrešil), tak ma ihneď prebalil. Pre mňa to bolo obdobie halelujah, bezstarostná radosť z Božej lásky.
V tomto období sme s manželkou zažívali útoky z úplne inej strany. Prvý útok, o ktorom som jasne vedel, že je priamo duchovný a démonický, prišiel len niekoľko dní po mojom veľkolepom znovuzrodení – stál som doma v kuchyni, utieral umytý riad a vtedy som sa zastavil a rozmýšľal: Stalo sa to naozaj? Nebol to len sen? Čo ak Boh vôbec neexistuje?
V tej chvíli ma Boh na malú chvíľočku ponechal napospas tomuto útoku, ale iba do tej miery, do akej som bol schopný uniesť. Vzápätí po tom, ako som tým slovám v mojej hlave povedal rázne nie, objal ma Duch Boží a dokázal sa mi, že On je a moje znovuzrodenie nebola žiadna fikcia.
Ďalšie útoky prichádzali zo strany mojich aj manželkiných rodičov. Tieto boli nesmierne, vyčítali nám, že sme padli do sekty, že sme sa zbláznili, po tom, ako som do práce vedúcemu na stôl položil počítač, ktorý som si doma poskladal z ukradnutých dielov z práce pred mojím obrátením, ma otec dokonca nazval mužským pohlavným orgánom, a kopec kopec podobných vecí. Náš vzťah sa po viacerých vlnách, keď sa striedali vzájomné snahy o pochopenie s odcudzením, de facto úplne rozpadol a rodičia mi oznámili, že ma vydedili.
(Vďaka Pánovi však toto nebol koniec, ešte to má pokračovanie, ktoré uvediem neskôr)
Počas týchto útokov sme ale prežívali jednu zvláštnu nadprirodzenú vec – ich slová padali tak meter pred nami a nedotkli sa našich sŕdc. Skoro až hmatateľne sme cítili ako sa tie útoky zastavujú na neviditeľnej hradbe pred nami, po ktorej sa skĺzli na zem a rozbili sa. Bol to Boh.
Boh, ktorý nám vždy po každom ďalšom útoku dával slovo z Písma k danej situácii. Napríklad raz som si otvoril Písmo a čítam:
Lebo sa otvorili na mňa ústa bezbožné a podvodné, jazykom lživým hovorili so mnou.
Nenávistnými slovami ma obkľúčili a bez príčiny broja proti mne.
Za moju lásku sú mi nepriateľmi, a ja sa modlím.
Za dobré sa mi odplácajú zlým, za moju lásku nenávisťou.
Ustanov nad ním bezbožníka, nech mu žalobca stojí po pravici.
Nech ako vinník vyjde zo súdu, nech je hriechom aj jeho modlitba.
Jeho dní nech je čím menej a nech iný prevezme jeho úrad.
Nech osirejú jeho synovia, manželka nech mu ovdovie.
(Žalm 109.2-9)
... a ja som plakal. Plakal som kvôli tomu, ako hlboko nám Pán rozumie a ako nám potvrdzuje, že stojíme v pravde a zároveň preto, že ma trápilo aké tvrdé srdce mali rodičia a aký tvrdý súd si priťahovali na seba.
Nech je hriechom aj jeho modlitba? Nech osirejú jeho synovia? Ufff! Veľmi som plakal...
A to najdôležitejšie bolo, že sme uvideli, že to v skutočnosti nie sú naši rodičia, kto útočí. Oni chudáci boli len nástrojom v rukách toho zlostníka, ktorý nenávidí Ježiša Krista a to on ich navádzal. A s týmto vedomím bolo jednoduché odpustiť im.
Počas nášho duchovného detstva nás Pán choval ako v bavlnke, ako vo vatičke. Dostávali sme super stravu, nádherné spoločenstvo s kresťanmi a mocneli sme v poznávaní základov kresťanského učenia a Pán jemne a s láskou upratoval kopec vecí v našom živote, ako napríklad spravovanie financií.
Myslel som si, že údolie smrti už mám za sebou. Nič však nebolo ďalej od pravdy... nemohol som ani len tušiť, čo ma čaká v budúcnosti...
Komentáre