Boh ma zlomil a autoritu starších zboru som už bral ako nemennú vec, o ktorej som v srdci vôbec nepochyboval. Možno niektorí z tých, ktorí ma poznajú v tomto bode nebudú súhlasiť s tým, čo som práve napísal, ale ja jednoznačne viem, že to tak bolo. Podľa čoho to viem? Poviem vám neskôr...
Vážil som si starších... a dodnes si ich vážim a ctím.
Vtedy som srkze jedného staršieho dostal proroctvo do života, v ktorom mi okrem iného Pán povedal: „Prichádza čas, keď budeš prijímať napomenutia starších inak!“
A vo mne sa rozprúdili otázky: Ako „inak“? Nepodriaďujem sa dosť? Neprijímam každé napomenutie bez výhrad? Nezmĺknem, keď mi povedia, aby som mlčal? Ó, Bože, to som fakt ešte taký vzdorovitý? Ako inak mám prijímať to, čo už prijímam?
...vôbec som tomu nerozumel... až oveľa oveľa neskôr.
Môj a manželkin život sa medzitým upratal ako z katalógu: práca, deti, usporiadaná rodina, návštevy rodičov a hlavne zbor – chvály, modlitby, skupinky a nedeľné zhromaždenie. Wow, wow a ešte raz wow!
Mysleli sme si, akí sme duchovní.
A vtedy to začalo... vyzeralo to, že z ničoho nič... Boh dopustil do nášho života sled niekoľkých udalostí, ktoré rozkrútili tornádo.
Jednou z vecí, ale zďaleka nie prvou, bola otázka môjho zamestnania. Dlhé roky som robil prácu, ktorú som nenávidel, napriek tomu, že mi išla celkom od ruky, bola to taká lobotómia, pri ktorej som sa nudil a zožieralo ma svedomie, že poberám celkom pekný plat za ničnerobenie, za pár kliknutí, zakrútení skrutkovačom a úderov do klávesnice. Túžil som v živote po niečom inom. Po niečom, čo by ma takpovediac uchvátilo, po niečom viac dobrodružnom, po niečom, čo by si vyžadovalo využiť trochu viacej schopností, improvizácie, riešenia situácií a podobne. Túžil som po práci, ktorá ma naplní radosťou, a keď sa pozriem za seba, uvidím za sebou nejaké dielo. Práca, ktorú som robil, ma ničila.
Elektrotechniku som vyštudoval len preto, lebo sa u nás vlastne ani s ničím iným nepočítalo, bolo to v rodine. Nikdy som nebol vedený k humanitným vedám alebo iným profesiám.
V tom čase zamestnávateľ asi 2-3 roky (bez preháňania!) paberkoval s myšlienkou, že naše oddelenie odstrihne ako outsourcing pod inú firmu. Týždeň čo týždeň prichádzali iné správy: ideme preč, nejdeme preč, ideme, nejdeme. Všetci sme boli z toho v práci znechutení a psychicky zdeptaní. Trvalo to veľmi dlho.
Nakoniec prišla definitívna informácia – nejdeme. Všetci sme si vydýchli.
Konečne som si mohol vziať pôžičku na nové auto, keďže to staré sa nám už rozpadávalo.
Mesiac na to, necelý mesiac pred vianocami, prišla správa: od nového roka už nie sme vo firme, oddelenie prechádza pod inú firmu ako outsouring.
Pane! A teraz čo? Akurát som si zobral pôžičku, v novej firme sme mali garantovaný len prvý rok rovnakej výplaty a to, že niekoho neprepustia, a potom čo?
Zrazu sa mi rozsvietilo malinké svetielko – a čo keby som odišiel a neprijal prechod? Prechodom do novej firmy som tiež riskoval stratu odstupného, čo malo dosť zaujímavú výšku a bohate by pokrylo pôžičku na auto.
Mesiac rozmýšľania, trápenia sa a modlitieb. V zbore sme už dlhšiu dobu mali nahnutý vzťah so súrodencami kvôli určitým veciam, ktoré sa stali predtým jak v našom živote, tak vo vzájomných nedorozumeniach a ďalších veciach, ktoré nebudem rozoberať.
Navyše keď sa niektorí dozvedeli, že mám chuť neprejsť do novej firmy, viacerí s tým nesúhlasili, vraj „keď Boh odniekadiaľ vyvádza, tak niekam aj vovádza.“
A mne v srdci znelo: Kam asi voviedol Abraháma? Celý život putoval a žil v stane...
Ale nechcel som sa priečiť, nechcel som protirečiť, túžobne som chcel nájsť v sebe silu a chuť prejsť do novej firmy. Celú dobu mi to však pripadalo, že to nie je ono, no nevedel som nájsť odpoveď.
Tak veľmi som bol vedený charizmatickým spôsobom, že som potreboval zjavenie ešte aj ohľadom toho, v čom Boh dáva človeku slobodu. JA SOM CHCEL BYŤ OTROK! Ten to má jednoduché – vie čo môže a čo nesmie. Bodka. Žiadna dilema.
Odrazu som stál sám pred rozhodnutím a ani Boh neodpovedal.
Až prišiel deň, keď prišiel ku mne vedúci a strkal mi pod nos papier:
- Podpíš, že sa zaväzuješ prejsť.
- Polož to sem, daj mi chvíľu na rozmyslenie.
- Nie, nemáš chvíľu, podpíš hneď alebo nikdy.
- ??????????? !!!!!!!!!!!!
Konečne!!!!!!! V tej chvíli som vedel, kde je sever. Boh ma do ničoho nebude nútiť! Nebude naliehať a vydierať ma nedostatkom času, určite nie v tomto, On má času dosť, On je večný.
Bolo to nesmierne ťažké rozhodnutie. Živiteľ rodiny s troma deťmi a zrieknuť sa všetkých istôt. Čo bude ďalej?
Po piatich mesiacoch nezamestnanosti a približne stovke absolvovaných pohovorov som konečne našiel prácu. Bolo však treba odcestovať do zahraničia. Preto som SMSkou požiadal niektorých súrodencov, aby sa postarali o moju manželku a deti, aby im boli nablízku, keby niečo potrebovali.
Mohlo ma napadnúť, že vzťah s ľuďmi so zboru však už bol tak vážne poškodený, že to pochopili ako môj útek, možno si niektorí pomysleli aj to, že sa už nechcem vrátiť. Lenže tak to nebolo. Na odchod od rodiny som pomýšľal až o pár rokov neskôr. Ešte som nebol v údolí smrti, hoci som sa tak cítil viac ako dva roky.
Dva roky ticha od Božieho hlasu, dva roky stagnácie, dva roky nechápania ničoho, čo sa dialo vôkol mňa či v mojom živote. Myslel som, že toto je údolie smrti. Ale nebolo.
Práca bola zaujímavá, pracoval som s ľuďmi. Počas prestávok medzi služobnými cestami v zahraničí, ktoré trvali vždy tak mesiac, pri nedeľných zhromaždeniach, som si uvedomoval, ako sa so súrodencami zo zboru vzájomne vzďaľujeme od seba viac a viac. Bolo to bolestivé a navyše som nechápal prečo. Ani dnes to neviem.
Manželka, ktorá bola doma stále, to mala neporovnateľne ťažšie. Niekoľkokrát si vypočula narážky na môj odchod z predošlého zamestnania, ako som v tom zlyhal.
Pred niektorými ľuďmi zo zboru som sa vyjadril, že verím, že toto je pre mňa práca od Boha.
Služobky skončili a ja som začal pracovať u nás vo výrobnej hale. Avšak v priebehu niekoľkých týždňov sa mi stal vážny pracovný úraz. Firma chcela na mňa našiť alkohol v práci, snažili sa nahovoriť lekársky personál, aby to zapísal do prijímacej správy. Odvtedy som sa s firmou bavil len cez právnika (vďaka Bohu z rodiny), a bolo nad slnko jasnejšie, že naspäť sa už vrátiť nemôžem, navyše potom, čo sa vedenie vyjadrilo, že si na mňa ešte posvieti, čo bolo jasné, že budú hľadať dôvod na vyhlásenie hrubého porušenia pracovnej disciplíny.
Po dlhej maródke, prvej z viacerých kvôli tomu úrazu, som to zamestnanie opustil.
Boh mi otvoril dvere do veľmi podobnej práci, no opäť boli nutné zahraničné služobné cesty. Vtedy sme opäť dostali úder – manželke niekto zo zboru tak decentne naznačil, ako nesprávne zaobchádzam s vyjadrením, že je niečo Božia vôľa – mysliac tým moje vyjadrenie, že práca, ktorú som opustil bola od Boha.
Teraz chcem, aby ste mi porozumeli správne, prosím: Dnes nemám nikomu nič za zlé, ani nemám hnev, ani neuzdravené zranenie, hoci v tých chvíľach som to vnímal veľmi bolestivo.
Píšem o tom práve preto, že z tých vecí mám dnes obrovské požehnanie a budem sa veľmi tešiť, keď niekto uvidí moje srdce za tým, čo píšem.
Chcem čo najjemnejšie, bez toho, aby som niekoho urazil alebo zranil, povedať, že mi je ľúto, že niektoré veci musím napísať, ale musím ich napísať, pretože sa dejú v celej cirkvi. V celej. V rôznych podobách, v rôznych nuansách a v rôznej hustote, ale dejú sa. Tak mi odpustite, ak tieto moje slová budú pre niektorých príliš tvrdé.
Cirkev sa správa veľmi necitlivo k svojim vlastným. Na vlastných má nezriedka prísnejší meter ako na pohanov. Často majú kresťania najlepších priateľov zo sveta. Napomínanie častokrát postráda pochopenie srdca, motívov a skrytých trápení, a to len preto, lebo je konané v ľudskom súde a nevychádza z Božieho zjavenia a z Jeho srdca. Kresťania konajú tak, ako najlepšie vedia, ale to nestačí.
Sú úprimní aj k Bohu, ale neuvedomujú si, že aj satanisti sú úprimní k Bohu, keď Ním otvorene opovrhujú.
Nestačí byť úprimným k Bohu. Potrebujeme dovoliť, aby Boh mohol byť úprimný k nám. Potrebujeme mať ochotu prijať Jeho videnie vecí, nech je nám akokoľvek nemilé.
Pretože verte mi alebo nie, ja som presvedčený, že väčšina cirkvi sa vystavala na babylonskú vežu a sú hrdí sami na to, čo dokázali.
A stalo sa presne to, čo aj v Bábeli – Boh zmiatol jazyky. Kresťania si NEROZUMEJÚ!
Rozprávajú rovnaké slová, ale predstavujú si za nimi iné skutočnosti. Presne to sa stalo aj nám. Keď niekto povedal o mne, že som zneužil Božie meno vyjadrením „toto je pre mňa práca od Boha“, dotyčný si predstavoval konkrétnu firmu, zatiaľ čo ja prácu s ľuďmi.
Dnes som vďačný Bohu za to, čo sa stalo, hoci je to stále veľmi chúlostivá vec a dovolím si ju písať len vo viere v zrelosť zúčastnených, nepíšem to totiž pre seba, ani proti nikomu, ale to píšem pre ľudí, ktorí dnes prechádzajú údolím smrti.
Celú túto sériu Údolie smrti totiž venujem zdrveným kresťanom. Kresťanom, ktorí sú v ruinách.
Chcem, aby ste vedeli, že vám rozumiem, a nielen ja, ale v prvom rade Pán, a chcem, aby ste vedeli, o čom to všetko je a prečo tým potrebujete prejsť.
Tak dúfam, že ste sa prehrýzli týmito dvoma časťami a v ďalšej vám budem môcť rozpísať údolie smrti, ako som ho zažil ja.
Komentáre