selah

1. Svedectvo

1.1. Čo je svedectvo

Svedectvo možeme zjednodušene definovať ako vypovedanie osobnej skúsenosti v rôznej podobe za účelom potvrdenia, obhájenia, vyvrátenia alebo ujasnenia čohosi (napr. význam svedectva v justícii - výpoveď). Z biblického hľadiska chápeme svedectvo ako svedectvo o Ježišovi, o Jeho kríži, zmŕtvychvstaní, o Jeho moci a večnej vláde. Jednoducho o tom, kto je a aký je a tiež o tom, že sme Ho stretli a odovzdali sme sa Mu. Svedectvom o Ježišovi je naša viera v Božiu milosť a naše premenené životy, ktoré sa ňou riadia.

Účelom kresťanského svedectva je rozširovať Božie kráľovstvo na zemi a v srdciach ľudí. To znamená nielen priviesť ľudí k Ježišovi, ale priviesť ich aj do učeníctva a pomôcť im rásť vo viere a meniť sa na obraz Pánov, aby vošli do úplného oslobodenia a do plného uzdravenia každou oblasťou svojho života. Adresátmi svedectiev nebudú teda len ľudia nespasení, ale aj kresťania.

Svedectvo nie je jediným nástrojom k tomuto určeným, je len jedným z mnohých Božích nástrojov, ale má obrovskú moc, pretože svečíme o tom, čo sme zažili na vlastnej koži (1Jn 1.1-3, 2Pt 1.16-18).

V zmysle prvej vety je účelom biblického svedectva privádzanie ľudí k tomu, aby si ujasnili svoj vzťah s Bohom a aby sme im potvrdili, že Ježiš je Pán a Spasiteľ, môžu Ho stretnúť už dnes a môžu zažívať Jeho lásku a moc. Svedčíme im o Ježišovi tým, čo sme s Ním zažili my sami.

To je Ten, ktorý prišiel skrze vodu a krv, Ježiš Kristus, nielen skrze vodu, ale skrze vodu a krv, Duch je, ktorý svedčí, pretože Duch je pravda. Lebo traja sú, ktorí vydávajú svedectvo na nebi: Otec, Slovo a Duch Svätý, a tí traja jedno sú. A traja sú, ktorí vydávajú svedectvo na zemi: Duch, voda a krv, a tí traja jedno sú.

Ak prijímame svedectvo ľudské, svedectvo Božie je väčšie, lebo svedectvo Božie je to, že svedčil o svojom Synovi. Kto verí v Syna Božieho, má svedectvo v sebe; kto neverí Bohu, učinil Ho luhárom, pretože nevuveril svedectvu, ktoré vydal Boh o svojom Synovi. A to je svedectvo, že Boh dal nám večný život, a tento život je v Jeho Synovi. (1Jn 5.6-11)

... Boh sám je svedkom o svojom Synovi a od nás chce len to, aby sme Jeho svedectvo, ktorým nám svečí, niesli ďalej. Pán nás nepovolal iba na to, aby sme boli Jeho služobníkmi, ale aj Jeho svedkami (Sk 1.8; Sk 26.16).

1.2. Skutky naše každodenné ... sú svedectvo

Svedectvom je mnoho iného než iba naše slová, ktoré hovoríme, sú to aj naše skutky. Svedčíme nielen tým, čo hovoríme a čo robíme, ale aj tým, čo nehovoríme a čo nerobíme.

Aj Pán Ježiš kvôli nám nerobil a nehovoril všetko, čo by On v pohode povedať a urobiť mohol a nebol by to hriech. Ako povedal: Ja sa posväcujem pre nich, aby boli posvätení v pravde (Jn 17.19). I Pavol nás učí dbať nie na to, čo všetko môžem, ale na to, či tým neubližujem viere niektorých okolo mňa. Nie je dôležitá moja sloboda robiť veci, ak kvôli nej iný hynie (1Kor 8.9-13). Nemáme mať záľubu v sebe samom, ale máme hľadať to, čo buduje iných. A tak sa svedectvom o našom živote s Pánom Ježišom, stáva aj naša láska, trpezlivosť, milosť a milosrdenstvo voči iných, keď kvôli nim konáme inak, ako by sme mohli a zriekame sa svojich vecí v ich prospech.

Svedectvo je tiež to ako hovoríme (o Ježišovi, o ľuďoch) a ako reagujeme v situáciách... jednoducho, ak máme svedčiť o tom, že sme stretli Ježiša a patríme Mu, musí to byť nielen počuť, ale aj vidieť a aj cítiť z našich životov, ľudia okolo nás musia vidieť, počuť a cítiť Ježiša na nás, z nás a v nás. Len vtedy je naše svedectvo o Ježišovi úplné, keď my sme plní Ježiša a Jeho sláva nás zatieňuje.

1.3. Nevedomé svedectvo

Biblické svedectvo, ako také, nepozostáva iba z vecí vedomých, ale aj z vecí nevedomých. Ľudia vôkol nás nás nielen počúvajú, ale aj pozorujú a verím, že mnohých môžu presvedčiť nie situácie, keď máme čas rozmyslieť si, čo povieme a čo urobíme, ale práve to, akí sme v situáciách stresových, či tiež akí sme vytrvalí, trpezliví a verní vo viere počas utrpení súženia. Táto nevedomá časť nášho svedectva je podmienená a úmerná posväteniu (ovocie Ducha), teda tým, nakoľko je premenený náš charakter k obrazu Pána Ježiša a jej rozvoj je možný len poddávaním sa Božiemu vedeniu vedomým rozhodnutím znova a znova sa cele vydať Pánovi.

Nevedomým svedectvom je aj to, čo hovoríme a robíme v skrytosti, keď nás ľudia nevidia. Vidí nás nielen Boh, ale aj anjeli a démoni a démoni tiež svedčia ľuďom, či naše slová o Kristovej moci v našom živote nie sú len našim zbožným snom (Sk 19.13-16).

Nesieme duchovnú vôňu toho, ako žijeme a čo nesieme v srdci. Ak žijeme život klamu či sebaklamu, život nepravdy, naše svedectvo, nech by bolo akokoľvek rétoricky bravúrne, bude smrdieť nepravdou a neúprimnosťou.

Moc má svedectvo, ktoré je v zhode zo životom a mnohokrát má väčšiu moc k spaseniu ľudí to, keď pred nimi úprimne vyznáme svoje pády a odhalíme im svoju biedu, než to, keď pokrytecky hráme svalovcov.

1.4. Vedomé svedectvo

1.4.1 Zlé motívy, duch svedectva

Ale vráťme sa k zložke vedomej. Chcel by som najskôr rozobrať niektoré veci, ktoré pokladám za nesprávne či dokonca nebezpečné pri podávaní svedectva...

Myslím, že je dôležité uvedomiť si, ako svedčíme, či teda svedčíme o Ježišovi pravdivo, alebo skreslene. Skreslené svedectvo vôbec nemusí byť poznačené nesprávnymi slovami, ale môže byť nesené iným duchom ako Duchom Svätým, a vlastne tak ani nemusí byť o Ježišovi.

Jób 26.2-4: Ale si len prospel slabému! Pomohol si ramenu bezmocného! Ale si poradil múdremu a prejavil si veľa rozvahy! Komu si predniesol svoje slová a čí duch to vychádza z teba?

Vieme, aké znaky nesie ten, koho vedie Boží Duch – nedolomí nalomenú trstinu, neuhasí tlejúci knôt (Iz 42.3), Svätý Duch je Duchom sebaovládania (2Tim 1.7) a teda rozvahy, a keď teda nevidíme takéto konanie na človeku, ktorý má plné ústa Ježiša Krista, musíme sa naozaj pýtať, čí duch to vychádza z neho. Môžeme sa domnievať, že dotyčný svedok nesvedčí z lásky k Ježišovi a pre Ježiša, ale svoje slová prednáša vlastne sebe, aby sa sám pred sebou dokázal zbožným a spravodlivým, nejde mu o záchranu stratených duší.

Kto chce svedčiť o Ježišovi, musí svedčiť v Duchu Svätom, ak má byť svedectvo pravdivé, musí byť nesené Duchom pravdy, ak má byť pretkané láskou, musí byť nesené Duchom lásky, ktorá sa za nás obetovala (Jn 3.16; 1Jn 4.10)

Za svedectvom tak môže byť namiesto Ducha Božieho schovaná napríklad pýcha, nenávisť, strach, duch náboženstva, pokrytectvo, klamstvo, samospravodlivosť a podobne... človek, ktorý svedčí, môže mať úplne iné motívy ako osláviť Ježiša a svedčiť o tom, že On je Spasiteľ a Pán; a to dokonca aj kresťan. Môže ísť napríklad o to dokázať, že „ja mám pravdu“. V skutočnosti ten, kto svedčí v Božom Duchu, nemá pravdu, ale pravda má jeho a on sa pravdou necháva viesť. Zlé motívy vedú svedectvo úplne iným smerom a kto ide zlou cestou, nemôže dôjsť do správneho cieľa.

 Mnoho náboženských ľudí hovorí veľa správnych biblických vecí a pri povrchom počúvaní to môže nakrátko zmiasť aj znovuzrodeného kresťana. O čo viac človeka, ktorý nemá Božieho Ducha, môže falošné svedectvo zviesť od cesty k pravde. Počul som napríklad „svedectvá“ o tom, čo ľudia zažívali pri prijímaní eucharistie.

Je mimoriadne nebezpečné svedectvo človeka, ktoré obsahuje veľkú časť pravdy, no vyúsťuje do bludu. Je mnoho takých, o ktorých platí Ježišovo: „beda vám, že obchádzate zem, aby ste našli jedného novoverca, a keď ho nájdete, urobíte z neho syna pekla horšieho ako ste sami.“ ...a to môže robiť aj kresťan.

Je možné mať plné ústa Ježiša a svedčiť o sebe...

 Aj kresťan môže mať pre to, čo hovorí a čo robí, motívy a postoje idúce priamo proti Božiemu srdcu... svedectvo jeho života môže byť zlé. Nemusí to byť vedomý hriech, zlé postoje srdca môže vyvolať napríklad aj zranenie.

Osobne si myslím, že ľudia, ktorí majú hriech zlých motívov či postojov pri hlásaní evanjelia, veľmi rýchlo dôjdu do miesta, ze nemajú živé svedectvo.

 Môžu rozprávať Božie Slovo, ale nie živé a čerstvé svedectvo, môžu rozprávať Božie princípy a zjavenia, ktoré dostali, ale len preto, že ich už poznali predtým; nemajú však nové zážitky a skúsenosti s Pánom, nové zjavenia... žiadne nové svedectvo o tom, že žijú s Pánom. Väčšinou to, čo z oblasti svedectva môžu dať, je len ako stará zosmradnutá manna a zo slov takýchto ľudí čoraz väčšmi cítiť ja než Ježiš.

Jediným spôsobom, ako z toho von, je milosť k pokániu a odpusteniu, ktorú možno vierou uchopiť... a tu sa opäť zjavuje Božia dokonalá predivnosť, keď práve tých, ktorí boli zranení a zatrpknutí posiela svedčiť zatrpknutým o tom, že Kristov kríž uzdravuje a dáva vieru a nádej; tých, ktorí boli povýšení posiela k povýšeným svedčiť, že Kristus povýšených ponižuje, aby mohol povýšiť ponížených, atď...

Chcel by som podotknúť, že keď hovorím o duchu falošného svedectva, nemám na mysli „len“ zlé motívy, teda ľudských duchov, ale verím, že za niektorými falošnými svedectvami sa naozaj môžu byť reálne démonické mocnosti, či už skrývajúce sa, alebo otvorene zjavené – čítaj: 1Jn 4.1-6; 2Kor 11.14-15; Gal 1.8-9; 2Tes 2.1-10; Sk 8.9-11

1.4.2. Čo nie je svedectvo

            Svedectvo by sa nemalo zamieňať s kázňou ani s napomínaním, nemáme ľudí usvedčovať z hriechu, ale naopak ukazovať na Toho, ktorý bol jediný bez hriechu; hoci si myslím, že v kázni i v napomínaní je častokrát miesto pre svedectvo. Svedectvo tiež nie je presviedčanie, nemôžeme ľuďom vziať slobodnú vôľu, ktorú im dal Boh a On sám ju rešpektuje. Je pravidlom, že ľudia, ktorí postrádajú vo svojom živote svedectvo, nahrádzajú ho práve kázaním, napomínaním a presviedčaním.

1.4.3. Svedectvo je konkrétne

Jedna z vecí, ktorú vnímam pri svedectve ako dôležitú, je konkrétnosť. Prázdne a všeobecné slová nie sú na mieste. Naše svedectvo je konkrétne. Je to konkrétny fakt, že v konkrétnom čase a na konkrétnom mieste sa konkrétne mňa dotkol konkrétny Boh a naplnil ma svojim Svätým Duchom. Nestalo sa to „neviemkde“ a „neviemkedy“ „neviemkomu“. Nepočul som o tom, stalo sa to mne. O tom svedčím. Nesvedčím o sebe, ale o Ježišovi v mojom živote. Každé svedectvo, ktoré hovorím, musí byť konkrétne. Konkrétne svedectvo ako Boh vypočul moju modlitbu, konkrétne svedectvo o tom, ako mi Boh odpustil moj konkrétny hriech a prijal ma späť, konkrétne svedectvo o tom, čo mi povedal do tej a tej situácie, čo na mne konkrétne zmenil, atď.atď...

1.4.4. Komu svedčíme

Ďaľšou vecou je, komu vlastne svedčíme. Na prvý pohľad sa zdá, že ľuďom zo sveta. Mnohé svedectvá – a nielen tie veľkolepé – sú ale na povzbudenie bratom a sestrám v cirkvi. Napríklad svedectvo, že Boh jednal v mojom živote s oblasťou, s ktorou som si už dlho nevedel sám rady, môže zdvihnúť vieru tých, ktorí bojujú podobne. A neraz sa stáva, že kresťan, ktorý rozpráva nejaké svoje staršie svedectvo iným, keď sa započúva do vlastných slov, zistí, že sa ho to svedectvo dotýka nanovo a svedčí aj sám sebe...

1.4.5. Svedectvo dáva Boh

...svedectvo máme len vďaka tomu, že nám ho dal Boh. Iba vďaka milosti Božej sa Pán k nám sklonil a dal sa nám spoznať, a tak môžeme rozprávať svoje svedectvá. Presne o tom hovorí Ján, keď na konci evanjelia píše, že by nestačil ani celý svet na to, aby sa postavili knižnice z kníh obsahujúcich všetky svedectvá o tom, čo robil a robí Pán Ježiš s nami a v nás každý deň. Je našou povinnosťou* hovoriť o tom, aby aj iní ľudia uverili v Neho aj vďaka našim svedectvám.

Svedectvo je dar od Boha, zjavenie Boha o tom, že to či ono je z Jeho ruky. Každé pravé svedectvo o Bohu oslavuje Jeho a nie nás, privádza ľudí k slobode, uzdraveniu a spaseniu v Kristu a nie k zotročeniu, zahorknutiu a smrti; každé pravé svedectvo kresťana je Slovo Božie, ktoré tu na zemi vykonalo, k čomu bolo poslané a stalo sa skutkom v našich životoch.

1.4.6. Svedectvo preniká oboma svetmi

Svedčíme o veciach Božích, či už zemských či nebeských (Jn 3.11-12), o tom, že všetko má svoj počiatok v Bohu, ktorý je Duch (Jn 4.24), a ktorý sa stal telom (Jn 1.14; 1Tim 3.16).

Veríme, že všetko viditeľné povstalo z neviditeľného, dokonca i všetko neviditeľné a nehmatateľné stvorenie, ako napríklad čas alebo ľudská duša či anjeli, je stvorené Božím Slovom (Žid 11.3). Veríme tomu tak preto, pretože nám to tak zjavil Boh, ktorého sme stretli. Dôverujeme Mu, pretože poznáme Jeho lásku. Vierou chápeme mnohé veci, ktoré ľudský rozum poňať nedokáže.

A o tom svedčíme – svedčíme o duchovnom svete, ktorý sme spoznali, o Bohu, ktorý je Duch a kedže viera bez skutkov je mŕtva a len prázdne tliachanie, žijeme podľa našej viery a naše životné hodnoty sú odrazom našej viery. Tým, ako sa staviame k veciam na tomto svete, k ľuďom, k prírode, k zvieratám, k celému stvorenstvu, k času... všetkým svedčíme o tom, aká je naša viera a teda ako vidíme Boha, ktorému patríme.

Všetky veci viditeľného sveta majú počiatok v duchovných a sú ich odrazom, tak aj naše svedectvo o Pánovi sa musí odraziť telesne v materiálnom svete v našom pratickom každodennom živote.

Svedectvo preniká obidvoma svetmi, ako duchovným, tak aj materiálnym; resp. svedectvo o Kristovom kráľovstve vychádza z duchovného sveta (dal nám ho Boh, On je zdrojom nášho svedectva) a presahuje až do telesného, do viditeľného, aby ľudia okolo mohli na nás samých priamo vidieť, že Boh je realitou, aby mohli spoznať Božiu lásku a konkrétny, osobný záujem, aby spoznali aký naozaj je a boli tak spasení... 

... no tu svedectvo nekončí, „vracia“ sa späť do duchovného sveta, aby svedčilo anjelom a démonom... a tak celé stvorenie, či už duchovné a či telesné, spoznáva Božie svedectvá, ktoré On dáva svojmu ľudu (Ef 3.10)...

1.4.7. Viera = svedectvo

Náš život viery je svedectvom o Božej láske a milosti, naše premené životy sú svedectvom o Božej moci a o Jeho svätosti. Sme živé a chodiace svedectvo o Ňom samom pre celé stvorenie, nie iba pre ľudí, ktorí majú byť spasení. Aj pre ľudí, ktorí nikdy neuveria – nebudú mať výhovorku, keď na nás uvidia Jeho mocnú a láskavú ruku (Gal 1.23) a sme svedectvo i pre Božích anjelov, ktorí žasnú nad Božou predivnosťou i pre démonov, pre ktorých sme svedectvom o ich porážke a konečnom súde.

Naša viera je svedectvom o Bohu. Ján Krstiteľ povedal, že každý, kto uveril Ježišovmu svedectvu, potvrdil o Bohu, že je pravdivý, že je pravdou, že teda Boh existuje (Jn 3.33). Ale skutky našej viery svedčia o tom, aký je náš Boh. Ak páchame neprávosti, svedčíme falošné svedectvo o Pánovi - svedčíme o bohu, ktorý toleruje hriech a nedokáže nás posvätiť.*

Alebo je náš život životom služby Bohu a svedčíme tak o tom, že Ježiš je Pán.

1.4.8. Boj o svedectvo nášho života

Preto je o naše svedectvo boj. Démoni sa snažia chytiť nás do pascí hriechu a vlažnosti, aby naše svedectvo nebolo pravdivé a nemalo žiadnu moc. Pravdivé svedectvo je totiž veľmi mocnou zbraňou v duchovnom boji proti kráľovstvu temna a zla (Zj 12.11), pretože keď my svedčíme o Pánovi Ježišovi v pravde a v Duchu Svätom, tak potom aj Duch Svätý svedčí o nás, že sme Jeho služobníci a zastáva sa našich slov a skutkov, a tak čokoľvek tak v pravde a v duchu robíme, či jeme, či nejeme, či robíme to, či ono, všetko je na svedectvo o Božej milosti v našich životoch, na slávu Ježišovmu menu a na spasenie tým, ktorých Boh predzvedel a na vyvrátenie výhovoriek a na svedectvo o platnosti konečného súdu tým, ktorí sa pohoršovať chcú. Jedným vôňou na život, iným vôňou na smrť.

2. Duchovný boj a svedectvo

2.1. Kto je nepriateľ?

            Lenže v tomto duchovnom boji nebojujeme proti ľuďom (Ef 6.12), hoci častokrát sú našimi nepriateľmi. Áno, nepriateľmi, inak by Pán Ježiš nehovoril „milujte svojich nepriateľov“ a Pavol by nevzťahoval na ľudí citáciu žalmu „keď je tvoj nepriateľ núdzny, daj mu najesť a napiť a zhrnieš tak žeravé uhlie na jeho hlavu“. Nejde o to, že by sme považovali ľudí za nepriateľov my, ale naopak – niektorí ľudia sa sami považujú za našich nepriateľov a bolo by od nás hlúpe a naivné ignorovať to. Máme byť nielen jednoduchí ako ovce ale tiež obozretní ako hady.

2.2. Smrť a vzkriesenie

Pri uvedomení si, že ohľadne nášho svedectva zúri vojna, je na mieste ujasniť si, za koho bojujeme, aby sme nestratili pôvodný cieľ svedectva. Môžeme totiž bojovať sami za seba, mysliac si pritom, že obhajujeme Ježiša - podobne, ako keby sa Ježiš hájil pred Pilátom. Ale On mlčal! ...nebojoval za seba, On bojoval za nás. Preto musíme vedieť, za koho bojujeme, aby sme dokázali neobhajovať samých seba a nebojovali vlastnou silou a za seba. Musíme vedieť, kto sme, odkiaľ ideme a kam, aby sme boli schopní prijať úlohu – ak treba – hoci aj takú, ktorú robia iba otroci (Jn 13.3-4) Boj sa nevyhráva našou silou, schopnosťou vyargumentovať protivníka v diskusii, ľudskou múdrosťou, ale Božou mocou (Zach 4.6; 1Kor 4.20). Mocou, ktorá je mocnejšia než smrť.

 Mocou vzkriesenia (2Kor 1.9-10). Naše svedectvo nie je svedectvom o živote, aký majú všetci okolo nás, ale o živote, ktorý prešiel smrťou, o vzkriesenom živote.

 A vzkrieseniu musí predchádzať smrť. A tak aj v našom boji musíme neraz umrieť. Neraz je naša výhra vlastne v skutočnosti prehrou, pretože stratíme dušu človeka, ktorého porazíme. Máme svedčiť o Ježišovi, ktorý umrel za nás, a preto to musíme robiť tak, ako to robí On – musíme ochotne položiť aj život za životy ľudí, o ktorých bojujeme, ak treba. Inokedy nás môže Duch Svätý viesť k mocným činom vpred, ale naša ľudská prirodzenosť by chcela vždy len víťaziť. Musíme mať na pamäti, že nie je dôležitá naša výhra pri podávaní svedectva, ale výhra Ježiša Krista nado mnou samým, čo zjaví Ježiša ako Pána aj tomu, ktorý počúva slovo svedectva. Dôležitá je Ježišova výhra v boji.

2.3 Boj o duše

Bojujeme o duše ľudí, ktorí sa častokrát považujú za našich nepriateľov či nepriateľov evanjelia (hoci možno nie vedome). Musíme dbať o to, že hoci bojujeme (aj) s ľuďmi, nebojujeme proti nim. Nesmieme ich zabíjať. Snažíme sa im pomôcť, aby prezreli, že sú väznení a slúžia zlému a čaká ich večná smrť, ak neprijmú milosť kríža Kristovho.

3. Princípy duchovného boja

Nechcem tu teraz rozoberať celé pozadie a princípy duchovného boja, ale pre potreby témy „svedectvo v duchovnom boji“ chcem vysloviť niektoré princípy boja, ako ho chápem ja. Vojnu dvoch duchovných kráľovstiev, svetla a tmy, by som chcel prirovnať k najväčšej vojne, aká bola na zemi – k druhej svetovej, hoci oproti tej duchovnej bola oveľa miernejšia a otvorenejšia, isté princípy duchovnej vojny sa v nej naisto odrazili. Iste bola miernejšia, pretože sa netýkala všetkých ľudí našej planéty a určite bola aj omnoho otvorenejšia, pretože spravidla každý vedel, kto proti komu stojí. V duchovnej vojne kráľovstiev je častokrát pretvárka (2Kor 11.14-15) a nemúdry a neznalý alebo nepoddajný kresťan ľahko padne do pasce.

3.1. Poznať nepriateľa a zbroj

Veľmi dôležité je poznať nepriateľa. Niektoré kresťanské učenia úplne vynechávajú učenie o démonoch a kresťania tak nemajú poznanie o spôsoboch útokov a lestí nepriateľa; iné zasa démonom venujú väčšinu času a kresťania potom nepoznajú vlastné zbrane, ktoré majú používať.

Máme od Boha dané veľmi mocné zbrane, ktoré sú však v očiach sveta bláznivé hračky. V skutočnosti vtedy, keď sa usilujeme chytiť do rúk nejakú mocnú zbraň, siahame po ľudskej múdrosti a bravúrnej rétorike, no Božie bláznovstvo je múdrejšie. Kríž ma moc. Kríž, na ktorom Ježiš Kristus vylial svoju krv za mňa.

3.1.1 Krv Baránka

Krv, ktorá ma očistila a viem, že ma denne obmýva zvnútra. Nie je napísané, že víťazím len pre slovo svojho svedectva, ale ešte pred svedectvom je spomenutá práve Baránkova krv. To je to, čo mne dáva svedectvo do úst. Bez vyliatia Jeho krvi by som nemal žiadne svedectvo. Jeho krv mi dala možnosť prísť k Bohu, dáva nové odpustenie a očistenie vždy, keď padnem. Jeho vyliata krv mi dáva vieru, že opäť a opäť môžem prísť k Jeho milosti a toto mi dáva do srdca istotu, ktorú potrebujem, ak má mať moje svedectvo moc. Lebo ak by aj trúba vydávala neistý zvuk, kto sa bude pripravovať do boja? (1Kor 14.8). Nehovorím o tom, že máme svedčiť autoritatívne a nadradene, ale naopak - človek, ktorý je v pokore, môže (a má) preukazovať istotu a odhodlanie.

Moc môjmu svedectvu dáva Ježišov krv, ktorá ma znova a znova posilňuje stáť vo viere a ísť vpred.

3.1.2. Naplnenie Duchom Svätým

            Od Jeho krvi sa odvíjajú aj ostatné moje zbrane – vystrojil ma mocou z výsosti – Duchom Svätým – ktorý ma učí a vedie pri podávaní svedectva tak, ako to Pán zasľúbil (Mk 13.11). Je zaujímavé, že Pán Ježiš neposlal učeníkov svedčiť o Jeho kríži a zmŕtvychvstaní hneď ako to videli, zažili; ale povedal im, aby počkali, kým ich nevystrojí mocou z výsosti. Je očividne nesmierne dôležité, aby kresťan, ktorý chce svedčiť o Pánovi, mal s Ním spoločenstvo a mocnú skúsenosť na vlastnej koži. Je zjavné, že Ježiš neposlal svedčiť ľudí v ich vlastnej sile, ale naplnil, čo zasľúbil – nenechal nás tu ako siroty, poslal nám Tešiteľa, Radcu a mocného Svedka.

Je tiež nesmierne úžasné vidieť, ako nám Boh v osobe Ducha Svätého nelení vytrvalo a trpezlivo slúžiť milosťou deň za dňom, hoci je náš Pán.  Napĺňa nás pokojom a vierou, dáva nám pokánie a prináša nám Baránkovu krv, aby nás ňou očistil, nesie k nám Božie Slovo, objíma nás v náručí, aby nás uistil o svojej láske, vyučuje nás ako máme konať a žiť, ako hovoriť... jednoducho ide nám vo všetkom príkladom a stojí stále pri nás, aby nám pomáhal a dával nám silu, keď sa rozhodneme ísť za Pánom Ježišom...

3.1.3. Výstroj Božieho bojovníka

Taktiež len a len vďaka Baránkovi môže byť súčasťou nášho života odev Božieho bojovníka opísaný v Ef 6 – opasok pravdy máme len preto, lebo nám pravdu zjavil Pán, spravodliví sme len preto, lebo nás On ospravedlnil svojou krvou pred Otcom, opäť je iba On dôvodom, že môžeme o tom hovoriť evanjelium, aby spoznali pokoj s Bohom aj ďalší ľudia, On sám je pôvodcom našej viery, i jej dokonávateľom, Jeho vyliata krv na kríži nám chráni myseľ, aby sme vedeli, že sme spasení a odpočinuli si tak od myšlienok pochybností, ktoré sa nám snaží diabol vložiť a opäť je to Jeho Slovo, ktoré nás vedie životom a dáva nám odpovede na všetko, čo potrebujeme, aby sme víťazili.

3.1.4. hoci mám Božie zbrane, môžem používať vlastné

            Ak používam Božie zbrane, zvíťazím, hoci v očiach sveta držím v ruke „gumipušku“ ako Dávid pred Goliášom. To Boh dá môjmu kamienku správny smer a obrovskú silu. Na mne je vystúpiť vpred a vystreliť kamienok, ktorý zbúra sochu mocností a sám zaplní zem (Dan 2.36-45). Mám ten kamienok.

Mám kamienok. Preto je namieste porozmýšľať, ako veľmi stojím o vec? Ako ďaleko som ochotný ísť? Ako hlboko som presvedčený, že som potrebný práve ja? Vykročím vpred? Budem bojovať aj zbraňou zvanou svedectvo, alebo sa budem klamať, že stačí modlitba, aby tam Boh niekoho poslal? Viera je z počutia, ale ako uveria, keď nepočuli?

Je jasné, že keď vystúpim vpred ako Dávid pred Goliáša, keď musel vystúpiť z bezmenného davu a stať sa konkrétnym bojovníkom, stane sa aj mne to, čo Dávidovi – dostanem sa do pozornosti nepriateľa.

Boh nám dal všetko, čo potrebujeme. Na nás je používať to vtedy, keď treba. Modliť sa, keď je čas modliť sa, ale aj hovoriť, keď je čas hovoriť. Slúžiť rukami, keď treba, ale nechať robotu robotou a počúvať, keď treba (Lk 10.38-42). Ak použijeme nesprávnu zbraň v nesprávnom čase a nesprávnym spôsobom, môžeme niekoho zabiť.

Pravé svedectvo o tom, aký je Boh, nesieme vtedy, keď robíme to, čo od nás chce.

3.2. Ježiš je víťaz

Všetko, čo teda máme a čo sme, je len vďaka Božej milosti. Svedčíme o Jeho víťazstve, nie o našom. Víťazíme v Ňom, nie sami v sebe. Práve naša prehra s Ním, keď nás On dokázal zlomiť a zmeniť, svedčí o tom, že On je víťaz. My víťazíme svojou smrťou, keď nemilujeme svoj život, ale Pána Ježiša viac ako seba a On víťazí nad nami. To je svedectvo pre svet.

Svet obdivuje hrdinov, ktorí kladú život za dobrú vec. O Bohu si ľudia častokrát nemyslia, že je dobrý. A tak práve to, keď pre Neho kladieme svoje životy, keď sa zriekame samých seba, keď odpúšťame namiesto pomsty, keď žehnáme namiesto kliatby, keď mlčíme namiesto sebaobhajovania, keď vyznávame svoje hriechy, práve vtedy svedčíme o Kristovi Ježišovi, že On je ten Sudca, že On je ten, kto uvrhuje do pekla, že On je náš obhajca, že On je ten, kto nám odpúšťa. To je moje svedectvo, moje poslanie – zjaviť kto je On, nie kto som ja.

3.4. Boj za bojom

Je to vojna, je to boj za bojom. Stretol som mnohých kresťanov, ktorí po prvom údere kapitulovali a keďže prehrali hneď prvý boj, vykašľali sa na celú vojnu. (snáď neraz preto, lebo bojovali proti nesprávnemu nepriateľovi).

V boji človek schytá úder, zranenie. Na to musí byť každý pripravený. Nemôžeme si vybrať, sme vo vojne. Môžeme si vybrať, na ktorej strane budeme bojovať, ale vojna tu je a basta. Ak viem, že Pán Ježiš položil život za mňa, nemal by som mať problém položiť svoj život za Neho či za Jeho ľud. Odvahu k tomu by mi malo dať to, že On je mocnejší ako smrť, ktorú prijímam. Svedčí mi o tom On sám, Vzkriesený.

Boj nekončí tým, keď schytám prvý úder, naopak, to je len dôkaz, že boj začal. Je to boj o životy ľudí, tak je na mieste myslieť si, že to bude boj na život a na smrť.

Taktiež je pravdou, že jeden vyhratý boj nie je vyhratá celá vojna. Budeme bojovať celý život. Budeme bojovať proti kráľovstvu temna, proti hriechu a jeho následkom, proti smrti a budeme bojovať proti svojej vlastnej telesnosti, proti svojej vlastnej žiadosti a vlastnému hriechu. Moc k tomu nám dáva Baránkova krv.

3.5. aj nepriateľ je ozbrojený

Žijeme síce v tele, ale nebojujeme podľa tela, zbrane nášho boja nie sú telesné, ale duchovné... (2Kor 10.3-5)

No buďme si vedomí, že nielen my máme duchovné zbrane, aj diabol a jeho partia používa duchovné zbrane  - lož, zvádzanie na hriech, pýchu, podsúvanie myšlienok, manipulácia... a aj satan bojuje proti nám, nielen my proti nemu.

3.6. Ukrytie v Bohu

            To súvisí s ďalšou vecou, čo sa týka princípov boja - nie je problém zostreliť nepriateľa, keď je odkrytý. Preto nás satan chce vytiahnuť spod Božieho prikrytia, aby sme boli ľahkým terčom a v boji, v ktorom mám svedčiť, zhorím už v začiatku, keď mi napr. oponent šplechne do tváre, že darmo budem kázať vodu, keď sám pijem víno...

Naopak zase aj my sa musíme snažiť vytiahnuť ľudí z prikrytia diablovho, ktoré im bráni spoznať pravdu (2Kor 4.4).

3.7. zvádzanie k nečistému svedectvu

Nepriateľ je ľstivý a niekedy môže ťahať kresťana do svedectiev, ktorými by ohováral iných. Je to lákavé, keď nám ľudia začnú pritakávať, a ani si nevšimneme a poľahky skĺzneme do porovnávania sa s inými a ohovárania. Musíme byť múdri a mať na pamäti, že Božie svedectvo musí ostať čisté, ak má vyzdvihnúť Čistého. Svedectvo nesmie byť zamerané proti iným kresťanom či ľuďom. Musíme dávať pozor, na koho strieľame. Nesmieme zabíjať ani poslucháčov, ani iných ľudí a už vôbec nie bratov. Nemáme právo obetovať nikoho iného ako seba.

3.8. územie boja

Tiež je potrebné uvedomiť si, na koho území bojujem. Niekedy môžeme stáť doslova uprostred ľudí vydaných diablovi... svojím svedectvom síce prinášam Božie kráľovstvo, ale keď budem nemúdry, môže sa stať, že budem umlčaný skôr ako poviem to, čo treba. Pavol v Efeze nevystúpil hneď verejne. Bolo by bláznivé, aby americký vojak v 2. svetovej vojne kdesi vo vnútrozemí Nemecka vyšiel na svetlo s tým, že je z nepriateľského tábora snažiac sa tam všetkých naokolo poraziť. Niekedy je na mieste pracovať skôr ako agent, ako špión, než ako hlásna trúba... (nehovorím o skrývaní a uťahovaní sa) ... nejde o to, aby sme boli stredobodom pozornosti a bili sa silou mocou do pŕs, že my sme tí poslovia Boží.

Pavol sa nezaujímal o démonické veci v Efeze, budoval cirkev, stretol Jánových učeníkov, pokrstil ich, atď... a budoval ďalej, až sa stal známym pre ľudí, ktorí hľadali uzdravenie... až vtedy, keď už dávno cirkev v Efeze fungovala, sa kráľovstvo tmy zobudilo. Nesnažil sa byť stredobodom pozornosti, stal sa ním potom, čo ho tam postavili iní.

Nie je našou vecou hnať sa za Božou mocou v nových skutkoch Božej moci, ale poslušne svedčiť o moci, ktorú sme už zažili a Boh sám nás bude viesť do nových skutkov moci. Nie je dôležité poraziť démonov, ale vyslobodiť ľudí z ich zajatia. Ak je k tomu potrebné bojovať aj s démonmi, tak prosím, ale ak nie, tak načo? Je vecou Ježiša Krista, ako a kedy zošle démonov do pekla. Našou vecou je svedčiť o Ježišovi. Nech sa nám zázraky - prejavy Božej moci  - nestanú modlou. Nech sa nám nestane modlou víťazstvo nad démonickými silami (Lk 10.20).

4. Nasmerovanie

4.1. Priorita je šíriť Božie kráľovstvo

            Našou prvotnou úlohou nie je bojovať, ale šíriť Božie kráľovstvo (aj) svojím svedectvom. Boj prichádza s tým, že narážame na kráľovstvo opozičné. Ale počul som a čítal o mnohých obráteniach, ktoré sa nedali nazvať bojom... musíme byť pripravení na to, že mnohých ľudí už pripravil Pán dávno predtým, ako sme im prišli svedčiť my. Ten boj vybojovali za nás iní. Kresťan, ktorý si myslí, že musí bojovať za každú cenu, môže veľmi ľahko zabiť človeka, ktorý je v pokání, len preto, že je zameraný na boj voči zlu a nie na lásku k dobru (Iz 42.3; Lk 7.36-39).

Presne to sa stalo kráľovi Joziášovi s faraónom Nechom. Človek má tendenciu postaviť sa sám za vykonávateľa spravodlivosti namiesto toho, aby prenechal to miesto Pánovi a to aj v prípade, ak horlí za Božiu spravodlivosť. Musíme si dávať pozor na tento syndróm.

4.2. Počuj, čo chcelo byť povedané

Postoj srdca bojovať zaslepuje voči tomu, aby sme videli Božiu prácu v tých, ktorí sa ešte nenarodili znovu. Napríklad takí ľudia nepoznajú biblický slovník a veci môžu nazývať inými menami ale môžu zmýšľať správne. Konkrétne ja, keď ma Pán viedol k novému narodeniu, som raz veľmi divne opísal situáciu, keď Abrahám obetoval Izáka, no nakoniec na oltári skončil baran, ktorý bol zapletený v húšti... Boh mi už ukázal, že to bol predobraz Ježišovej obete, ale moje poznanie nebolo úplné a pojmy ako obeť mi moc nehovorili, tak som skonštatoval: „no nakoniec bol obetovaný satan“, čo bola samozrejme blbosť, ale v mojom srdci som to chápal tak, že satan bol vlastne ten, kto prehral, kto bol porazený, kto všetko stratil. Len som nepoznal biblický slovník a nerozumel významu slova obeť.

Preto si myslím, že je potrebné počúvať srdcia ľudí, s ktorými sa rozprávame. Ústami môžu povedať všeličo, ale musíme vedieť, čo tým myslia. Musíme poznať zmýšľanie ich srdca, aby sme náhodou nezabili niekoho, kto úprimne hľadá Boha, ako tá prostitútka, ktorá nevedela prejaviť svoju ľútosť nad svojou hriešnosťou a úctu pred Ježišom inak, než tak, že to vyzeralo pomaly tak, že Ho nestydato zvádza.

Inými slovami: kto má uši na počúvanie, počuj!

4.3. Osobný záujem o človeka je svedectvom

Aj o tom je naše svedectvo – vieme, že Boh hľadal naše srdcia, a preto aj my máme hľadať srdcia iných. Jozefa nemilovali ľudia vtedy, keď im vykladal svoje sny, to ho doviedlo len do otroctva a do väzenia, ale povýšilo ho nad ostatných to, keď vykladal sny iným. Podobne aj Daniel mal požehnanie z toho. Ľudia nie sú zvedaví na to, čo sa stalo s našim životom, preto by naše svedectvo nemalo byť zamerané na nás, hoci je naozaj z našich životov, ale na Ježiša, aby ľudia s istotou vedeli, že Ježiš stojí o nich, nielen to, že stojí o nás. V opačnom prípade to považujú za povyšovanie sa. Potrebujú vedieť, že ten Ježiš, ktorý miluje mňa a mení mňa, túži prebývať aj s nimi, že stojí o teba, Ferko, o teba, Martin, aj o teba, Otakar...

4.4. Ako ďaleko?

            Myslím, že o svedectve sa dá skonštatovať, že určite zaň dostanete pár rán, keďže sme v duchovnej vojne. A možno nielen duchovných, možno doslova po líci... a možno sa stanete stredobodom ohovárania a možno prídu problémy v zamestnaní. Ale to všetko len svedčí o tom, že naše svedectvo má cenu.

To všetko, čo príde ako odpoveď na naše svedectvo, je len otázka od Pána: „Ako veľmi ma miluješ? Ako ďaleko si ochotný za mnou ísť?“ ... On išiel až na smrť. Aj to je jeden z možných výkladov na verš: kde som ja, tam bude aj môj služobník... chceme ísť až tam? Viem, že iba cez smrť sa ide do vzkriesenia. Preto si častokrát opakujem Žalm 116.15: vzácna je v očiach Hospodinových smrť Jeho svätých.

Oplatí sa nevzdať to! A som si istý, že každý, kto vie, prečo svedčí, to nikdy nevzdá. Nesvedčte nikdy nikomu, komu ste neodpustili a koho nemilujete. Nesvedčte nikdy nikomu len preto, aby ste sa povýšili nad niekoho iného. Také svedectvá nie sú pravé, sú to svedectvá plné skrytých jedov.

A vôbec nesvedčte ľuďom len preto, aby uverili. Svedčte im preto, že ich milujete.

A majme na pamäti, že môžeme sadiť, polievať, ale rast dáva Boh.

Oni však zvíťazili nad ním krvou Baránkovou a slovom svojho svedectva a nemilovali svoj život až do smrti (Zj 12.11)