selah

Ocko môj nebeský, sadol som si sem a premkla ma túžba napísať čosi. Túžim, aby si bol zjavený ľuďom, aby Ťa spoznali, aký si úžasný a dobrý, aký si verný a trpezlivý a vôbec neviem, čo presne im teraz povedať. Je toho toľko, čo by sa dalo... prosím Ťa, zjav mi niečo, čo bude teraz v tejto chvíli niekomu na požehnanie, niečo, čo pritiahne k Tebe ďalších ľudí, niečo, z čoho vytryskne Tvoja milosť ako gejzír z prameňa života, lebo Ty si hoden, aby Ťa ľudia milovali, Tvoja láska je lepšia ako najlepšie jedlo. Tvoja milosť oživuje kosti, hnutia Tvojho srdca zapaľujú srdcia. Požehnaný si Ty, Pane, a všetko na čo Ty položíš svoju ruku. Amen.

Tak to skúsim takto...

... mnohí z vás sa ma pýtajú (aj keď neviem, prečo mňa), čo robiť, aby viac podrástli vo svojom kresťanskom živote. Myslím, že už v princípe je otázka položená nesprávnym spôsobom. V biblickom slovníku dospieť v Kristu totiž znamená umenšovať sa, nie rásť.

Bojujeme boje, do ktorých nie sme postavení, ale myslíme si, že ich vybojovať musíme. Voláme na Pána, aby nám v nich pomohol víťaziť, a keď sa nám nedarí, nerozumieme tomu. A už vôbec neporozumieme, keď tie boje zvíťazíme. Prečo?

Pretože si z Pána robíme pomocníka, služobníka, namiesto toho, aby sme uverili, že je Pán. Snažíme sa vyrásť, dospieť a sústredíme na to celú svoju silu. Čítajte pozorne - na čo sústredíme svoju silu? Na nás samých.

Keď prestaneme hľadieť konečne na seba a začneme pozerať na Ježiša Krista, ukrižovaného a vzkrieseného, začne sa nám Pán odhaľovať a zjavovať, aký reálny je. Náš problém je častokrát presne to, že neustále hľadíme na seba. Ako padáme, akí sme neverní, akí sme slabí a prekvasení minulým starým životom, ktorý bol od nás už v skutočnosti odstrihnutý.

My totiž nevieme, kto sme a zúfalo sa to snažíme zistiť. Alebo sa to zúfalo snažíme vymodelovať. Zo všetkých síl sa premáhame, aby sme sa premenili, aby sme sa posvätili, aby sme sa polepšili. Ale tudy cesta nevede...

V skutočnosti nám nie je dané ešte vedieť, kto sme, Písmo hovorí, že náš život jeSKRYTÝ s Kristom v Bohu a až keď sa zjaví On, život náš, zjavíme sa aj my (Kol 3.3-4). A inde zase - ešte nevyšlo najavo čím budeme, zatiaľ vieme len to, že sme Jeho deti (1Jn 3.2).

Boh to urobil zámerne. On má totiž pre nás pripravené tak obrovské veci, tak neuveriteľne veľký zámer s nami má, tak grandiózne postavenie pred Ním, že Písmo o tom hovorí: Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo, ani do srdca človeku nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú. (1Kor 2.9); a keby toto tajomstvo Boh odkryl už dnes, padli by sme na pýche, čo by sme sa kochali sami sebou.

Beztak už teraz s tým máme problémov viac ako dosť.

Všetko, čo potrebujeme, je dôverovať Ockovi. Viera je to, čo premáha našu sebestrednosť a víťazí nad svetom v nás, ktorý sme nasali (1Jn 5.4-5). Viera nie v nás, ale v Krista Ježiša.

Možno to bude znieť drsne, ale Boh nás volá do toho, aby sme vôbec neverili tomu, čo častokrát v našich životoch vidíme, pretože mnohé z toho je plodom našej nevery. Potrebujeme sa sústrediť na Pána Ježiša, nie na samých seba.

Mnohí to vieme, totiž, že máme hľadieť na Pána. A správne a pravdivo cítime, že to nebude len tak. Všetko sa zmení. A toto je to, čoho sa mnohí boja.

Pretože Boh neostane len pri tom, aby sme sa pozerali na Neho. Boh nás túži priviesť až tam, kde sa budeme pozerať SKRZE Neho. Jeho videnie sa stane naším. Budeme vidieť všetko úplne inak. A to určitým spôsobom desí.

Po určitú hranicu je to lákavé, pretože vidieť skrze lásku a milosť je krásne, napĺňa to radosťou a opája to srdce. Dovtedy, kým je ten pohľad na nás. Zase sme pri sebe. Toto je tá časť, ktorú tak zúfalo túžime prijať - vidieť samých seba očami Krista. Dokázať sa prijať bez podmienok.

Už v tomto momente ale mnohí ustráchane cúvajú. Prečo? Pretože neveria, že by Boh mohol na nich pozerať absolútne bez odsúdenia. Veď si zaslúžime odsúdenie.

Ale Boh na nás, ktorí sme prijali Jeho Syna, nevidí jedinú poškvrnu. To naša nevera tie poškvrny vyrába a stávame sa poškvrnenými práve vtedy, keď opúšťame Jeho pohľad na nás.

A Boh vo svojej trpezlivosti a vytrvalosti nás vedie (a prevedie) cez túto neveru do viery, že Pán nás dokonale očistil.

Je tu ale ďalší element toho Božieho pohľadu, kvôli ktorému sa mnohí ďalší odmietajú odovzdať mu, a tým je Jeho pohľad na našich vinníkov. To už začína byť bolestivé.

Po pravde, tým len priznávame, ako sa snažíme Krista vlastniť a obmedziť, ako túžime, aby na nás pozeral skrze milosť, ale nech od nás len nechce, aby sme sa takto isto pozerali aj na tých, ktorí nám ukrivdili. Opäť sa snažíme z Krista urobiť sluhu a nepriznávame Mu vládu nad nami.

Ale On nás zlomí aj v tom. Pre naše dobro a pre Jeho slávu. Povedal, že to urobí a On to aj urobí. Jeho milosť a odpustenie bez hraníc nás prekvasí.

Lenže je tu ešte čosi. Čosi, čo bráni aj tým, ktorí prijali tieto predchádzajúce aspekty Jeho videnia, aby prijali aj ten posledný. Čo je to?

Je to láska.

Láska takých rozmerov, láska takej hĺbky a šírky a výšky a dĺžky, že sa jej bojíme. Prečo vlastne? Pretože je to bolesť lásky.

Boh trpí a chce sa s tým s nami zdieľať.

Preložím vám to: Ján 3.16 hovorí: Lebo Boh tak trpel, keď nás videl trpieť, že zostúpil z neba a daroval sám seba, aby nás z toho utrpenia vytrhol, aby zaplatil cenu, trest utrpenia a smrti za naše hriechy, namiesto nás.

Boh dodnes trpí, keď sa pozrie na zneužívanie detí, keď sa pozerá na znásilňovanie mladých dievčat v obchode s prostitúciou, keď vidí ako díleri zotročujú drogami deti, atď, atď, atď.

Ty si možno myslíš, že tvoje utrpenie je nič v porovnaní s tým ich, ale Boh trpí aj pri pohľade na tvoje trápenie.

Ktorý milujúci rodič netrpí, keď vidí svoje dieťa trápiť sa? A o čo viacej dobrý Boh, ktorý rozsial pod naše nohy cesty pokoja a my ich obchádzame a chodíme po tých, ktoré nám spôsobujú utrpenie?

Ale pre nás, veriacich v Krista, je už vybojované. V skutočnosti je vyhraté pre všetkých ľudí na svete, ale nie všetci to vedia a nie všetci to prijali. My, ktorí sme uverili v dokonanú a víťaznú obeť Ježiša Krista na kríži a ktorí sme uverili v Jeho monumentálne zmŕtvychvstanie a Duch Boží nám ho zjavil, my už VIEROU nemusíme prežívať vlastné utrpenie. Vďaka viere, ktorú nám Boh dal do srdca, môžeme hľadieť Jeho očami a nie očami vlastného utrpenia.

A toto je to, pred čím vás chcem varovať.

Chcete dospievať v Kristu? Ak áno, tak vedzte, že to znamená prijať Jeho pohľad na svet skrze celú Jeho lásku. Lásku, ktorá trpí.

Ste ochotní prijať Jeho bolesť? Ste ochotní mať Jeho utrpenie a žiaľ za viac ako ten vlastný? Ste ochotní mať zlomené a krvácajúce srdce? Ste ochotní úplne sa stotožniť s Ním v tom kríži? Ste ochotní zjednotiť sa s Ním aj v tomto?

Aj toto má na mysli Písmo, keď hovorí, aby sme s Ním boli jedno.

Ľudské utrpenie bolo to, čo priviedlo Boha zostúpiť z neba na zem. Nič iné.

Boh sa stal človekom, aby zachránil ľudí. Mnohí kresťania hovoria, že aj preto, aby nám zjavil Otca.

Ja tvrdím, že nie. To bolo ovocie toho, že prišiel. Ako by mohol nezjaviť Otca, keď od Neho prišiel. To bolo pre Neho prirodzené. Ale nebolo pre Neho vôbec ľahké prijať údel, ktorý bol pred Ním - kríž. Kým sa tomu poddal, kým to prijal, potil aj krv.

Aby sa nám Boh zjavil, nemusel zostupovať z neba. V Starej zmluve je X prípadov, kedy sa Boh človeku zjavil.

No z neba zostúpil kvôli obeti na kríži. Jeho jediným poslaním a túžbou bolo zachrániť ľudí, pretože Jeho srdce krvácalo už predtým. Na kríži sa to zhmotnilo a stalo sa to skutočnosťou v tomto fyzickom svete.

Ak život Ježiša Krista zjavil Otca, tak na kríži nám Ho zjavil nespočetnekrát viac. Na kríži sa zjavuje trpiaca láska, ktorá plače a krváca, ktorá je ukrutne trýznená žiaľom za naše previnenia, ktoré nám priniesli naše utrpenie.

Na kríži Boh prevzal všetky naše utrpenia! PREVZAL VŠETKY NAŠE UTRPENIA na seba!

Stačí, keď tomu uveríš. Moc k tomu ti dá Boží Duch, keď ho poprosíš. Možno tá viera nevyrastie v minúte, hoci aj takí sú, ale je medzi nami mnoho takých, ktorým sa ich vlastné utrpenie stalo každodenným chlebom, suchou kôrkou, bez ktorej si nedokážu predstaviť život.

Takým hovorím - počuj, braček, sestrička, Boh vzal tvoje trápenie na seba - pozri sa očami srdca na kríž. Tam je tvoje utrpenie.

Všetko, čo tebe túži dať, je iba samé dobro. Lásku, lásku a zase len lásku.

Lásku, ktorou ťa najskôr zbuduje ako rozpadnutý dom na kaštieľ a tou istou láskou ťa potom posilní, aby si videl Jeho očami utrpenie iných, aby si im vedel tú Jeho lásku priniesť.

Mnohí kresťania evanjelizujú ľudí preto, že spoznali tú milosť lásky a odpustenia hriechov vo svojich životoch. Ale to nie je dosť.

Evanjelium má moc vtedy, keď tých, ktorým hovoríme, hlavne milujeme. Keď nás trápi ich utrpenie, keď naše srdce krváca spolu s Božím za tých ľudí. Vtedy im môžeme sprostredkovať naozaj tú pravú milosť.

No pochopte ma správne. Neznamená to, že budeme viesť iba sladké rečičky. Božia láska je žiarlivá a Jeho žiarlivá túžba po nás, po našich srdciach, niekedy pôsobí skôr ako meč než ako objatie.

Ľudia sú rôzni, jedni sú ubití, a iní ubíjajú druhých. Obom však Boh chce darovať milosť a nový život. Nie každému však treba hovoriť v rukavičkách. Keď sa pozriem na Pána Ježiša, inak sa choval k hriešnikom, ktorí si to priznávali a inak k tým, ktorí sa pokladali za spravodlivých.

Kým nebudeme pozerať Jeho očami, skrze Jeho lásku, nebudeme vedieť, komu hovoriť tak, aby ste ho povzbudzovali a komu karhavo preto, lebo on spôsobuje utrpenie iným.

A myslím, že o Božej žiarlivosti, a o tom, aká je úžasná a ako sa líši od tej ľudskej budem písať v ďalšom článku..

selah.