selah

Annabelle prijala Lucovu ponuku účinkovať v dnešnom večernom predstavení potulného divadla.

Už niekoľko mesiacov žili Nett a Elle spolu v malom domčeku na predmestí Paríža a vychutnávali si spoločnú lásku.

Uprostred tmavých a ponurých uličiek zapadlej štvrte Paríža devätnásteho storočia, s ponevierajúcimi sa prostitútkami, zlodejmi a bedármi, v jednej malej zafajčenej putike plnej stratených existencií, zapíjal Nett, celým menom Nettoyeur de Coeur, syn starého šľachtického rodu, svoj žiaľ nad samotou, keď sa vzdal všetkého, čo mu náležalo rodom. Bola mu zasľúbená krásna a vznešená dievčina, ktorá však o neho vôbec nestála a vždy ho v spoločnosti ponižovala a uťahovala si z jeho citlivého srdca. Mnohokrát sa pokúšal získať si jej priazeň, ona však, vedomá si svojej krásy a pôvodu, na každú jeho ústretovosť odpovedala pohŕdaním.

Začínam si zvykať, že Pán mi ukáže, o čom mám písať, lebo zväčša si niečo predstavujem a On mi ukáže čosi úplne iné... tak aj dnes. Dnes mi dosť mocne položil na srdce tému, ktorá mi ani len nenapadla. Úteky mužov. Tak želám veľa Božieho požehnania pri čítaní.

A keď sa rozhojnil hriech, ešte väčšmi sa rozhojnila milosť, aby tak, ako hriech zavládol nad smrťou, aj milosť panovala nad spravodlivosťou k večnému životu skrze nášho Pána Ježiša Krista. Čo teda povieme? Máme zotrvávať v hriechu, aby sa rozhojnila milosť? Vôbec nie. Ktorí sme umreli hriechu, ako budeme ešte žiť v ňom?

Pod slovom zjavenie rozumiem odhalenie pravdy, na ktorú človek hľadí možno roky, okolo ktorej chodí, a pritom ju nevidí. Je to ako keď sa vám odrazu rozsvieti a vaše vnútro naplní úžas nad tým, aký je Boh a vy viete, že ste objavili niečo neskutočne hlboké.

Po niekoľkých mesiacoch mám na srdci napísať článok o téme, ktorej som sa v sérii Život v slobode venoval pozvoľna hneď v niekoľkých článkoch, ale nikdy som jej nevenoval samostatné miesto. A verím, že to potrebujem urobiť.

Pôvodne som chcel túto poslednú časť nazvať Sloboda od samého seba, ale názov, ktorý som tejto časti dal, sa mi zdá výstižnejší. Pochopíte prečo...

Rozumiem tvojmu trápeniu. Hanba ťa zviera, obkľučuje a nedovolí zdvihnúť hlavu.

Za tie roky, čo patrím Pánovi, ma učil rôznymi spôsobmi spoliehať sa na Neho a nie na seba, ani na okolnosti vôkol mňa. Väčšinu času som ale neposlušným a nepozorným žiakom a mám sklony rýchlo zabúdať. Preto som dostal jeden predmet navyše - pripomínanie si.

Myslím, že po nasledujúcich dvoch článkoch stratím sympatie mnohých, ale rozhodol som sa byť k vám úprimný. A hoci vám nepoviem všetko, pretože sú veci, ktoré nedokážem vypovedať, budem sa snažiť.

Tento článok je určený tým, ktorí sú povolaní viesť iných v Kristu.

Poznáte ten vtip, ako sa v nedeľu ráno zobudí jeden kresťan a hneď ako rozškľabí oči, začne vzdychať, ze sa mu dnes nechce na nedeľné stretnutie zboru? Manželka mu na to: Ale ty tam musíš ísť. A on na to: a prečo? Mne sa jednoducho nechce. A manželka mu na to: Ale ty si pastor toho zboru!

Musím sa usmievať a zároveň mám v srdci smútok, keď si uvedomím, aké je to vážne.

Autority. Slovo, ktoré budí bázeň.

Bytostne cítim, že jednou z vecí, ktorá cirkvi chýba je práve sloboda.

Očakávanie je to, keď vás niekto vyzýva alebo nabáda aby ste ‘skočili latku‘, ktorú vám kladie človek a nie Boh. Častokrát to ale prezentujú ako Božiu požiadavku či očakávanie, neraz s dodatkom, že ak skočíte, Boh vás požehná. A vo vzduchu ostáva vysieť nevyslovená časť rovnice, že ak neskočíte, Boh vás nepožehná...

Jedného času som bol na psychologickom vyšetrení pre potreby môjho zamestnávateľa a ako sme sa tak s psychologičkou rozprávali, došlo aj na slovo súd. Okamžite z nej vyšlo "nesúďte, aby ste neboli súdení"... otrepaná pesnička sebaobhajoby. Povedal som jej, že aj ona súdi. Veď čo iné robí tým, keď vydáva psychologický poSUDok? Opäť mala po ruke odpoveď: "Nó, to sa už dnes tak nevolá, hovoríme tomu vyšetrenie."

Strach. Kto by ho nepoznal. Zväzuje, škrtí a kradne život.

Málo poznáme Ježišovu lásku, málo nás Božia láska zlomila. Ešte stále sme príliš hrdí na to, čo máme, čo vieme a čo robíme. Ešte stále sme málo hrdí na to, co dáva Ježiš, čo nás učí Ježiš a čo robí Ježiš. Ešte stále je cirkev príliš o ľuďoch a málo o Kristovi.